Veľký Špiragov Katechizmus (1907) V. Príprava ľudstva na Vykupiteľa

3. Príprava ľudstva na Vykupiteľa. 

1. Boh vyvolil si osobitný národ a sám pripravoval ho na Vykupiteľa; týmto vyvoleným národom boli potomkovia Abrahámovi.

Obyčajne menovali sa ľuďom izraelským alebo židovským.

Rozpomeň sa na povolanie Abraháma (1. Mojž. 12) Židovský národ mal byť raz národom kňazským pre všetky národy. (2 . Mojž. 19, 6) Vyvolenie jedného národa nebolo teda zavrhnutím druhých národov, ale práve dôkazom, že sa Boh o ne staral. Preto Boh i pri každom jednotlivom zasľúbení Vykupiteľa opakoval, že Vykupiteľ urobí šťastnými všetky národy. (Mojž. 12, 3; 29, 4, 28, 14) 

Boh pripravoval vyvolený národ na Vykupiteľa nasledujúcim spôsobom: Vystavoval ho ťažkým skúškam, dal mu prísne zákony, činil pred jeho očami mnohé zázraky a dal ho poučovať skrze prorokov. 

Vyvolený národ totižto bol veľmi zmyselný. Viac miloval mastné hrnce egyptské, než svoju slobodu. (2. Mojž. 16, 3) Preto ho Boh podrobil skúškam, ktoré zničiť mali veľkú  zmyselnosť jeho. Také skúšky boli napr. rozkaz Faraóna, aby všetci chlapci židovskí boli usmrtení; hlad a smäd na púšti; ohnivé hady; nábehy nepriateľov, keď ľud opustil Boha; konečne neskôr odvedenie do zajatia a útisk skrze ukrutných kráľov. Lebo ľud bol veľmi surový a zmyselný, dal mu Boh i zákony medzi hrmením a blýskaním a k týmto hneď pripojil hrozby i sľuby. (Sv. Zl.) 

— I k modlárstvu bol ľud tento veľmi náchylný. Povážme len jeho klaňanie sa zlatému teľaťu. (2. Mojž. 32, 1) Zázraky mali za účel, upevniť vieru v jedného pravého Boha a dôveru v neho. Mysli na zázraky v Egypte, na zázračný prechod cez Červené more a neskôr cez Jordán, na mannu na púšti, na vodu zo skaly, na zrútenie sa múrov jerichovských atď. I proroci mali upevniť ľud vo viere v jedného pravého Boha a zároveň vždy viac budiť v ňom túžbu po budúcom Vykupiteľ ovi.
Z dejín národa židovského vieme toto:

1. Potomkovia Abrahámovi boli najprv v Palestíne a potom prišli do Egypta, kde po 400 rokov ostali a ťažko potlačovaní boli. 

Okolo r. 2000 pr. Kr. povolal Boh Abraháma a zaviedol ho do Palestíny. Tu usadil sa v Hebrone (západne od terajšieho Mŕtveho mora). Abrahám mal jedného syna, Izáka, ktorého na vrchu Morii mal obetovať. Izák mal 2 synov, Ezaua a Jakuba; Jakub oklamal svojho brata o požehnanie otcovské a o právo prvorodenstva i musel utekať z otcovského domu. Jakub (i Izrael menovaný) mal 12 synov; jeden z týchto , Jozef, stal sa kráľom v Egypte a potom povolal k sebe svojich príbuzných, počtom 66 a daroval im východne od ústia Nílu úrodnú krajinu Gossen. (Okolo r. 1900 pr. Kr.) Tu sa Židia veľmi rozmnožili i museli mnoho trpieť od kráľov egyptských. Obyčajne menovali sa ≪synmi Izraela≫ alebo ≪Izraelitami≫.

2. Pod Mojžišom boli Izraeliti vyvedení z Egypta a ostali potom 40 rokov na púšti.

Asi 2 milióny ľudí, a medzi nimi 600 tisíc bojovníkov, prešli cez Červené more (okolo 1500 pr. Kr.) na Arabskú pustatinu; tu ich Boh živil mannou a dal im na hore Sinaj 10 prikázaní. Pred ich očami činil Boh veľmi mnohé zázraky. Mojžiš zomrel na vrchu, ktorý sa volal Nebo.

3. Pod Jozuom podmanili si zasľúbenú zem, ale s pomocou sudcov museli ešte 300 rokov bojovať proti nepriateľom.(1450— 1100 pr. Kr.)

Jozue, nástupca Mojžišov, dal rozdeliť celú krajinu medzi 12 pokolení. 

Sudcovia boli statoční mužovia, ktorých Boh v čas potreby vzbudil; boli ľudu vodcami vo vojne (vysluhovali i právo) a víťazili nad nepriateľom. Takí sudcovia boli: Gedeon, Jefte, Samson, posledný bol Samuel.

4. Potom boli Židia spravovaní kráľmi, a síce Saulom, Dávidom a Šalomonom (1100— 975 pr. Kr.)

Saul bol ukrutník, ktorý vo vojne sám sa zmárnil. 

— Jeho nástupca Dávid (1055— 1015) vynikal veľkou nábožnosťou, spísal mnoho žalmov a dostal od Boha prisľúbenie, že z jeho rodu vyjde Vykupiteľ. Keď ľahkomyseľne 2 ťažké hriechy spáchal, konal prísne pokánie. Proti nemu povstal bez výsledku jeho syn Absolón. 

— Po ňom nasledoval jeho syn Šalamún; tento vybudoval v Jeruzaleme nádherný chrám ( 10 12 ) a bol známy veľkoleposťou svojho dvora. Bol i veľmi múdry a spísal knihu Prísloví.

5. Po smrti Šalamúnovej rozštiepila sa ríša na 2 čiastky: na kráľovstvo Izraelské na severe (975— 722) a kráľovstvo Judské na juhu (97 5— 588).

Po Šalamúnovi nasledoval vo vláde jeho syn Roboam. Tento uvalil na ľud ešte väčšie dane, ako jeho otec Šalamún. Preto 10 severných pokolení od neho odpadlo a utvorilo osobitné kráľovstvo pod menom Izraela. Len dvoje južných pokolení, Judovo a Benjamínovo, stálo Roboamovi verné a tvorilo kráľovstvo Judské.

6. Lebo obyvatelia oboch kráľovstiev pravého Boha opustili, dal Boh obe zboriť a ich obyvateľov odviesť do zajatia.

Kráľovstvo Izraelské malo 19 kráľov; títo zvádzali ľud k modlárstvu, aby do Jeruzalema neputoval. Preto Boh k tomuto ľudu posielal prorokov, aby ho napomínali a karhali. Konečne r. 722 prišiel assyrský kráľ Salmanassar, rozbúral kráľovstvo Izraelské a odviedol obyvateľov jeho, medzi nimi i Tobiaša, do zajatia assyrského. Títo zajatí dostali sa r. 606 — po zborení assyrskej dŕžavy — pod panovanie Babyloncov a r. 538. pod vládu perzského kráľa Cyrusa. 

— Kráľovstvo Judské málo 20 kráľov a udržalo sa dlhšie. Podmanil si ho len babylonský kráľ Nabuchodonosor, a keď sa vzbúrilo, odviedol mnohých Židov, medzi nimi i Daniela, do zajatia (606 a 599) a konečne r. 588 rozbúral Jeruzalem i chrám. Avšak i potom ešte konali sa obety na rozvalinách chrámových. (Bar. 1, 10)

7. Po návrate zo zajatia (536) žili si Židia v pokoji, až sa konečne (203) dostali pod vládu ukrutného sýrskeho kráľa Antiocha.

Od r. 606 boli obyvatelia oboch kráľovstiev, Izraelského a Judského, pod jedným panovníkom a museli spolu bývať; preto sa onedlho zase spriatelili. Od týchto  čias menovali ich obyčajne Židmi. Perzský kráľ Cyrus, ktorý si r. 538 podmanil dŕžavu babylonskú (kráľ Baltasar bol usmrtený v tú istú noc, v ktorú zneuctil sv. nádoby), dovolil Židom r. 536 navrátiť sa do svojej vlasti a znovu vystavať chrám. Hneď odišlo 42.000 Židov pod vodcom Zorobabelom do Jeruzalema a mesto i chrám (bol hotový 516) začali znovu budovať. (Mysli na tešiace slová proroka Hagäa.) R. 453 dostali Židia od perzského kráľa Artaxerxesa i dovolenie, opevniť Jeruzalem múrmi. (Mysli na proroctvo Danielovo o 69 ročných týždňoch.) Pod vládou Peržanov ostali Židia vyše 200 rokov a za tento čas neboli trápení. R. 330 prišli Židia pod vládu Alexandra Veľkého, kráľa macedónskeho, ktorý rozbúral dŕžavu perzskú. Po jeho smrti mali Židia rozličných panovníkov, konečne (r. 203) boli poddaní kráľovi Antiochovi Epifanesovi IV. Tento prenasledoval ich pre náboženstvo; nútil napr. 7 bratov Machabejských a Eleazara k jedeniu bravčoviny a dal ich mučiť; i do chrámu kázal postaviť modly.

8. Po zúrivej vojne vydobyli si Židia svoju slobodu a potom boli po 100 rokov spravovaní židovskými kráľmi (140 - 39 pr. Kr.)

Pod vedením hrdinských Machabejcov (Mateja a jeho 5 synov) začali Židia boj za slobodu a úplne striasli so seba sýrske jarmo. (V boji padlo mnoho Židov, ktorí u seba mali modly. Judáš Machabejský dal za nich konať obetu.) Jeden z bratov Machabejských, Šimon, stal sa kráľom a hlavným kňazom v Júdsku (140). Po ňom vládli jeho potomkovia. V roku 64 zdržoval sa v Júdsku rímsky vojvodca Pompejus na svojom pochode na Východ a podmanil si kráľa židovského panstvu rímskemu.

9. V roku 38 pr. Kristovi stal sa kráľom v Júdsku pohan menom Herodes.

Keď totiž v Júdsku vypukla vzbura, zhodili Rimania židovského kráľa a postavili za tamojšieho kráľa pohana Herodesa Veľkého. (39 pr. Kr.) Herodes bol teda prvým židovským kráľom, ktorý nebol Žid. Pod ním teda musel prísť Mesiáš. Herodes bol vrahom betlehemských chlapcov; zomrel r. 3. po Kr. 

— Nástupcom Herodesovým bol jeho Syn Herodes Antipas (3— 40 po Kr.) Tento dal usmrtiť Jána Krstiteľa a robil posmech z Krista. Za ním nasledoval vnuk Herodesa Veľkého, Herodes Agrippa; tento dal sťať sv. Jakuba St. a hodiť do žalára sv. Petra. Dal sa nazývať bohom a za živa bol žraný červami (44). 

— V roku 70 po Kr. bol Jeruzalem Títom rozbúraný a Židia rozptýlení medzi všetky národy.