Priebeh našej presvätej najdrahšej tradičnej omše I. - Od príchodu k oltáru, až po Graduál

1. PRÍCHOD kňaza k oltáru. Kňaz, pripraviac sa na slúženie sv. omše a súc oblečený do omšového rúcha, pristúpi k oltáru, vytiahne z kalichovej burzy (kapsička) biely obrúsok (korporál), rozprestrie ho na oltár a položi naň omšový kalich, ktorý je prikrytý prikrývadlom omšovej farby (kalichové velum), na ľavej — epištolovej strane oltára (po našej pravej ruke) otvorí omšovú knihu a sostúpi až k poslednému stupňu vprostred oltára na znamenie, že sa čo najhlbšie ponižuje pred Božou velebnosťou.

2. STUPŇOVÉ MODLITBY. Kňaz, pokľaknúc si na oltárny stupeň, poznačí sa znakom sv. kríža a striedavo s miništrantmi - asistentmi modlí sa 42. žalm: Súď ma, ó, Bože. .. i s antifonou. Tento žalm sa vynecháva pri sv. omšiach za zomrelých a od smrtnej nedele až do zeleného štvrtku. Keďže k tomuto tajnostnému úkonu slúženia omše kňaz i veriaci majú pristúpiť čistí, kňaz sa hlboko skloní pred oltárom a odrieka všeobecné vyznanie hriechov — Konfiteor. V prvej polovici Konfiteoru, vedomý súc si všedných previnení, vyznáva svoju hriešnosť pred Bohom, Jeho svätými a svojimi bratmi, ktorých volá za svedkov svojej skrúšenosti. Aby vyjadril pocit srdečnej ľútosti nad svojimi hriechmi, ktorými sa prehrešil pred Bohom volá: „mojou vinou, mojou vinou, mojou preveľkou vinou" a tri razy sa bije v prsia. V druhej časti však vzýva anjelov a vyvolených Božích a bratov, aby za neho orodovali u milosrdného Boha. Toto vyznanie, či vzbudenie ľútosti, opakuje miništrant v mene celého shromaždeného ľudu; ľutuje nad hriechami a prosí o milosť a odpustenie. Radno je teda, aby sme sa naučili naspamäť konfiteor, ak nie latinsky, aspoň po slovensky.

Confiteor znenie: Confíteor Deo omnipoténti, beátæ Maríæ semper Vírgini, beáto Michaéli Archángelo, beáto Ioánni Baptístæ, sanctis Apóstolis Petro et Paulo, ómnibus Sanctis, et tibi, pater: quia peccávi nimis cogitatióne, verbo et opere: mea culpa, mea culpa, mea máxima culpa. Ideo precor beátam Maríam semper Vírginem, beátum Michaélem Archángelum, beátum Ioánnem Baptístam, sanctos Apóstolos Petrum et Paulum, omnes Sanctos, et te, pater, orare pro me ad Dóminum, Deum nostrum.

Kňaz miništrantovi odpovie: Misereátur nostri omnípotens Deus, et, dimíssis peccátis nostris , perdúcat nos ad vitam ætérnam. Amen

Pri tomto preslove sa kňaz obráti zboku k miništrantovi a k veriacim a prežehnáva ich - veriaci a miništrant sa tiež prežehnajú: + Indulgéntiam, absolutiónem, et remissiónem peccatórum nostrórum tríbuat nobis omnípotens et miséricors Dóminus. Amen

Kňaz po tejto príprave prosí striedavo s miništrantom o Božie milosrdenstvo a vyslyšanie a zopnúc ruky, vystupuje k oltáru, modlí sa krátke modlitby, v ktorých spomína svätých, ktorých telesné ostatky sú uložené v oltárnom kameni, pri čom aj oltár pobozká. Oltár znamená Krista. 

Prvé stretnutie sa s Kristom.

Tým dáva najavo, že sa k oltáru približuje so sv. úctivosťou ako k Božiemu trónu; že cíti radosť z nastávajúcej najsv. obety a že v jeho srdci horí láska k Spasiteľovi, ako horela v srdciach tých, ktorých pozostatky sú ukryté v oltári. Pobozkanie oltára je prejavom láskyplného spoločenstva svätých v nebi, kresťanov na zemi a dušičiek v očistci. — Toto pobozkanie oltára deje sa pri sv. omši deväť ráz.

3. OKADENIE — INCENZÁCIA OLTÁRA. Pri slávnostnej sv. omši okaďuje sa kadidlom oltárny kríž, čo je znakom úcty k posvätnému nástroju umučenia Pána. Ak je vystavená Sviatosť Oltárna, okadí sa tá na znamenie, že Bohu patrí prvá chvála a sláva. Okadzujú sa aj relikvie Najvyššieho. V prvej časti každej kolekty sa poukazuje na slávnosť dňa alebo mimoriadnu záležitosť a v druhej je vyslovená primeraná žiadosť, Cirkevné modlitby sa vždy končia vzývaním mena Ježišovho: „Per Dominum Deum nostrum... — Skrze Pána..." alebo podobne, lebo Cirkev všetko, o čo Boha prosí, očakáva len skrze zásluhy Ježiša Krista Preto kňaz pri týchto slovách zloží si ruky na znamenie, že v pokore spolieha sa len na milosrdenstvo Božie. — Po zakľúčení modlitby miništrant alebo zbor odpovedá: Amen. To je hebrejské slovo a znamená Nech sa stane, inými slovami Ráč nám Bože udeliť, o čo sme s kňazom, skrze Krista prosili. — Kolekt môže byť 1—5, 7.

8. EPIŠTOLA — LEKCIA, Spasiteľ sa za nás nielen modlil, ale nás aj učil. Preto po skončení kolekt, kňaz číta výňatky zo sv. Písma Starého alebo Nového zákona, zo Skutkov apoštolských, najčastejšie však z listov apoštolských. A tak volajú sa lekciou — čítaním, čiže epištolou — listom. Tieto výňatky tak ku lekcii ako aj ku evanjeliu na jednotlivé dni, nedele a sviatky určil sv. Hieronym z nariadenia pápeža Damasa. 

Pri čítaní epištoly kňaz si položí ruky na misál, že s pravdami obsaženými v epištole úplne súhlasí. Pri slávnostnej omši lekciu spieva subdiakon. — Na konci epištoly miništrant v mene ľudu slovami: „Deo gratias — Vďaky Bohu" ďakuje Bohu za prijaté naučenie sv. Písma. 

9. GRADUÁL — STUPŇOVÝ SPEV. 

Po epištole nasledujú krátke ďakovné modlitby, vzaté zo žalmov, ku ktorým sa pripája viac ráz „Alleluja — Chváľme Boha". Je slušné, aby sme sa poďakovali Bohu, že sa ráčil k nám skloniť a svoju vôľu nám oznámiť. Tieto modlitby volajú sa Graduál, či stupňový spev, lebo voľakedy ich spievali na stupňoch ambóna, t j. zvýšeného miesta, na ktorom diakon spieval evanjelium. Dnes ich kňaz len číta a pri slávnostnej omši chór ich ešte spieva. Cez veľký pôst a niektoré kantrové a vigiliové dni, a v omšiach za mŕtvych, cez ktoré je epištola kajúcneho obsahu, alelujové verše, ktorými sa vyjavuje radosť, vystavajú a po graduále sa pripája viac kajúcnych veršov, rečených Tractus či tiahlo-spev, v ktorom je vyjadrený zármutok a pokánie, ku ktorému nás vyzýval obsah epištoly. Cez oktávu Veľkej noci, Turíc a Božieho tela, ako aj v omši Sedembolestnej a v omšiach za mŕtvych sa po graduále pripája ešte oslavná hymna — báseň (v Rekviem však smútočná báseň), ktorá sa volá — Sequentia — sledo-spev. V ňom je rozvedená myšlienka predošlých textov.