Priebeh najsvätejšej tradičnej omše VII. Kánon a modlitby pred premenením

KÁNON - OMŠOVÉ PRAVIDLO - MODLITBY PRED PREMENENÍM. 

Druhá hlavná čiastka sv. omše má presne predpísané modlitby a výňatky zo sv. Písma. Tieto modlitby sa nikdy nemenia a sú tie isté pri všetkých sv. omšiach. Volajú sa kánonom čiže pravidlom, od ktorého sa žiaden kňaz nemôže odkloniť. Celý kánon kňaz hovorí celkom potichu. Toto tiché vyslovovanie kánonových modlitieb najvýraznejšie zodpovedá tajomnému a nevysloviteľnému deju na oltári. Táto tichosť je najvhodnejšia i pre kňaza, ktorý ako prostredník náš, teraz sa modlí, prosí skrze Krista za nás. Preto aj organ a spev má cez kánon čím tichšie znieť. Kánon má tri čiastky: modlitby pred premenením, premenenie a modlitby po premenení.

Aby si kňaz hneď upamätal, že sa koná pamiatka prehorkého umučenia Pána, na začiatku kánonu v misáli je obraz ukrižovaného Spasiteľa. Kňaz hneď na začiatku kánonu hlboko sa skloní a po slovách: „Teba, Otče najmilostivejší skrze Ježiša Krista... ponížene prosíme a žiadame" pobozká oltár na znamenie, že sa spája s Ježišom Kristom, ktorého oltár predstavuje, a so svätými, ktorí u Boha naše prosby prednášajú. Potom prosí Boha, aby milostivo prijať ráčil dary, vďaky a obety, pričom tri razy žehná nad chlebom a kalichom na znamenie žiadaného požehnania. Kánonové modlitby sa kňaz modlí s rozopätými rukami, akoby chcel zobraziť na kríži visiaceho a za všetkých sa modliaceho Spasiteľa. Zvlášť sa modlí za svätú katolícku Cirkev, aby ju Boh v pokoji zachoval, chránil, riadil a zjednotil. Spomína jednotlivých členov Cirkvi: rímskeho pápeža, svojho biskupa a všetkých pravoverných kresťanov. 

V modlitbe, zvanej Rozpomienka na živých, zase spomína na tých, ktorí sú jeho srdcu najbližší; prosí o blaho svojich rodičov, príbuzných, známych a priateľov, ktorí sa odporúčali do jeho modlitieb, ktorí sú tu prítomní a na ktorých si títo spomínajú, Po tejto modlitbe povznáša ducha svojho k tým, ktorí zvíťaziac v boji za Krista, dosiahli nebeskú koruna s s ktorými sme v sv. obcovaní láskou spojení. Zvlášť pripomína Matku Božiu, apoštolov a niektorých rímskych mučeníkov, a prosí ich, aby jeho modlitbu spojili so svojím orodovaním, žeby sme sa všetci spolu s nimi účastnými stali tej slávy, ktorú oni už v nebi požívajú.

Pri modlitbe: „Túto teda obetu služobnosti..." kňaz drží vystrené ruky nad kalichom a hostiou. Už v Starom zákone skladanie rúk na obetné zviera predstavovalo preloženie ľudských vín na toto zviera. Tento predobraz splnil sa v Novom zákone, v ktorom obetný Baránok Ježiš Kristus neduhy naše vzal na seba a bolesti naše niesol. Preto kňaz tu prosí o ovocie zmierenia, t. j. o pokoj, záchranu pred peklom a prijatie do neba.

V piatej modlitbe kňaz vyslovuje posledný raz prosbu, žeby Boh milostivo premenil obetný dar chleba a vína na telo a krv Ježiša Krista, žeby tak bola vykonaná najpožehnanejšia, prorokmi predpovedaná a najcennejšia obeta. Počas modlitby päť ráz žehná obetné dary, a to tri razy spolu nad hostiou a kalichom, raz len nad hostiou a raz len nad kalichom. Tento obrad upomína nás na päť Kristových rán, ktorými bolo vykonané ukrižovanie a ktoré si Kristus ponechal aj po zmŕtvychvstaní ako dôkazy umučenia. Miništrant pri tomto žehnaní cengá, aby veriaci svoju myseľ v najvrúcnejšej pobožnosti obrátili na oltár, kde sa o chvíľku vykoná obnovenie obety na kríži, premenením chleba a vina na telo a krv Kristovu. 

K zvýšeniu velebnosti nastávajúcej chvíle a pobožnosti úplne zatíchnu hudba, organ a spev. Každý veriaci v chráme, keď inokedy nie, aspoň teraz má si kľaknúť s hľadieť na oltár, žeby mohol zazrieť sv. hostiu a kalich a potom sa pokloniť a v prsia sa biť, hovoriac známe slová: „Ježišu Tebe žijem ..." a pod. Hľadaj medzi omšovými modlitbami.