Rozdiel medzi stredovekým a novovekým človekom

Keby sa niekto vyzvedal, aký je rozdiel medzi človekom stredovekým a novovekým, bol by som náchylný povedať krátko: človek minulosti sa postil, dnešný sa už nie. Človek stredoveku chápal potrebu sebazaprenia a sebavýchovy, moderný človek ju už nechápe, podceňuje, a v kulte nahody, akokoľvek odôvodňovanom hygienicky alebo pseudolekársky, symbolicky slní celú svoju milovanú úbohosť. Dnes človek chce byť len telesne zdravý, ale už vôbec nie pánom seba, hoci by mal vybadať, že kŕčovitá túžba po zdraví je elementárnym prejavom zatajovanej choroby, duchovného slabošstva. Slabošské hovenie telu je splnom blaženosti na zemi a človek si ho rád nazýva čarokrásnym rajom. Keď je reč o vykúpení más, majú sa tiež na mysli najširšie možnosti pôžitku, ktorý sa má sprístupniť aj tým, čo sa doteraz aspoň z núdze obmedzovali.

Stredoveký človek chápe seba a chápe potrebu dobrovoľného obmedzovania sa. Anjelský učiteľ z Akvína mu hmatateľne vysvetlil náuku o ľudskej vôli a ľudských náruživostiach a presvedčivo poukázal na ich zástoj v časnom a večnom osude jednotlivca.

Hoci sama ľudská prirodzenosť ani po dedičnom hriechu nie je zlá, svojimi zmyselnými a egoistickými náklonnosťami, ktoré sú slepé, mohla by zviesť z pravej cesty. Ak človek rozumom, vôľou a milosťou nevychová náruživosti, ak ich neskrotí a neusmerní k dobru, zbujnejú, prerastú ducha a zavlečú bez výberu častejšie ku zlu ako ku šľachetnosti.

Preto treba bedliť a náklonnosti cvičiť. Z tej povinnosti nie je nik vyňatý. Neoslobodzuje spod nej ani bohatstvo a učenosť, ani postavenie a úrad, ani vek a stav. Na každého sa vzťahuje Kristovo slovo: “Vezmi svoj kríž, zapri sám seba a nasleduj ma!”

Vo svetle tohto záveru je stredovekému človekovi samozrejmosťou to, pred čím sa moderný človek dopaľuje ako pred nezmyselným spiatočníctvom. Načo krotiť oči, keď sa môžem kochať na zázrakoch Božieho tvorstva? Načo celé hodiny nepohnute stáť, keď sa môžem pohodlne vystrieť v mäkkej pohovke… A ešte na stá iných štipľavých načo.

Stredoveký človek vie, že je to na to, aby zvládal svoju zmyselnosť, aby sa stal pánom svojej netrpezlivosti, aby sa nacvičil, mať sa za každých okolností v hrsti. Stredoveký človek môže sa z hodne vysoka dívať na svojho namysleného mladšieho brata, lebo si vychovával vôľu, kým jeho úbohý potomok iba pudy vykrmuje. Preto si vysoko ceníme storočia pred nami, lebo boli vekom sebamŕtvenia a sebavýchovy k železnej disciplíne. Stredovek bol vekom šľachtictva a panstva bez duchovných otrokov aj v poddanstve, novovek je dobou otroctva a rabstva aj v panských šatoch, salónoch a technike. Stredoveký človek bol pánom, lebo pri svojom sebaovládaní bol spokojný, novoveký človek je otrokom, lebo pri svojom slabošstve je večne podráždený.

Svojim reálnym vystihnutím ľudskej podstaty stredovek vyhráva cenu o zhodnotenie človeka pred námesačníčením moderného zasnenca aj popri tom, že v stredoveku bolo tiež veľa stroskotaných kreatúr. Lež aj ten najzlomenejší stredoveký človek bol aspoň vo svojej teórii dobrý, kým moderný človek je zväčša už v zásadách pomýlený.

P. Matej MARKO SJ: Svätý Tomáš Morus, Trnava: Posol BSJ, 1947

Zdroj