Giordano Bruno - upálený Cirkvou, ktorá si má sypať popol na hlavu. Kto bol tento udavač a nemravník?

Dnešný dejepis, školy ktoré vychovávajú dejepiscov, sú vytvorené k nepriateľstvu voči všetkému katolíckemu. Tak to nepriatelia Cirkvi vymysleli už dosť dávno a v tejto línii nepopustili ani o krok. Dnes si katolíci majú sypať popol na hlavu za Giordana Bruna, za svätú Inkvizíciu, za križiacke vojny. Isto - každá moc má tendenciu sa zvrhnúť a toto sa deje neustále, aj dnes. Aj moc politická, či vojenská, alebo policajná - všade kde sú ľudia, sa nájdu temné stránky. Ale to neznamená že úmysel a inštitúcia je zlá ako celok, to neznamená že všetky popravy ktoré boli v histórii neboli správne, že vojny ktoré sa často viedli boli zlé. Aj starý zákon nám odhaľuje sväté vojny a sväté popravy, dokonca nariadené samotným Bohom. Liberál je zhrozený - veď Boh je láska - ale Boh v zmysle svojho plánu vykúpenia, vykoná niečo, čomu porozumieme až v nebesiach. Boh ide až tak ďaleko, že nechá dokonca popraviť svojho jediného Syna! Potlačí vzburu Korachovu tak, že sa náhle prepadnú vzbúrenci pod zem!

Taktiež králi ktorí sú opantaní bohatstvom, musia hamovať pred Cirkvou, ktorá ako Nátan ktorý karhal Dávida - často chodí za nimi a ukazuje im rovnako ich hriechy. Bez Cirkvi by nenastal taký rozvoj a taká úcta k človeku, aká sa mu dostala, napriek niektorým temným stránkam v samotnej Cirkvi, ktoré sa čas od času objavujú. Lenže nepriatelia Cirkvi naučili Cirkev nenávidieť cez svoj pokryvený dejepis, kde sa už malé deti učia výhradne o týchto čiernych stránkach Cirkvi a o ničom inom! Vyťahuje sa len to zlé a z ľudí ktorí boli popravení - väčšinou spravodlivo - Cirkvou, sa robia martýri, obete, mučeníci. Pozrime sa na vec aj z druhej strany - kto to bol Giordano Bruno - pozrime sa na túto osobu tak, ako nám ju dejepis neukazuje, ako sme o nej nikdy azda nepočuli.

Úvod

Obvyklým námetom protikatolíckej propagandy je upálenie talianskeho filozofa-panteistu Giordana Bruna v roku 1600. Talianska slobodomurárska vláda mu v roku 1900 postavila v Ríme na Campo dei Fiori (Pole kvetov) pomník a urobila z neho symbol proticirkevného boja.

Vražda rímskeho priora

Nemáme v úmysle ospravedlňovať krutý trest smrti pre Bruna, ale treba mať na pamäti, že tento muž nebol v žiadnom prípade svätec ani mučeník. Americký historik John Bossy vydal o tomto bývalom mníchovi dominikánskeho rádu už pred rokmi publikáciu, v ktorej zhromaždil všetky dostupné fakty. Tie vôbec nesvedčia o jeho mravných kvalitách, skôr naopak. Historická realita je taká, že Giordano Bruno sa dopúšťal kriminálnych zločinov. Bol to vrah a zároveň agent a konfident cudzej mocnosti.

Ak protikatolícka propaganda, či už liberálna, alebo komunistická, vynáša Bruna ako údajného „mučeníka“ inkvizície a obeť „cirkevného tmárstva“, zastáva sa a uctieva tak kriminálneho zločinca, vraha a konfidenta.

Narodil sa v roku 1548 v Nole pri meste Neapol. Ako 15-ročný vstúpil v roku 1563 do dominikánskeho rádu, kde sa čoskoro preslávil ako „enfant terrible“ pre svoju totálnu neochotu podrobovať sa príkazom a rozhodnutiam. Odmietal mať napríklad vo svojej cele obrazy svätých a poprel aj niektoré dogmy. Napriek tomu bol nakoniec vysvätený za kňaza a získal doktorát z teológie. 

Dominikánsky rád proti nemu viedol v roku 1576 proces pre herézu, Bruno však opustil svoj konvent v Ríme a snažil sa ujsť z talianskeho územia. Keď mu v tom chcel prior kláštora zabrániť, zavraždil ho a hodil do Tiberu, ako svorne uvádzajú Konrád Kubeš vo svojej Apologetickej abecede (heslo: Bruno) a John Bossy. Za tento kriminálny delikt bol neskôr hľadaný cirkevnou inkvizíciou aj svetskými súdmi po celej Európe.

Azyl u „nemravnej“ kráľovnej

Po kratšom pobyte v severnom Taliansku sa uchýlil do Ženevy, centra kalvínskeho protestantizmu. Tam však vyvolal pobúrenie svojimi názormi, ktoré presahovali samotné hranice kresťanstva. Bruno napríklad hovoril o Ježišovi ako o „veľkom filozofovi“ a odmietal jeho božstvo aj zázraky. To bolo neprijateľné aj pre kalvínsku Ženevu, pretože protestantský reformátor Ján Kalvín plne akceptoval náuku o Najsvätejšej Trojici a Božom synovstve Ježiša Krista. 

Brunovi hrozilo zatknutie, a tak utiekol do Francúzska, kde získal priazeň kráľa Henricha III., ktorý ho v roku 1583 poveril, aby vyučoval filozofiu na College de France v Paríži. V sprievode kráľovského vyslanca sa krátko nato vydal do Anglicka, kde sa zdržiaval trochu dlhšie. 

Anglickú kráľovnú Alžbetu I. si naklonil svojím spisom „O hrdinských vášňach“, ktorý jej zároveň venoval. V ňom obhajuje hriechy proti 6. prikázaniu a odmieta katolícku morálnu náuku, ktorá prikazuje bojovať proti pokušeniu. Kráľovná Alžbeta, ktorá nežila práve najmravnejší život, nachádzala v Brunovom spise obhajobu svojej pochybnej morálky, a preto mu prejavovala všestrannú priazeň. 

Bruno učil na školách v Londýne a diskutoval s profesormi Oxfordskej univerzity. V Anglicku vlastne napísal takmer všetky svoje spisy, z ktorých najznámejšie sú „O príčine, princípe a jednote“, „Večera Popolcovej stredy“ a „Vyhnanie triumfujúcej beštie“. Hlásal tzv. naturalistickú filozofiu, to znamená, že Boh a príroda sú jedno a to isté. Osobný Boh ako rozumová bytosť v Brunovom poňatí neexistuje, len ako neosobná vnútorná sila sveta a vesmíru. Bruno bol hlásateľom panteizmu, teda svetonázoru, že Boh nie je nad svetom, vesmírom a človekom ako Stvoriteľ, ale vo vnútri ako akási vesmírna duša.

Inšpirátor nacistov a fašistov

Bruno ako prvý hlásal teóriu o nadčloveku, ktorý sa vraj musí presadiť násilím a krutosťou. Tieto názory prevzali v 19. storočí Friedrich Nietsche a od neho potom šéfideológ nemeckého nacizmu Alfred Rosenberg. Bruna sa dovolával aj šéfideológ talianskeho fašizmu Giovanni Gentile. Zarážajúca je pritom arogancia, s akou Bruno vystupoval. Jeho spisy sú plné netolerancie a nadávok voči všetkým, s ktorých názormi nesúhlasil. Pri dišpute v Oxforde vyvolal obrovskú búrku nevôle, pretože svojich oponentov urážal a zosmiešňoval. Nemusel sa však obávať postihu, pretože nad ním držala ochrannú ruku kráľovná Alžbeta. 

To nebola náhoda. Alžbeta krvavo prenasledovala katolíkov, ktorí sa odmietli vzdať svojej viery. Tisíce ich skončili na popraviskách, kňazi, ktorí pôsobili v krajine ilegálne a tajne vysluhovali sviatosti, bývali väčšinou zabíjaní neľudským spôsobom: štvrtením, páraním brucha, bitím palicou a pod. Obeťami Alžbetinej hroznej perzekúcie katolíkov sa stali aj jezuiti sv. Edmund Campion a sv. John Ogilvie, ktorí študovali a získali formáciu v jezuitskom ústave v Brne, odkiaľ tajne odišli do Anglicka.

Tajný agent a udavač

V katolíckej Európe existovalo veľa centier, kde dochádzalo k príprave mladých kňazov-misionárov na ilegálnu pastoráciu medzi katolíkmi v Anglicku. Najznámejšie sú Rím, vo Francúzsku potom Remeš a Douai. Kráľovnin prvý minister a organizátor protikatolíckeho teroru lord Francis Walsingham teda potreboval vedieť, kedy, odkiaľ a koľko katolíckych duchovných sa vybralo na britské ostrovy. Na to však potreboval agenta-informátora. Toho našiel práve v Brunovi. 

Bossy zverejnil vo svojom spise doklady, že Bruna Walsingham a jeho tajná rozviedka priamo úkolovali ohľadom ciest do zahraničia, nadväzovania kontaktov a podávania správ, kedy a kde sa vylodí v Anglicku koľko kňazov, aby ich mohla Walsinghamova polícia okamžite zatknúť, uväzniť a neskôr popraviť. 

Bruno prenikal ako agent aj do prostredia anglických katolíkov, ktorí žili v ilegalite, a podával o nich informácie. Následne dochádzalo k ich zatýkaniu, mučeniu a popravám. O tomto Brunovom udavačstve existujú dokumenty z rokov 1583 – 1585. Túto skutočnosť potvrdzuje aj francúzsky vyslanec v Anglicku Michel de Castelnau, ktorý sa nakoniec stáva informátorom inkvizície o Brunovom pohybe po Európe. Po roku 1585 však Bruno z neznámych dôvodov opúšťa Anglicko. Pôsobí najprv vo Frankfurte nad Mohanom, odkiaľ sa presúva do severného Talianska. V roku 1592 ho zatkla inkvizícia v Benátkach a bol dopravený do Ríma.

Nežiadal o milosť

Hlavný bod obžaloby tohto odpadnutého dominikána smeroval k jeho kacírstvu, ďalej k okultizmu a mágii, čomu sa Bruno aktívne venoval. Inkvizícia to pokladala za príčinu všetkých jeho ďalších deliktov. 

Brunov proces trval 8 rokov. Inkvizícia sa ho neustále snažila prinútiť, aby odvolal panteistické bludy. Členom tribunálu, ktorý Bruna vyšetroval, bol istý čas aj cirkevný učiteľ kardinál sv. Robert Bellarmin. Po márnej snahe o to, aby sa Bruno zriekol heréz a mágie, ho vydala inkvizícia v roku 1600 svetským úradom, aby ho upálili na hranici. 

Pápež svätého života Klement VIII. by mu pravdepodobne udelil milosť, keby o ňu Bruno požiadal. Ten to však vo svojej pyšnej vzdorovitosti neurobil. Po Brunovej smrti sa pápež Klement celú noc modlil na posvätných schodoch oproti Lateránskej bazilike za spásu jeho duše. Brunovo upálenie bolo poslednou popravou kacíra v pápežskom Ríme. 

Taká je pravda o Giordanovi Brunovi. Protikatolícka propaganda tvrdí, že bol upálený preto, lebo hájil Kopernikovu teóriu o slnku ako strede vesmíru. Bruno ju skutočne zastával, avšak nebol súdený za to, že ju bránil, ale za to, že sa jej dovolával v súvislosti s panteistickými bludmi, ktoré hlásal.

Vrah-hrdina

Objektívne treba konštatovať, že Bruno by sa za to, čo všetko napáchal, ocitol aj dnes, aj v tej najcivilizovanejšej krajine pred súdom a nevyviazol by bez trestu. Preto nemožno rímskej inkvizícii vyčítať, že ho súdila a odsúdila. Odmietnuť musíme, samozrejme, fakt, že bol súdený a popravený najmä za svoje presvedčenie, hoci zvrátené. Nemožno však povedať, že pred súd nepatril a že si žiadny trest nezaslúžil. 

Fakty zverejnené Bossym svedčia jasne o opaku. Ak teda protikatolícka propaganda, či už liberálna, alebo komunistická, vynáša Bruna ako údajného „mučeníka“ inkvizície a obeť „cirkevného tmárstva“ a dokonca mu stavia pomníky, tak treba bez akéhokoľvek preháňania namietnuť, že sa zastáva a uctieva kriminálneho zločinca, vraha a konfidenta, ktorý má na svedomí vraždu svojho rehoľného predstaveného a životy desiatok anglických katolíckych kňazov a laikov, ktorých udal.

Napísal Radomír Malý - historik...