Adam pred pádom a po páde do hriechu, alebo slobodná vôľa Adama

Otázkou ranných otcov Cirkvi bolo, ako veľmi narušil hriech ľudskú prirodzenosť. Boh stvoril všetko ako dobré, až napokon potvrdzuje - všetko stvorené je veľmi dobré. Toto je stav sveta a vesmíru, pred pádom človeka do hriechu. Nejestvovala vo svete smrť, čítame že všetky zvieratá jedli zelené rastliny. 

Adam v raji musel byť maximálne šťastný. Všetko bolo stvorené pre neho, miloval Boha, Písmo hovorí - chodil s Bohom ako so svojim milujúcim Otcom, ich duše boli poprepletané láskou. 

Boh po skúsenosti s padlými Anjelmi, vystavuje aj človeka skúške jeho vôle. Pán si plne uvedomuje nebezpečenstvo slobodnej vôle, ktorá môže spustiť zlo v celom viditeľnom vesmíre. Človek je pre Boha miláčik, je to jeho dokonalý ,,stroj" nielen fyzický, ale aj duchovný, ktorý Ho môže spoznávať a viac a viac milovať. Boh dáva do človeka dokonca časť samého seba keď hovorí - učiňme človeka na náš obraz. Už v týchto slovách množného čísla ja javí Svätá Trojica. 

Adam dobre vie, že v raji má sto tisíc stromov z ktorých môže jesť ovocie, s chuťami od výmyslu sveta, ale je tu jeden strom, z ktorého jesť nesmie. Adama však ani len nenapadne, aby sa tohto stromu čo i len dotkol. Jeho slobodná vôľa je skutočne plne slobodná, pretože si môže zvoliť po premýšľaní poslúchanie Boha, alebo neposlušnosť Bohu, bez záťaže akéhokoľvek hriechu.

Aby Adam v tomto slobodnom stave padol, potreboval na to pokušiteľa. Diabol v podobe hada pokúša Evu - nie Adama. Adam - muž, je rozvážnejší a nedáva na emócie. Inak je tomu s Evou - Eva - žena, je viac emocionálne stimulovaná a tak diabol neriskuje Adama, ale pokúša Evu. Svätý Pavol vo svojom liste si tohoto všíma, pretože hovorí - najprv zhrešila Eva, až potom Adam a preto dáva nariadenie, aby žena sa vždy najprv poradila s mužom. 

Adam a Eva zhrešili a tak prichádzame k otázke - do akej miery hriech narušil slobodnú vôľu človeka, akú slobodu mal Adam po páde do hriechu?

Adam sa Boha začal báť a začal sa pred ním skrývať. Boh aj keď vie, kde Adam je, predsa sa pýta: ,,Adam, kde si?" A Adam odpovedá: ,,schoval som sa, lebo som sa bál!" Boh pokračuje - nejedol si zo zakázaného stromu? A teraz by sa dala očakávať Adamova skrúšenosť, ľútosť nad spáchaným hriechom, prosba o odpustenie. Ale Adam po páde nie je už ten Adam pred pádom. Miesto ľútosti na hriechom sa vyhovára a obviňuje Boha:

,,Ženu ktorú si mi dal, tá ma naviedla!"

V tejto vete je je vidieť nový vzťah Adama k Bohu - už Ho nemiluje, on Ho obviňuje. TY SI MI DAL EVU a ona ma zviedla... Tento postoj človeka, máme Adamovým hriechom podnes ako ľudstvo. Boha obviňujeme, z prirodzenosti Ho až nenávidíme. Okrem toho sa pred Bohom človek presne ako v raji skrýva. Boh sa pýta - kde si Adam, Jozef, Peter, Matúš? A my odpovedáme - sme pred Tebou skrytý, lebo nechceme aby si nad nami panoval - my ani neveríme že existuješ!

Keď židia križovali Krista tak kričali na Boha - nechceme aby tento nad nami panoval!!!

Aká desná je skutočnosť, že človek Boha tak strašne nenávidí. Aká mrazivá je prítomnosť hriechu v živote človeka. Aké ťažké bude naprávanie človeka, ktoré sa skončí až koncom sveta, posledným súdom a novým telom a novým duchom, ktorý bude opäť Boha milovať v plnosti - v nebeskej vlasti.

Vráťme sa k príbehu. Adam sa vyhovára na Evu, a Eva sa vyhovára na hada: ,,had ma naviedol!"

Adam a Eva v momente pádu už nemilujú Boha, skrývajú sa, vyhovárajú sa, Boha samotného obviňujú.

Hriechom prichádza do sveta aj smrť, Adam s Evou si to v plnosti uvedomujú a žialia nad tým čo vykonali v momente, keď ich deti spáchajú bratrovraždu, keď Kain zabije milovaného Ábela...

Hriech sa rozmohol vo svete takou silou, že sa v ľuďoch úplne vytratil zmysel pre Boha a oni Ho nedokážu zachytiť. Boh sa rozhodne vykonať súd nad človekom a plánuje potopu sveta kde sa píše - Keď Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé, Pán oľutoval, že stvoril človeka na zemi. Bol skormútený v srdci a povedal: „Vyničím zo zemského povrchu ľudí, ktorých som stvoril: človeka i zvieratá, plazy i nebeské vtáctvo, lebo ľutujem, že som ich urobil.“ Gn 6:5-7

Božie milosrdenstvo je však veľké a napokon sa Boh zmilováva, pretože zachraňuje Noeho. Iba Noe našiel milosť u Pána. Gn 6:8

Kľúč prečo sa Boh nad Noem zľutoval nebol ten, že by bol Noe svätec, že by miloval Boha nadovšetko, ale Písmo hovorí toto: Noe bol najspravodlivejší a najbezúhonnejší muž medzi svojimi súčasníkmi. Gn 6:9. Boh si teda vybral z týchto zlosynov, toho najlepšieho, ktorý ešte má v sebe aspoň trošku svedomia.

Po potope Boh vzdychá a hovorí v podstate to isté čo pred potopou, že ľudské zmýšľanie je od mladosti zlé, ale že už nebude nikdy ničiť svet vodou. Katolícka apologetika sa zamýšľa nad slovom - bolo ustavičné zlé - a po dôkladnom preklade prichádza k zaujímavému záveru - tento výraz značí - ľudské zmýšľanie bolo plné zmyselnosti, túžby, dychtivosti!

Samozrejme nie túžby po Bohu, ale túžby po blahobyte, prestíži, zvýraznení samého seba, túžby po poctách, jedným slovom - sebeckosť!

Ak čítame Augustínov Boží štát, tam je definovaný tento štát ako zoskupenie ľudí, ktorí si vzájomne pomáhajú, obetujú sa jeden pre druhého, myslia vždy na toho druhého. To je význam kráľovstva Kristovho. Kristus sám ako prvotina dáva príklad, keď sa obetuje smrťou na kríži za svoj ľud a k tomu dodáva - nasledujte ma! Nielen príkladom v prikázaniach, ale aj v obetiach, až v obetiach mučeníckych. 

Kristus ukázal Adama takého, ktorý je pred pádom, Adama dokonalého, ktorý miluje Boha, utieka sa ku Nemu v modlitbách, v rozhodovaniach, ktorý nedychtí a netúži po poctách tohto sveta, ale jeho jedinou túžbou je Nebeský Otec. Tiež vo vzťahu k človeku je Kristus Pán dokonalým Adamom, pretože sa nielenže obetuje na kríži, ale On sa obetuje pre človeka počas celého svojho života. Nič nerobí pre seba, všetko robí pred dobro druhých. Toto je pravé kresťanstvo, kde by sa jeden kresťan obetoval za potreby druhého, bez myšlienok na svoj odpočinok, na svoje zázemie, svoje pozemské statky.

Keď čítame skutky apoštolské, tam ľudia predávali svoje majetky a peniaze skladali pod nohy apoštolov. Toto bolo kráľovsto Krista na zemi, toto priťahovalo pohanov, toto obracalo inovercov. 

Napokon ak si vezmeme Svätých, oni práve pre toto naplňovali príklad Krista, keď sa obetujú za hriešnikov v pokání, v sebaobetovaniach, dokonca sú ochotní zmariť svoje životy. Svätá Gemma je ranená ťažkou chorobou za obrátenie hriešnikov, pretože prijala Kristovu ponuku, pod pôsobením silnej milosti Božej. Farár z Arsu jedol jeden zemiak denne a to len kvôli tomu, aby sa obrátil jeho neveriaci sused. K tomu sa bičoval do krvi. A deti z Fatimy, keď uvideli hrôzu hriechu, ktorý úbohé duše sťahuje do pekla, konali tak veľké obety za nich. Nechceli aby ani ten najhorší z najhorších lotrov, skončil v tomto pekle.

Toto je predsieň neba a preto obdivujeme Svätých a máme túžbu ich nasledovať, pretože oni nasledovali Krista koľko len vládali. 

Ale prísť až k takejto láske k Bohu sa dá len pod silným pôsobením Božej milosti. Každý jeden svätý si prešiel veľmi silným dotykom Boha a keď pochopil iba z malej časti kto Boh je, potom bol ochotný zanechať svet. Tak Izaiáš uvidel lem Rúcha Božieho, padol ako podťatý a tento starozákonný svätec si uvedomuje svoju špinu pred čistotou Boha. 

Človeka prirodzeného však vedie túžba - túžba po jedle, sexe, užívaní si života, prestíži, uznávaní, peniazoch, dokonca aj túžba po duchovných zážitkoch je zlá. Všetky možné túžby ťahajú človeka k zemi, no túžba po Bohu, to je tou najposlednejšou túžbou, ak vôbec nejakou je. Dokonca aj katolíci pokrstení, ktorí chodia do Cirkvi, si odbijú svoju hodinku v nedeľnom kostole, a modlitbu Otčenáš a Zdravas ráno a večer, ak stihnú. Toto je ukážka slobodnej vôle Adama po páde. Ten Adam pred pádom zamilovane chodí s Bohom, Adam po páde kríčí, že Boha niet, skrýva sa. Ak Božia milosť človeka obráti k sebe a za všetkých možných prostriedkov konečne človek pochopí že jestvuje nad Ním vyššia Bytosť Boh - aj tak veľmi ťažko ku Nemu prichádza, aj tak veľmi ťažko si nachádza ku nemu slová modlitby, len zriedka človek kvôli Bohu začne konať skutky obety.

Svätý Pavol prirovnáva Krista Pána k Adamovi pred pádom. Kristus Pán miluje Boha ako Adam pred pádom, má slobodnú vôľu nezaťaženú túžbou a dychtivosťou a tak sa môže slobodne rozhodnúť. Naše rozhodnutie padnutého Adama je zaťažené túžbami a dychtivosťou a preto sa len ťažko dokážeme zriekať sveta a jeho rozkoší, preto toľko musíme bojovať. Svätý Pavol hovorí, že Duch a Telo proti sebe bojujú. Tento boj je neustály. Pavol nad sebou plače - aký biedny človek som! Ale Adam pred pádom a Kristus Pán, nezažíva túto tiaž hriechu a jeho voľba je plne slobodná. Naše rozhodovanie je v neustálom boji tela a ducha, máme v sebe nepretržitý konflikt.

Takúto vôľu okrem Adama a Krista Pána mal ešte jeden človek - Panna Mária. Protestanti radi vyťahujú jej Fiat v tom zmysle, že Božia vôľa veľmi silne na ňu musela pôsobiť, aby tak ľahko a jasne povedal Fiat - staň sa mi podľa tvojho slova. To je blud, pretože protestanti nedokážu prijať to, že Panna Mária je ochránená pred dedičným hriechom. Jej Fiat je úplne a jasne slobodným rozhodnutím a už toto samotné vyvracia tézu, že by Panna Mária mohla byť hriešna. Panna Mária neváha - nekoná pod ťarchou hriechu, v tele plnom konfliktov medzi zemou a nebom - Panna Mária miluje Boha pretože je slobodná a vie, že Boh je absolútna sloboda a šťastie, preto bez zaváhania hneď odpovedá - staň sa. Ak by Panna Mária bola hriešna ako tvrdia protestanti, bol by tam boj, zaváhanie. Toto vidíme u Zachariáša, za ktorým prišiel ten istý Anjel ako za Pannou Máriou, Zachariáš sa zľakol lebo hriech vzbudzuje strach, zvlášť pred vecami svätými - Panna Mária sa neľaká. Ona premýšľa nad pozdravom - Zdravas Mária. Zachariáš neverí Anjelovi, preto za trest onemie - Panna Mária verí v plnosti a hneď povtdzuje svojim Fiat. Tu vidíme rozdiel medzi Adamom ktorý je v hriechu - Zachariášom a Pannou Máriou ktorá hriechom zaťažená nie je. Toto by mala byť jedna z lekcií pre protestantov, keď tvrdia že Panna Mária bola normálny hriešny človek...

Keď som čítal mnohé zamyslenia a výklady nad tým, k čomu by sa dal prirovnať dedičný Adamov hriech v ktorom sa všetci rodíme, zaujalo ma jedno prirovnanie, ktoré je dosť trefné. Dedičný hriech je ako strom, ktorý v sebe máme bez toho, že by sme sa ho dokázali zbaviť. Toto samo o sebe je síce záťaž, ale nie až tak závažná ako to, že tento strom neustále rodí ovocie - ovocie hriechov. Neustále po niečom túžime, neustále niečo chceme, o niečom premýšľame, kde sme my stredom diania, kde sa prezentuje naše Ego. To je ovocie stromu hriechu, ktoré Svätí neustále odsekávali o čom Svätý Pavol hovorí, že Duch a Telo sú nezmieriteľní nepriatelia. K tomu však dodáva, že Duch musí nad telom víťaziť! Odsekávanie plodov hriechu stromu musí vyhrať, nie aby sme mali strom obsypaní hriechami až tak, že nevidno listy.

Ak by sme mali postaviť do raja Adama pred pádom a Adama po páde, vyzeralo by to asi takto: Adam pred pádom vie, že nemôže jesť ovocie zo zakázaného stromu, pretože jeho milovaný Boh mu to nedovolil. Nič viac ho nezaujíma a teší sa, pretože má v raji nespočet iných stromov. Adam po páde v tom istom raji by urobil toto: akonáhle by sa dozvedel že z jedného stromu v raji nesmie jesť, potajomky by si nielenže odhryzol zo zakázaného ovocia, on by pod rúškom tmy a viery že ho nikto nevidí, vyjedol celý strom!

Azda z tohto pochopíme aký strašný dopad má hriech na človeka. Keď odchádza Pán Ježiš, nahrádza ho Duch Svätý o ktorom Písmo hovorí: Duch prišiel na svet, aby ho usvedčoval z hriechu! Toto usvedčovanie sveta z hriechu sa má diať cez Cirkev.

Keď sa dnes pozeráme do Cirkvi, ktorá hriech umenšuje, dokonca zahmlieva či prekrúca, neplní si povinnosť usvedčovania sveta z hriechu a tým sa umenšuje nielen Boh, ale hlavne Kristus ako jediný liek na hriech.

Ak je človek chorý, ak má maláriu a povedia mu, že na druhom konci sveta je liek, ale dosiahne ho iba tak, že musí tam ísť pešo - tento človek sa zodvihne a pôjde - nič ho nebude zaujímať, iba bude mať pred sebou víziu lieku a svojho zdravia.

Človek je nakazený horšou chorobou ako je malária - hriechom, ktorý uvrhne dušu do pekla a jediná záchrana je v Synovi Božom Ježišovi Kristovi. To je liek na túto nemoc, aby duša neskončila v zatratení. Ak si toto človek uvedomí, zodvihne sa ide za týmto liekom, nehľadiac už okolo seba, nehľadiac na ľudí, na ich rady - ide za Kristom, ako za svetlom.

Ale ak Cirkev si neplní povinnosť a neusvedčuje svet z hriechu, čoho sme v dnešnej dobe svedkami - odsudzuje ich k večnej smrti v pekle! Dnešné falošné milosrdenstvo v Cirkvi je podobné tomu, ako keby lekár zistil pri prehliadke pacienta ťažkú chorobu, ktorá sa však dá liečiť, ale on mu o nej nič nepovie a pošle ho domov s tým, že je úplne zdravý, alebo že má nejaké chorôbky, ale nie sú moc podstatné. Tento lekár by bol veľmi zlým lekárom. Tak dnes stojí Cirkev, od kňazov až po pápeža, že o hriechu sa sotva čo hovorí, o tejto ťažkej chorobe. Je to žiaľ spôsobené aj neznalosťou hriechu do jeho hĺbky, ktorému sa Cirkev dnes vyhla. 

Ak čítame Svätých, ich des pred hriechom je obrovský a ich prvou kázňou je usvedčovanie z hriechu, čo nie je nič iné, ako ustanovenie diagnózy ľudstva. Ľudia dnes konajú príšerné zlá od potratov až po vojnové zločiny - zákony často tieto veci kryjú a oni nie sú si vedomí svojej viny. Ak sa Cirkev čas od času vyjadruje k týmto veciam, čo i len opatrne a hovorí o hriechu - celý svet sa proti nej postaví a Cirkev čoby dnes slúžka tohto sveta, poslušne sa skloní a zatvorí ústa. 

Usvedčovanie sveta z hriechu je prvoradou vecou aj nás veriacich, nielen duchovných. Augustín píše vo svojich knihách o nás kresťanoch, ktorí máme svojich blížnych a priateľov naprávať, ak konajú hriech, napriek možnosti straty priateľstva, ohovárania, potupovania. Napokon staré spovedné zrkadlá o tomto hovoria, že je aj našim hriechom to, ak nenapomíname z hriechu svojich blížnych. 

Zľahčovanie či umenšovanie hriechu, nás urobí chladnými voči Kristovi, ktorý nás z hriechu vykúpil. Túžba po Bohu je v tomto tele veľmi obtiažna, pretože hriech nám oslabil duchovné končatiny a my ťažko prichádzame k Bohu, k modlitbe, k láske. Ale ak prosíme, Boh nám dá milosti a silu a napriek aj mnohým nechutiam, prídeme k Pánovi. Ak si uvedomujeme svoj žalostný hriešny stav, o to skôr budeme potrebovať Krista. Následkom toho, že Cirkev umenšila hriech na minimum, stráca Krista ako jediného lieku, či lekára zo zreteľa a tak sa ľahko potom vynárajú falošné viery, kde by spasenie mohlo byť bez Krista, ako v mohamedánstve, judaizme, buddhizme, či hinduizme. Koľko ľudí - ktorí by boli deň čo deň Cirkvou bombardovaní o chorobe a závažnosti hriechu - zvlášť v tomto čase médií - by sa vyzdraveli Kristom, ak by počuli svoju zlú diagnózu.

Rozjímajme často nad kráľovstvom Božím, kde už nebude táto ťažká záťaž - hriech. Je to ako keby sme plavcovi dali na chrbát ťažký 20 kg batoh. Veľmi veľmi ťažko by sa mu plávalo a mnohí by sa časom  utopili - takto nejako je hriech našim prekliatím po tom, ako Adam padol a s ním celé ľudské pokolenie.

V nebeskej vlasti táto záťaž nebude, budeme plne slobodní, plne milujúci Boha, Otca, Krista, Ducha Svätého, Pannu Máriu, Svätých a všetci budeme konať všetko len a len pre toho druhého - už nič pre seba, pre svoje pohodlie, pre svoje nízke pudy a svoje ego. Všetko budeme konať na slávu Boha. Toto je rozjímanie ktoré človeka naplňuje radosťou. 

Svätí sa často modlievali - buď vôľa Tvoja - nie moja! Moja slobodná vôľa ma ťahá k zemi, Tvoja vôľa Bože, ma ťahá do neba. Aj preto náš Pán veľmi múdro túto modlitbu vložil do Otčenáša - buď vôla Tvoja...nech moja vôľa čo sa týka nebeskej vlasti, je zmarená. Staň sa...

Amen...