Bezradným katolíkom VII. Nový krst, nový sobáš, nová spoveď, nové pomazanie chorých

Katolík, či už praktizuje náboženstvo pravidelne, alebo nachádza cestu do kostola len pri veľkých príležitostiach svojho života, si musí dnes položiť základné otázky, ako je napríklad táto: Čo je vlastne krst?

Tu sa ukazuje nový jav. Ani nie tak dávno si mohol každý túto otázku zodpovedať sám, a napokon nikto si takú otázku ani nekládol. Prvý účinok krstu je vykúpenie z dedičného hriechu. To sa podávalo z otca na syna, od matky k dcére.

Dnes sa už však nikde o tom nehovorí. Pri zjednodušenom obrade, ktorý sa dnes v kostole koná, sa istým spôsobom zmieňuje o hriechu, čo vedie k domnienke, že tu ide o onen hriech alebo o oné hriechy, ktorých sa krstenec dopustí v svojom živote, a nie o dedičný hriech, ktorým sú zaťažení všetci narodení.

 

Krst sa javí odvtedy iba ako sviatosť, ktorá nás spája s Bohom, alebo ešte skôr ako sviatosť, ktorá nás prijíma do spoločenstva. Tak sa vysvetľuje „rite d’acceuil“ (obrad iniciácie – uvedenia), ktorý sa predpisuje na mnohých miestach budúcemu krstencovi ako prvý stupeň obradu privítania. Tu však nemajú miesto súkromné iniciatívy, lebo podrobné vysvetlenia o stupňoch krstu nachádzame v spravodajcovi Národného centra pre liturgiu v pastorácii. Hovorí sa aj o „bapteme différé“ (odloženom krste). Po „acceuil“ (iniciácii – uvedení), po „cheminement“ (prijatí) a „recherche“ (hľadaní) sa sviatosť alebo udelí, alebo sa neudelí; keď sa dieťa, ako sa hovorí, môže „slobodne rozhodnúť“. K tomu môže dôjsť v pomerne pokročilom veku, približne v osemnástich rokoch alebo ešte neskôr. Vysoko uznávaný profesor dogmatiky v novej Cirkvi rozlišoval medzi kresťanmi, o ktorých si myslí, že môže potvrdiť ich vieru a náboženské vzdelanie, a ostatnými kresťanmi, ktorí tvoria viac ako tri štvrtiny zo všetkých a ktorí majú, keď žiadajú pre svoje deti krst, len predpokladanú vieru. U týchto kresťanov „ľudovej zbožnosti“ sa na prípravných stretnutiach zisťuje, kto patrí k takýmto kresťanom. Týchto potom prehovárajú, aby nepokročili ďalej od obradu privítania. Takéto konanie sa vraj lepšie, primeranejšie prispôsobuje „kultúrnej situácii našej civilizácie“.

 

Prednedávnom žiadal farár v Département Somme, ktorý mal zapísať dve deti na slávnostné prvé prijímanie, o krstné listy, ktoré mu zaslala fara, príslušná podľa bydliska rodiny. Musel konštatovať, že podľa názoru rodičov bolo jedno z detí pokrstené, ale druhé nie, hoci rodičia aj toto považovali za pokrstené. Bolo iba zapísané v „registre d’accueil“ (zoznam uvedených). To je jedna zo situácií, ktoré vyplývajú z takýchto praktík. To, čo sa tu deje, je v skutočnosti len zdanlivý krst, ktorý jeho účastníci v dobrej viere považujú za skutočnú sviatosť.

 

Pochopiteľné je, že vás to všetko prekvapuje. Musíte si však poradiť aj so zvláštnym mudrovaním, ktoré možno nájsť vo farských oznamoch. Všeobecne sú uvedené formou vyhlásení, ktoré sú podpísané len krstnými menami, to znamená, že sú len anonymné. V jednom takom vyhlásení čítame, že Alain a Evelyne vyhlasujú: „Krst nie je nijaký čarovný obrad, ktorý by zázrakom odstránil nejaký dedičný hriech. Veríme, že spása je totálna, zadarmo a pre všetkých: Boh si vo svojej láske vyvolil všetkých ľudí, bez akýchkoľvek podmienok, čiže skôr bez podmienok. Dať sa pokrstiť pre nás znamená, že človek sa rozhodne zmeniť svoj život. To je osobný záväzok, ktorý nikto nemôže za nás urobiť. Je to vedomé rozhodnutie, ktoré predpokladá predchádzajúce poučenie.“ Koľko škandalóznych omylov v niekoľkých riadkoch! Smerujú k tomu, aby sa dosiahlo odstránenie krstu detí. To je ďalšie prispôsobovanie sa protestantom. Nerešpektuje sa to, čo bolo od začiatku v učení Cirkvi. Svätý Augustín koncom 4. storočia napísal: „Zvyk krstiť deti nie je žiadna novinka zavedená prednedávnom, ale verná ozvena apoštolskej tradície. Tento zvyk už sám osebe a odhliadnuc od všetkých písomných dokumentov predstavuje bezpečnú normu pravdy.“ Koncil v Kartágu v roku 251 nariadil, že sa má udeľovať krst deťom „dokonca pred ich ôsmym rokom“ a Kongregácia pre náuku viery si pripomenula tento záväzok 21. novembra 1980 v inštrukcii Pastoralis actio ako „normu pradávnej tradície“.

 

Toto musíte vedieť, aby ste si uplatnili posvätné právo dať svojmu novonarodenému účasť na živote milosti, keď vám ho budú odopierať. Veď ani rodičia nečakajú, kým ich dieťa bude mať osemnásť rokov, keď rozhodujú o jeho výžive alebo o nejakej operácii, ktorá je pre jeho zdravie nevyhnutná. V nadprirodzenom poriadku je vaša povinnosť ešte omnoho naliehavejšia a viera, na ktorej sviatosť spočíva, keď dieťa ešte nie je schopné samo prevziať na seba „osobný záväzok“, je vierou Cirkvi. Myslite na strašnú zodpovednosť, ktorú musíte prevziať na seba, keď svoje dieťa okrádate o večný život v raji. Náš Pán to povedal jasne: „Ak sa niekto nenarodí z vody a Ducha Svätého, nemôže vojsť do Božieho Kráľovstva“ (Jn 3, 5).

 

Ovocie tohto svojrázneho apoštolátu nedá na seba čakať. V Parížskej diecéze bolo v roku 1965 pokrstené z dvoch detí jedno, v roku 1976 už len jedno zo štyroch. Klérus jednej farnosti na predmestí konštatuje bez akéhokoľvek osobitného poľutovania, že v roku 1965 bolo u nich 450 krstov, v roku 1976 už len 150. V celom Francúzsku pokračuje tento trend. Od roku 1970 do roku 1981 poklesol celkový počet z 596 673 na 530 385, zatiaľ čo počet obyvateľstva v tom istom časovom období vzrástol viac ako o tri milióny.

To všetko pochádza z toho, že sa sfalšovala definícia krstu. Odkedy sa už nehovorí o tom, že sviatosť krstu odpúšťa dedičný hriech, ľudia sa pýtajú: „Čo je vlastne krst?“ a hneď nato: „Načo krstiť?“ A aj keď ešte nedospeli tak ďaleko, predsa stále premýšľajú o argumentoch, ktoré sa im predkladali, a uznali, že sa netreba unáhliť, veď sa dieťa napokon bude môcť ešte zapojiť do kresťanského spoločenstva v neskoršom veku, ak bude chcieť, ako sa človek zapisuje do nejakej strany alebo do odborov.

Rovnakým spôsobom sa kládla aj otázka ohľadom manželstvo. Vždy bolo v definícii manželstva v prvom rade potomstvo a v druhej manželská láska. Na Koncile chceli túto definíciu zmeniť a chceli povedať, že by tu už nemal existovať nijaký prvoradý dôvod, ale že obidva uvedené dôvody sú rovnako dôležité. Bol to kardinál Suenens, ktorý navrhol túto zmenu, a ešte si spomínam, ako kardinál Browne, generál dominikánskej rehole, vstal a zvolal: „Caveatis, caveatis! (Pozor! Pozor!) Ak prijmeme túto definíciu, staviame sa proti celej Tradícii Cirkvi a odstránime zmysel manželstva. Nemáme právo meniť tradičné definície Cirkvi.“

 

Citoval texty na podporu svojho varovania a v Bazilike svätého Petra zavládlo veľké vzrušenie. Svätý Otec poprosil kardinála Suenensa, aby zmiernil výrazy, ktoré použil, ba dokonca, aby ich zmenil. Konštitúcia o pastorácii Gaudium et spes obsahuje jednu vetu so zahmleným významom, v ktorom sa kladie dôraz na potomstvo, „bez zanedbania ostatných cieľov“ (č. 50). Latinské slovo posthabere dovoľuje takýto preklad: „bez toho, aby sme vyhlásili za druhoradé ostatné ciele manželstva“, čo znamená, že všetky ciele sa kladú na rovnakú úroveň. A práve takto sa to chce dnes chápať. Všetko, čo sa o manželstve hovorí, vychádza z nesprávne formulovaného pojmu kardinála Suenensa po tom, čo manželská láska, ktorú ľudia rýchlo celkom jednoducho a omnoho hrubšie nazvali „sexualita“, je postavená na prvé miesto cieľov manželstva. Dôsledok toho je: s odvolaním sa na sexualitu je všetko dovolené: bránenie počatiu, obmedzovanie pôrodov a napokon aj umelé potraty.

 

Zlá definícia – a už sa ocitneme v úplnom zmätku.

 

Cirkev vo svojej tradičnej liturgii sa ústami kňazov modlí: „Pane, daruj láskavú pomoc ustanovizni, ktorú si ustanovil na rozmnožovanie ľudského rodu.“ Sú to slová z Listu svätého apoštola Pavla Efezanom (5, 22 – 23), ktorý upresňuje povinnosti manželov tým, že ich vzájomný vzťah vyhlasuje za obraz iného vzťahu, vzťahu, ktorý spája Krista s jeho Cirkvou. Dnes však budúcich manželov často vyzývajú, aby si svoju omšu zostavili sami, až natoľko, že si aj sami vyberajú čítanie zo Svätého písma. Nahrádzajú ho svetským textom a namiesto evanjelia si vyberajú časť bez ohľadu na sviatosť, ktorú prijímajú. A kňaz sa stráni vo svojej exhortácii zmieniť sa o požiadavkách, ktoré budú musieť plniť, z obáv, že by sa Cirkev mohla javiť nepriateľská, či azda aby nešokoval rozvedených svadobných hostí.

Tak ako pri krste aj tu sú stupne. Lebo sú nesviatostné manželstvá, ktoré katolíkov rozhorčujú. Tieto pokusy tolerované biskupom sa dejú podľa presných pokynov, poskytovaných z oficiálnych inštitúcií a odporúčaných zodpovednými diecéznymi osobami. V jednom spravodajcovi Centra Jeana Barta uvádzajú rôzny postup, napríklad tento: „Čítanie textu: podstatné nie je viditeľné očiam (Petrov list). Žiadny súhlas, ale koná sa liturgia rúk ako symbolu práce a robotníckej solidarity. Nepožehnané prstene sa vymieňajú mlčky. Narážka na povolanie Roberta: zlievanie, zváranie (on je inštalatér). Bozk. Otče náš, ktorý sa modlia veriaci spomedzi účastníkov. Zdravas, Mária! Mladý pár položí kyticu k nohám sochy Panny Márie.“

 

Načo by náš Pán ustanovil sviatosti, keď by sme si ich smeli nahrádzať takýmito obradmi, ktorým s výnimkou obidvoch modlitieb na záver chýba všetko nadprirodzené? Pred niekoľkými rokmi sa rozprávalo veľa o Lugny v kraji Saone-et-Loire. Tam sa na ospravedlnenie tejto novej „liturgie de l’accueil“ (liturgia uvedenia) povedalo, že tým chceli v mladých pároch vzbudiť želanie, aby prišli ešte raz, a až potom sa s konečnou platnosťou zosobášili. Z približne 200 takýchto falošných sobášov neprišiel v ďalších dvoch rokoch ani jediný pár, aby si usporiadali svoje vzťahy. Toto sa mohlo stať preto, lebo farár v tomto kostole dva roky oficiálne a svojou morálnou zárukou, a možno aj so svojím požehnaním, kryl to, čo nebolo nič iné ako konkubinát. Z jednej ankety usporiadanej Cirkvou vyplynulo, že v Paríži až v 23 percentách farností sa robili nesviatostné uzavierania manželstiev, z ktorých jeden z partnerov, ak nie obidvaja, boli neveriacimi, a to preto, lebo farári sa chceli zapáčiť rodinám či samotným svadobčanom, ktorí to však žiadali len z čisto spoločenských pohnútok. 

 

Rozumie sa, že katolík sa nesmie zúčastniť na takomto „divadle“. Takzvaní „zosobášení“ budú môcť stále hovoriť, že boli sobášení v kostole, a napokon sami uveria, že je u nich všetko v poriadku, keď často vidia, že ich priatelia konajú rovnako. Dezorientovaní veriaci sa potom pýtajú, či také niečo nie je predsa len lepšie ako vôbec nič. Takto sa pevne presadzuje indiferentizmus. Ľudia sú ochotní prijať akýkoľvek iný spôsob, obyčajný civilný sobáš na úrade, ba dokonca spolunažívanie mladých, pre ktoré prejavujú toľkí rodičia „porozumenie“, aby napokon pristáli pri voľnej láske. Výsledkom toho všetkého je úplné odkresťančenie spoločnosti. Týmto manželom budú chýbať milosti, ktoré plynú zo sviatosti manželstva pri výchove ich detí, ak sú vôbec ochotní nejaké mať. Počet rozvodov pri týchto nesviatostne uzavretých manželských pároch nadobúda také rozmery, že to už znepokojuje aj Conseil économique et social (Hospodársku a sociálnu radu). Prednedávnom táto rada vydala správu, z ktorej vidno, že dokonca laická spoločnosť si uvedomuje, že kráča v ústrety svojmu zániku v dôsledku nestálosti rodín či pseudorodín.

Ani pomazanie chorých nie je už skutočne sviatosťou pre chorých, pre ťažko chorých, pre umierajúcich. Teraz sa stáva sviatosťou pre starých. Mnohí kňazi ju vysluhujú ľuďom v staršom veku, aj keď sa u nich neprejavuje ani najmenší znak hroziaceho nebezpečenstva ohrozenia či konca života. Už to nie je sviatosť prípravy na poslednú hodinu, ktorá pred smrťou odpúšťa hriechy a pripravuje na konečné spojenie s Bohom. Našiel som oznam, ktorý sa rozdával všetkým veriacim v jednom parížskom kostole, ktorý ich upozorňoval na dátum najbližšieho pomazania chorých: „Slávnostné udeľovanie sviatosti chorých sa uskutoční pre ešte vitálne osoby uprostred celého kresťanského spoločenstva počas slávenia Eucharistie. Dátum: nedeľa, toľkého a toľkého, počas svätej omše o 11.00.“ Tento spôsob pomazania je neplatný. Lebo ho nepredchádzala sviatosť pokánia.

 

Ten istý kolektívny duch vyvolal vlnu slávenia sviatosti pokánia. Sviatosť pokánia môže byť prijatá iba individuálne. Podľa definície a svojej podstaty je táto sviatosť právnym úkonom, je rozsudkom, čo som už vyššie pripomenul. Súdiť nemožno bez zistenia stavu veci. Musí sa načúvať prípadu každého jednotlivca, aby sa mohol o ňom vyniesť súd, a potom mu hriechy odpustiť alebo zadržať. Jeho Svätosť Ján Pavol II. často na tento bod dôrazne poukazoval; osobitne pred francúzskymi biskupmi 1. apríla 1982 vyhlásil, že osobné vyznanie hriechov a po ňom nasledujúce individuálne rozhrešenie je „prvoradou požiadavkou dogmatického poriadku“. Preto nemožno ospravedlňovať „obrady zmierenia“ vyhlásením, že cirkevná disciplína sa zmiernila a prispôsobila potrebám moderného sveta. Toto nie je disciplinárna otázka.

 

Predtým existovala jedna výnimka: udelenie všeobecného rozhrešenia v prípade stroskotania lode a počas vojny – o platnosti ktorého ostatne autori pochybovali. Je neprípustné urobiť z výnimky pravidlo. Ak sa poradíme s Acta Apostolicae Sedis, môžeme konštatovať, že tam nájdeme nasledujúce výrazy, ktoré aj Pavol VI., ako aj Ján Pavol II. opakovali pri rôznych príležitostiach: „výnimočný charakter kolektívnej absolúcie“, „v prípade ťažkého núdzového stavu“, „v mimoriadnych situáciách ťažkého núdzového stavu“, „bezpodmienečne výnimočný charakter“, „výnimočné okolnosti“. 

 

Napriek tomu sa stali slávenia tohto druhu zvykom, hoci nie sú v jednej a tej istej farnosti časté, lebo chýbajú veriaci, ktorí by si chceli očistiť svoj vzťah k Bohu častejšie ako dva alebo trikrát v roku. Už nepociťujú potrebu, čo sa dalo predvídať, lebo v dušiach vyhasol pojem hriechu. Koľkí kňazi pripomínajú ešte ľuďom nutnosť sviatosti zmierenia? Istý veriaci katolík mi rozprával, že keďže pracuje mimo domova, chodí sa spovedať do rôznych parížskych kostolov, o ktorých vie, že tam môže nájsť „pretre d’acuil“ (slúžiaceho kňaza). Kňaz mu potom často gratuluje, alebo mu ďakuje úplne prekvapený, že niekto sa vôbec príde vyspovedať.

 

Pri týchto sláveniach sviatosti zmierenia, ktoré sú zverené kreativite „animátorov“, sa spievajú piesne alebo sa pustí platňa. Potom nasleduje krátka bohoslužba slova, po ktorej sa modlí istý druh litánií, pri ktorých zhromaždení odpovedajú: „Pane, zmiluj sa nado mnou hriešnikom“, – alebo sú vyzvaní na istý spôsob všeobecného spytovania svedomia. Po úkone kajúcnosti nasleduje namiesto individuálnych absolúcií jedna jediná a táto je udelená všetkým prítomným. Z toho však opäť vyplýva jeden problém. Dostáva prítomný absolúciu napriek tomu, že ju vôbec nechcel? Z istého rozmnoženého listu, ktorý rozdávali účastníkom jedného z takých obradov v Lurdoch, vidím, že zodpovedný vedúci si túto otázku aj otvorene položil: „Ponorme svoje ruky do vody prameňa a poznačme sa znakom kríža, ak chceme prijať rozhrešenie“ a na konci dodal: „Tým, ktorí sa prežehnali vodou prameňa, na tých kňaz vloží ruky (?). Spojme sa s jeho modlitbou a prijmime Božie odpustenie.“

Anglické katolícke noviny The Universe sa pred niekoľkými rokmi stali hlásnou trúbou jednej akcie spustenej dvomi biskupmi, ktorou mali byť veriaci opäť bližšie privedení k Cirkvi, čo už dávno nepraktizovali vieru. Výzva, ktorú títo biskupi vydali, sa podobala výzvam, ktoré zverejňujú rodiny mladistvých utečencov: „Malý N. N. sa môže vrátiť domov, vôbec sa nemusí obávať výčitiek.“

 

Márnotratným synom odkazovali toto: „Vaši biskupi vás v tomto Pôstnom období pozývajú, aby ste sa prišli tešiť a oslavovať. Cirkev, nasledujúc Krista, ponúka všetkým svojim deťom odpustenie ich hriechov, vo všetkej slobode a ľahkosti, bez toho, že by si to zaslúžili, bez toho, aby ste o to požiadali. Cirkev vás naliehavo volá, aby ste to prijali, a prosí vás, aby ste sa vrátili do Otcovho domu. Mnoho je tých, ktorí po rokoch, keď boli vzdialení od Cirkvi, sa chcú vrátiť, ale nevedia sa odhodlať k spovedi. V každom prípade sa chcú vyspovedať, ale nie ihneď...“

 

Títo môžu prijať nasledujúcu ponuku: „Pri omši vo vašom dekanáte, ktorú bude celebrovať váš biskup (tu je uvedený deň a hodina). Tí, ktorí sa na nej zúčastnia, dostanú odpustenie všetkých hriechov, ktorých sa dopustili. Nie je nutné, aby sa k tomuto času vyspovedali. Postačí, ak oľutujú svoje hriechy, chcú sa vrátiť k Bohu a neskoršie sa chcú vyspovedať zo svojich hriechov po tom, čo boli nanovo prijatí do lona Cirkvi.

Dovtedy sa len nechajte zovrieť v objatí náručia nášho Otca na nebesiach a nežne sa ním dajte objímať! Ako výmenu za veľkodušný úkon kajúcnosti biskup zaručuje odpustenie hriechov všetkým prítomným, ktorí si to želajú. Bezprostredne nato môžete potom pristúpiť k svätému prijímaniu...“

 

Journal de la Grotte v Lurdoch, ktorý vychádza dvakrát za mesiac, takto komentoval tento pozoruhodný biskupský pastiersky list pod názvom „Všeobecná absolúcia. Prijímanie teraz, spoveď neskôr“: „Naši čitatelia môžu počítať s hlboko evanjeliovým duchom, ktorý inšpiroval tento pastiersky list, a s pastoračným pochopením konkrétnych situácií ľudí.“

Neviem, aký výsledok sa v tomto prípade dosiahol, ale rozhodujúcou otázkou je niečo iné: amnestia vyslovená dvomi biskupmi pripomína inventúrny výpredaj pri komerčnom ukončení sezóny. Môže zájsť náuka pastierskeho listu tak ďaleko, že veriaci, z ktorých mnohí pravdepodobne po toľkých rokoch nepraktizovania sú v stave ťažkého hriechu, teraz sú odrazu vyzvaní prijať Kristovo telo vo svätom prijímaní? Určite nie. Ako si môžu tak nerozvážne myslieť, že si niekto môže kúpiť obrátenie svätokrádežou? Má takáto konverzia vyhliadku na trvanie? V každom prípade môžeme konštatovať, že pred Koncilom a pred vystúpením tejto „ústretovej pastorácie“ v Anglicku bolo 14- až 15-tisíc konverzií ročne. Tieto poklesli asi na päťtisíc ročne. Strom poznať po ovocí.

 

Katolíci sú tak v Anglicku, ako i vo Francúzsku bezradní. Či niie je v nebezpečí hriešnik alebo odpadlík, ktorý sa riadi radou svojho biskupa a za takých okolností prijme spoločnú absolúciu a pristúpi k Pánovmu stolu, že stratí svoju dôveru v platnosť tak ľahkovážne udelených sviatostí? Veď predsa mal všetky dôvody považovať sa za nehodného. Čo sa stane, keď si dodatočne neusporiada stav svojej duše spoveďou? Jeho návrat do Otcovho domu je možný len za cenu ťažšieho skutku, za cenu konečného obrátenia.

Takto sa prichádza k dogmatickému laxizmu. A môže mať potom kresťan istotu aj pri menej extravagantných obradoch sviatosti pokánia v našich farnostiach, že skutočne dostáva odpustenie? Je vystavený nepokoju, ktorý dobre poznajú aj protestanti, je vystavený duševným útrapám,  ktoré sú spôsobené pochybnosťami. Pri tejto zmene určite nič nezískal.

Keď je vec zlá na rovine platnosti, potom je zlá aj zo psychologického hľadiska. Aká je to absurdita zaručiť všetkým spoločné odpustenie s výhradou, že tí, ktorí majú ťažké hriechy, sa musia z nich neskôr osobne vyspovedať? Títo ľudia, prirodzene, nedajú najavo pred ostatnými, že majú na svedomí ťažké hriechy. A to sa doslova podobá porušeniu spovedného tajomstva.

     

K tomu sa potom ešte pridá, že veriaci, ktorý po všeobecnej absolúcii bol na svätom prijímaní, nepovažuje už za potrebné a vôbec nie nevyhnutné ísť osobne na spoveď, čo je aj pochopiteľné. Spoločné obrady zmierenia nepodnecujú nikoho k ušnej spovedi, ale ju skôr vylučujú a nahrádzajú. Toto smeruje k tomu, aby sa odstránila sviatosť pokánia, hoci bola ustanovená podobne ako ostatných šesť sviatostí samotným Pánom. Nijaká pastoračná starostlivosť by to nemala ospravedlniť.

 

Pre platnosť sviatosti sa vyžaduje matéria, forma a úmysel. To nemôže zmeniť ani samotný pápež. Požiadavku matérie stanovil sám Boh. Pápež nemôže povedať: „Zajtra použijeme na krst detí alkohol alebo mlieko.“ Pápež nemôže podstatne zmeniť ani formu. Existujú pri nej slová podstatného charakteru. Nemožno povedať napríklad: „Krstím ťa v mene Boha,“ lebo sám Kristus stanovil formu: „Budete krstiť v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“

Sviatosť birmovania je tak isto zle upravená. Dnešná bežná forma znie: „Prijmi znak daru Ducha Svätého!“ No vysluhujúci pritom nepovie presne, o akú zvláštnu milosť sviatosti ide, ktorou sa Duch Svätý odovzdáva, a preto je sviatosť neplatná. 

 

Preto vždy vyhovujem prosbám tých rodičov, ktorí majú pochybnosti o platnosti birmovania udeleného ich deťom, alebo ktorí sa obávajú, že dali svoje deti birmovať neplatným spôsobom, pretože vidia, čo sa okolo nich deje. Kardináli, ktorým som sa musel za to v roku 1975 ospravedlniť, mi to vyčítali, a odvtedy sa nepretržite, pri každej mojej ceste, v tlači zverejňujú komuniké plné výčitiek. Vyhlásil som, prečo si tak počínam. Plním želanie veriacich, ktorí ma prosia o platné birmovanie, i keď to nie je dovolené. Lebo žijeme v čase, v ktorom božské prirodzené a nadprirodzené právo je viac ako pozitívne cirkevné právo, keď sa ono stavia do protikladu s božským, namiesto toho, aby bolo jeho sprostredkovateľom. Nachádzame sa v mimoriadnej kríze, a preto sa človek nesmie diviť, keď niekedy zaujmem odlišné stanovisko od bežného.

 

Treťou podmienkou pre platnosť sviatosti je úmysel. Biskup alebo kňaz musí mať úmysel konať to, čo chce Cirkev. Toto nemôže zmeniť ani samotný pápež.

Viera kňaza nie je nutnou podmienkou platnosti sviatosti. Kňaz alebo biskup môže byť neveriaci, iný môže mať malú vieru, a iný zasa celkom správnu, neporušenú vieru. To však nemá nijaký priamy vplyv na platnosť sviatosti, môže však mať nepriamy vplyv. Spomeňme si na vyhlásenie pápeža Leva XIII., že všetky anglikánske vysviacky sú neplatné pre chýbajúci úmysel. Keďže anglikáni stratili vieru, ktorou nie je len viera v Boha, ale aj vo všetky pravdy obsiahnuté v Kréde, vrátane „credo in unam, sanctam, catholicam et apostolicam ecclesiam“ („verím v jednu, svätú, katolícku a apoštolskú Cirkev“), to znamená aj „verím v ,jednu‘... Cirkev“, nemôžu robiť to, čo chce Cirkev. 

 

Nie je to ten istý prípad aj u pri kňazov, ktorí strácajú vieru? Dnes sa stretávame s takými kňazmi, ktorí už nechcú sláviť sviatosť Eucharistie podľa definície Tridentského koncilu: ‘Nie,‘ hovoria, ‘Tridentský koncil patrí už dávno do minulosti. Odvtedy sme mali Druhý vatikánsky koncil. Teraz máme transsignifikáciu, transfinalizáciu. Transsubstantiatio? Prepodstatnenie? Nie. To už neexistuje. Skutočná prítomnosť Božieho Syna pod spôsobom chleba a vína? Ale, prosím vás – predsa to už nie v dnešných časoch!‘

Keď vám toto povie kňaz, potom konsekruje neplatne. Tam nie je omša, ani prijímanie. Lebo to, čo Tridentský koncil definoval o Eucharistii, musia veriť kresťania až do konca vekov. Môže sa vysvetľovať doslovné znenie slov dogmy, ale nie meniť. To je nemožné. Druhý vatikánsky koncil nič nepridal, ani nič z toho nevyčiarkol, napokon, ani by to nemohol urobiť. Kto vyhlasuje, že neprijíma premenu podstaty, je práve podľa slov Tridentského koncilu vylúčený z Cirkvi.

 

Práve preto katolíci končiaceho sa 20. storočia sú povinní bdieť viac ako ich predkovia. Nesmie sa im v tejto veci absolútne nič v mene novej teológie, v mene nového náboženstva, vnucovať. Čo chce toto nové náboženstvo, nie je to, čo chce Cirkev.