Bezradným katolíkom IX. Holandský katechizmus likviduje vieru

Od Holandského katechizmu k „Pierres Vivantes“

 

V katolíckych kruhoch som počul a vždy znova a znova počúvam poznámku: „Chcú nám nanútiť nové náboženstvo.“ Sú takéto slová prehnané? Modernisti, ktorí sa všade vkradli do Cirkvi a vedú tam veľké reči, sa najskôr usilovali upokojovať: „Nie, nie, to máte len taký dojem, lebo z naliehavých dôvodov boli zastarané formy nahradené inými. Už sa nedá modliť presne tak ako predtým, to zaprášené treba znova osviežiť, treba zaviesť jazyk, zrozumiteľný ľuďom našich čias, a vo vzťahu k našim oddeleným bratom otvorene ukázať... Ale, prirodzene, nič sa nezmenilo.“

 

Zakrátko už boli menej opatrní a tí najbezočivejší sa dokonca vytasili s rečou, či už v úzkom kruhu ľudí, získaných pre vec, alebo aj verejne. Istý páter Cardenell sa často vyžíval v ohlasovaní nového kresťanstva, v ktorom popieral „dobre známu nadprirodzenosť, ktorá robí Boha vládcom vesmíru“ a často sa odvolával na Loisyho modernizmus: „Keď ste sa narodili v kresťanskej rodine, katechizmus, z ktorého ste sa učili, je kostrou viery.“ „Naše kresťanstvo,“ hlásal, „sa javí v najlepšom prípade v neokapitalistickej podobe.“ Kardinál Suenens po tom, čo na svoj spôsob pretvoril Cirkev, vyzval „otvoriť sa čo najširšiemu teologickému pluralizmu“ a požadoval zavedenie „hierarchie právd“: v čo sa musí pevne veriť, v čo stačí veriť do istej miery, a – alebo v čo netreba veriť, lebo to nemá význam.

 

V roku 1973 mal Abbé Bernard Feillet v priestoroch arcibiskupstva v Paríži v rámci „Formation chrétienne des adultes“ (Kresťanského vzdelávania dospelých) oficiálnu prednášku, v ktorej viackrát tvrdil: „Kristus nad smrťou nezvíťazil. Smrť zabila jeho. Kristus v živote prehral, a aj my všetci prehráme a budeme premožení. To znamená, že viera sa nijako nedá dokázať, a toto bude výkrik protestu proti nášmu vesmíru, ktorý, ako sme práve povedali, sa končí vnímaním absurdity, s poznaním zatratenia a končí sa realitou ničoty.“

 

Mohol by som citovať značný počet takých prípadov, ktoré viac či menej zvírili prach, viac či menej ľudia s takýmito tvrdeniami nesúhlasili, alebo niekedy aj nesúhlasili. Veľkej väčšine kresťanského ľudu to však neuškodilo. Ľudia sa o tom dozvedeli len z novín, a mysleli si, že išlo o nedorozumenie alebo zneužitie, a preto to ich vierou neotriaslo.

Ľudia sa začali vypytovať a znepokojovať až vtedy, keď našli v rukách svojich detí náboženské knihy, ktoré už nevykladali katolícke učenie tak, ako sa to odjakživa učili oni.

 

Všetky nové katechizmy boli viac či menej inšpirované Holandským katechizmom, ktorý bol po prvý raz publikovaný v roku 1966. Tvrdenia obsiahnuté v tomto diele boli tak voľne podané, že samotný pápež poveril komisiu kardinálov, aby ich preskúmala. Táto komisia potom zasadala v apríli 1967 v Gazzade, v Lombardii. Komisia vyzdvihla desať bodov a odporúčala Svätej stolici, aby žiadala príslušné zmeny. To bol postup charakteristický pre pokoncilové zvyklosti: stačilo vysvetliť, že príslušné body sa nezhodujú s náukou Cirkvi. Ešte niekoľko rokov predtým by boli takéto dielo bez váhania odsúdili a Holandský katechizmus by sa dostal na index. Zistené omyly a nedostatky sa dotýkali podstaty viery a boli naozaj útokom na jej podstatu.

 

Čo nachádzame v tomto katechizme? Holandský katechizmus nespomína nič o anjeloch a neučí, že ľudskú dušu priamo stvoril Boh. Podsúva tiež myšlienku, že dedičný hriech neprešiel na ľudský rod z prarodičov, ale že ľudia ho spáchali v dôsledku svojho života uprostred ľudskej spoločnosti, v ktorej vládne zlo. Do určitej miery vraj má charakter epidémie. V katechizme sa nehovorí ani o panenstve Márie. Nehovorí sa tiež, že náš Pán zomrel za naše hriechy, že s týmto úmyslom ho na svet poslal Otec, a že za túto cenu nám bola opäť darovaná Božia milosť. Z tohto dôvodu sa následne hovorí o omši ako o hostine, a nie ako o obeti. Jednoznačne nie je vyjadrená ani skutočná Kristova prítomnosť, ani skutočnosť premenenia. 

 

Neomylnosť Cirkvi a skutočnosť, že ona vlastní pravdu, zmizli z tejto učebnice práve tak ako možnosť „zjavené tajomstvá naznačiť a chápať“ ľudským rozumom. Toto je cesta k agnosticizmu a relativizmu. Podcenená je aj úloha sviatostného kňazstva. Poslanie biskupov sa považuje za poverenie, ktoré majú od „Božieho ľudu“, a svoj učiteľský úrad ako schvaľovanie toho, v čo verí spoločenstvo veriacich. Pápež stráca svoju plnú, najvyššiu a univerzálnu moc.

 

Ani Najsvätejšia Trojica, tajomstvo troch božských osôb, nie je dostačujúco vysvetlené. Komisia kardinálov vyčítala aj nedostatočné vysvetlenie účinnosti sviatostí, definíciu zázraku a osudu, ktorý čaká duše spravodlivých po smrti. Poukazuje aj na nejasnosti vo výklade mravných zákonov a „riešenia prípadov svedomia“, pričom berie na ľahkú váhu aj nerozlučiteľnosť manželstva.

 

Aj keď všetko ostatné v tejto knihe je „dobré a chvályhodné“ – čomu by sme sa nemuseli veľmi čudovať, lebo modernisti vždy miešali pravdivé a nepravdivé, ako to dôrazne poznamenal už svätý pápež Pius X. –, Holandský katechizmus určite obsahuje toho dosť, aby sme mohli o ňom povedať, že ide o úplne nesprávne a pre vieru veľmi nebezpečné dielo. Organizátori a autori tejto knihy však vydali jej preklad v mnohých jazykoch bez toho, aby počkali na odborný posudok komisie kardinálov. Urobilo sa to dokonca vo veľkej náhlivosti. A potom text už nikdy nebol zmenený. Odborný posudok komisie kardinálov bol niekedy priložený k obsahu, inokedy chýbal. Neskôr budem hovoriť ešte o probléme poslušnosti. Kto je v tejto veci neposlušný? Ten, kto katechizmus takého druhu odsudzuje?

 

Holanďania naznačili cestu. My sme ich rýchle dohonili. Nechcem dávať nijaký dejinný prehľad o francúzskej katechéze a radšej sa budem hneď zaoberať jej poslednou osudnou fázou „Recueil catholique de documents privilégiés de la foi“ (katolíckou zbierkou osobitne dôležitých dokumentov o viere) s titulom Pierres Vivantes (Žijúce kamene) so záplavou katechetických „učebných publikácií“. Tieto spisy museli byť skoncipované vo forme otázok a odpovedí, aby sa zadosťučinilo spravodlivosti definícii slova katechéza, ktoré sa výslovne vo všetkých týchto dokumentoch používa. Autori sa však vzdali tejto konštruktívnej metódy, ktorá by umožňovala systematické osvojovanie si obsahu viery, a takmer nikdy nedávali odpovede. Zbierka Pierres Vivantes sa vyvarovala tomu, aby tvrdila niečo určité okrem nových názorov, neobvyklých a cudzích tradícii.

 

Dogmy, pokiaľ sa o nich Pierres Vivantes vôbec zmieňujú, sú podávané tak, akoby to boli špeciálne domnienky viery istej časti ľudstva, ktorú táto kniha nazýva „kresťania“, a ktorí sa kladú na rovnaký stupeň so Židmi, protestantmi a budhistami, či dokonca s agnostikmi a ateistami. Vo viacerých učebných materiáloch sú „animátori katechézy“ vyzývaní na taký postup, aby dieťa prijalo nejaké náboženstvo, je jedno aké. Napokon, aj pre dieťa je zaujímavé počúvať neveriacich, ktorí ho môžu veľa naučiť. Dôležité je predovšetkým v triede „vytvárať tímy“, ktoré sú ochotné si navzájom pomáhať a pripravovať na zajtrajšok sociálne boje, na ktorých sa treba zúčastňovať, dokonca i na strane komunistov, ako na to poukazuje poučný príbeh Madeleine Delbrel. Aj o ňom je v Pierres Vivantes zmienka; v iných učebných materiáloch je vyrozprávaný podrobne. 

 

Iný „svätý“, ktorý sa predstavuje deťom ako príklad, je Martin Luther King, zatiaľ čo Marxa a Proudhona chvália ako „veľkých obhajcov robotníckej triedy“, ktorí, „ako sa zdá, sú mimo Cirkvi“. Cirkev sa vlastne mala dávno pustiť do tohto triedneho boja, nevedela však, ako by to mala urobiť. Stačilo jej, že „pranierovala nespravodlivosť“. Také čosi sa učia deti!

 

No ešte závažnejšia je skutočnosť, že Pierres Vivantes vrhajú zlé svetlo na Sväté písmo, inšpirované Duchom Svätým. Zatiaľ čo by sa očakávalo, že zbierka textov vybratých z Biblie sa začne stvorením sveta a človeka, Pierres Vivantes uvádza najprv Knihu Exodus pod titulom „Boh vytvára svoj ľud“. Ako by nemali byť katolíci v maximálnej miere vyvedení z rovnováhy, keď sú bezradní z tohto prekrúcania slov.?

 

Človek sa musí pustiť až do Prvej knihy Samuelovej, aby sa vrátil ku Knihe Genezis a dozvedel sa, že stvorenie nie je objektívna vec. Ani teraz si nič nevymýšľam. Stojí tu: 

 

„Autor tejto správy o stvorení sa pýta, tak ako to robia mnohí ľudia, ako vlastne povstal svet. Veriaci uvažovali. Jeden z nich zložil aj báseň...“ Potom na Šalamúnovom dvore iní múdri uvažovali o probléme zla. Aby ho vysvetlili, napísali si obrazné rozprávanie, a tak máme príbeh o pokúšaní hadom a prípad pádu Adama a Evy. Ale o treste nie je vôbec reč. Tu sa končí rozprávanie. Boh teda netrestá, práve tak, ako ani nová Cirkev už neodsudzuje. Odsudzujú iba tí, ktorí zostávajú verní tradícii. Dedičný hriech je citovaný v úvodzovkách, je „vrodenou chorobou“, „je neduhom, ktorý siaha až k pôvodu ľudstva“; ako nejaká veľmi nejasná, nevysvetliteľná vec.

 

Tak sa prirodzene rúca samo v sebe celé náboženstvo. Keď už nemožno odpovedať na problém zla, nestojí za to ani kázať, sláviť omšu, spovedať. Kto by vás počúval?

Nový zákon sa začína Turícami. Dôraz spočíva na prvej cirkevnej obci, ktorá vyznala svoju vieru. Potom si títo veriaci „spomínajú“ a príbeh nášho Pána sa postupne vynára z hmly spomienky. Začína sa od konca: Poslednou večerou a Golgotou. Potom prichádza verejný život Ježiša a napokon detstvo pod zahmleným titulom: „Prví učeníci zostavia rozprávanie o Ježišovom detstve.“

 

Na takýchto základoch nie je ťažké v učebných materiáloch vysvetliť, že evanjeliá sú nábožnou legendou, pokiaľ ide o Ježišovo detstvo, ako to mali vo zvyku robiť staré národy, keď vykresľovali životopisy svojich veľkých mužov. Pierres Vivantes udáva aj neskoré datovanie evanjelií, ktoré zmenšuje ich hodnovernosť a apoštolov a ich nástupcov podáva  v tendenčnom zobrazení, ako ohlasujú, slávia a vyučujú, keď predtým „znova čítajú Ježišov život z hľadiska vlastného života“. Je to úplne prekrútené: ich osobná skúsenosť sa stáva pôvodom zjavenia namiesto toho, aby zjavenie formovalo ich myšlienky a život!

 

Pokiaľ ide o posledné veci, Pierres Vivantes sa usiluje o znepokojujúci zmätok. Čo je duša? „Človek potrebuje dych, aby bežal. Potrebuje dych, aby si poradil s ťažkými vecami. Keď niekto zomrie, hovorí sa: ,Posledný raz vydýchol.‘ Dych, to je život, najvnútornejší život človeka. Hovorí sa tomu aj ,duša‘.“ V inej kapitole sa duša rovná srdcu. Srdcu, ktoré bije, srdcu, ktoré miluje. Srdce je aj sídlom svedomia. Ako sa má v tom človek vyznať? V čom teda spočíva smrť? Autori knihy o tom mlčia: „Pre mnohých je smrť konečným zastavením života. Iní si myslia, že život môže byť aj po smrti. Istotu však nemajú. Iní zasa majú v tom úplnú istotu; a k nim patria aj kresťania.“ Dieťa si má vyvoliť. Život po smrti je vecou voľby. Nie je účastník vyučovania náboženstva azda kresťan? Keď je, prečo sa potom k nemu hovorí o kresťanoch v tretej osobe, namiesto toho, aby sa jasne povedalo: „My však vieme, že existuje večný život, že duša nezomiera“? Raj sa stáva predmetom práve tak viacznačnej diskusie: „Kresťania niekedy hovoria o raji, aby vyjadrili dokonalú radosť z toho, že po smrti budú navždy spojení s Bohom. To je ,nebo‘, Božie kráľovstvo, večný život, kráľovstvo pokoja.“

 

Toto vysvetlenie zostáva veľmi hypotetické. Zdá sa, akoby človek mal do činenia iba s istým ustáleným slovným zvratom, upokojujúcim symbolickým výrazom, ktorý kresťania používajú. Náš Pán nám však sľúbil nebo, ak budeme dodržiavať jeho zákony, a Cirkev vždy definovala nebo ako „miesto úplnej blaženosti, kde anjeli a vyvolení hľadia na Boha a navždy ho vlastnia“. Nová katechéza ukazuje jednoznačné odklonenie sa od toho, čo bolo povedané v doterajších katechizmoch. To môže viesť len k strácaniu dôvery v doteraz učené pravdy a k duchovnému odzbrojeniu. Načo by mal človek premáhať svoje neusporiadané žiadostivosti a ísť úzkou cestou, keď sa nevie presne, čo kresťanov očakáva po smrti?

Katolík neprichádza k svojim kňazom a k svojmu biskupovi pre podnety, ktoré by mu umožnili urobiť si predstavu o Bohu, svete a posledných veciach. On sa ich pýta, v čo má veriť a čo musí robiť. Keď mu odpoviete sortimentom návrhov a plánov na život, nezostáva mu nič iné, ako sa rozhodnúť pre osobné náboženstvo, a stáva sa protestantom. Takáto katechéza robí už z malých detí protestantov.

 

Heslom reformy je honba za „istotami“. Kritizujú kresťanov, ktorí vlastnia a údajne chránia svoje istoty ako lakomec svoj poklad. Považujú ich za egoistov, samoľúbych, za ktorých sa treba hanbiť. Človek sa musí otvárať protichodným názorom, pripúšťať rozdiely, rešpektovať myšlienky slobodomurárov, marxistov, mohamedánov, ba aj animistov. Znakom svätého života je dialóg s omylom.

 

Potom je však všetko dovolené. Vyššie som sa zmienil o následkoch novej definície manželstva. Nie sú to len prípadné následky, ku ktorým môže dôjsť, keby kresťania prijali túto definíciu doslovne. Skutočné dôsledky by nenechali na seba dlho čakať. Vidíme ich už v nemravnosti, ktorá sa zo dňa na deň viac rozširuje. Ešte otrasnejšie však je, že katechéza to napomáha. Vezmime si „katechetickú učebnú pomôcku“, ako sa to teraz nazýva, určenú pre vychovávateľov, ktorá bola uverejnená v Lyone asi v roku 1972 a mala Imprimatur. Titul bol: Voici l’homme (Človek, aký je). V časti venovanej morálke sa tam hovorí: „Ježiš nemal v úmysle zanechať pre budúcnosť ,morálku‘, ani politickú, ani sexuálnu, ani žiadnu inú... Jediná požiadavka, ktorá existuje, je vzájomná láska ľudí. V ostatnom buďte slobodní. Je na vás, aby ste si zvolili v každej situácii najlepší spôsob, ako vyjadriť vašu lásku k ostatným ľuďom.“

 

Časť „Čistota“ v tej istej učebnej pomôcke vyvodzuje potom praktické dôsledky z tohto všeobecného zákona. Potom, čo vyhlásili, protirečiac Knihe Genezis, že oblečenie vzniklo až neskôr ako „znak sociálneho postavenia, dôstojnosti“ a „s cieľom pretvárky,“ je čistota definovaná nasledujúcim spôsobom: „Byť čistý znamená byť v poriadku, znamená byť verný prírode... Byť čistý znamená byť v harmónii, v pokoji so zemou a s ľuďmi, znamená byť bez odporu, bez násilia, v súlade s jedinečnými silami prírody.“ Potom nasleduje otázka s odpoveďou. „Je takáto čistota zlučiteľná s čistotou kresťanov? Je s ňou nielen zlučiteľná, ale je nutná pre pravdivú ľudskú a kresťanskú čistotu. Ježiš Kristus nepoprel ani neodmietol nijaký z tých objavov, vymožeností, ktoré sú ovocím dlhého hľadania národov. Práve naopak: Prišiel, aby ich mimoriadne rozšíril: „Neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť“ (Mt 5, 17). 

 

Aby autori podopreli svoje tvrdenia, uvádzajú ako príklad svätú Máriu Magdalénu: „V tejto spoločnosti bola ona čistá, pretože veľa milovala, hlboko milovala.“ Tak sa prekrúca evanjelium. V súvise s Máriou Magdalénou sa nehovorí o hriechu, o jej nerestnom živote. Odpustenie, ktoré jej náš Pán dal, je zobrazené ako schvaľovanie jej predchádzajúceho života, bez toho, aby sa zohľadnilo božské napomenutie: „Choď a už nehreš!“ (Jn 8, 11). Nezohľadňuje sa ani pevné rozhodnutie, ktoré bývalú hriešnicu priviedlo až na Kalváriu a že zostala verná svojmu učiteľovi až do konca života. V tejto pohoršujúcej knihe skutočne nie sú žiadne hranice: „Smie sa udržiavať pomer s dievčaťom?“, pýtajú sa autori, „dokonca keď sa celkom presne vie, že je to iba zo zábavy, alebo len zo zámeru skúsiť, ako je to so ženou?“ Odpovedajú: „Takto stavať problém zákonov čistoty by bolo nedôstojné pre ozajstného muža, muža, ktorý miluje, kresťana. Znamená azda požiadavka čistoty, že vnútime človekovi jarmo, neznesiteľné bremeno? Kristus prišiel práve preto, aby nás oslobodil od ťaživého jarma zákonov: ,Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké‘ (Mt 11, 30).“ Takto sa vysvetľujú najsvätejšie slová, aby sa nakazili duše! Od svätého Augustína ponechali iba jednu vetu: „Miluj a rob, čo chceš!“ 

 

Z Kanady mi poslali nehanebné knihy, ktoré vyšli tam. V nich sa hovorí len o sexe a navyše stále s veľkými písmenami: „Sexualita žitá vo viere“, „Vyhodnotenie sexuality“ atď. Obrázky sú absolútne odpudzujúce. Zdá sa, že autori akoby chceli už v dieťati roznecovať so všetkým násilím sexuálnu žiadostivosť a sexuálnu posadnutosť a vsugerovať mu, že v živote nie je nič iné, len toto. Mnohí rodičia protestovali a namietali, ale nedalo sa nič robiť, a má to svoj dôvod. Na poslednej strane sa dá prečítať, že tieto katechizmy boli schválené komisiou pre katechézu. Povolenie na tlač dal predseda biskupskej komisie pre vyučovanie náboženstva v Quebecu!

 

Iný katechizmus, schválený Kanadskou biskupskou konferenciou, vyzýva dieťa, aby so všetkým prerušilo kontakt: so svojimi rodičmi, s tradíciou, so spoločnosťou, aby našlo svoju vlastnú osobnosť, ktorá je dusená všetkými týmito obmedzeniami, aby sa oslobodilo od komplexov, ktoré v ňom vznikajú cez spoločnosť a rodinu. Tí, ktorí dávajú rady takéhoto druhu, hľadajú stále dôkazy v evanjeliu a tvrdia, že sám Kristus zažil tento zlom, a preto sa mohol zjaviť ako Boží Syn. On sám teda chce, aby sme urobili to isté.

 

Možno prijať pod zodpovednosťou biskupskej autority takéto ponímanie protirečiace katolíckemu náboženstvu? Namiesto toho, aby sa hovorilo o prerušení kontaktov, malo by sa hovoriť o vzťahoch, ktoré musíme znova nájsť, lebo oni vytvárajú náš život. Čo iné je láska k Bohu, ak nie vzťah k Bohu, ak nie poslušnosť voči nemu a jeho prikázaniam? Vzťah k rodičom, láska k rodičom sú putá života a nie smrti. Takto ich však predstavujú dieťaťu ako niečo, čím je napchaté a uzavreté a čím sa jeho osobnosť zmenšuje, a preto sa toho musí zbaviť.

 

Nie, nesmiete nechať pokaziť svoje deti takýmto spôsobom. Hovorím celkom otvorene: nesmiete ich posielať na také vyučovanie katechizmu, kde ničia ich vieru!