Bezradným katolíkom XXI. Omša Svätého Pia V. - Pravá katolícka omša ktorá nemôže byť nikdy zrušená

XX. kapitola Omša svätého pápež Pia V., omša všetkých čias

Jedna skutočnosť vás určite prekvapí. Vo opísanom prípade v predchádzajúcej kapitole vôbec nebola reč o omši, hoci tvorí jadro konfliktu. Toto kŕčovité mlčanie je priznaním, že tzv. obrad Pia V. zostáva právne prípustný.

V tomto ohľade môžu byť katolíci úplne spokojní: omša nie je zakázaná a ani nemôže byť. Svätý pápež Pius V., ktorý, aby som to zopakoval, ju nevynašiel, ale „novým zostavením misála v súlade so starým predpisom a obradmi svätých cirkevných otcov“ nám dáva o tom plnú istotu v bule Quo primum, ktorú podpísal 14. júla 1570:

„Rozhodli sme sa a vyhlasujeme, že vyšší predstavení, administrátori, kanonici, kapláni a ostatní kňazi s akýmkoľvek titulom a rehoľníci akejkoľvek rehole nebudú smieť sláviť omšu inak, ako sme ju ustanovili, a nebudú smieť byť nikdy, v žiadnom čase, nikým nútení a prinútení vzdať sa tohto misála, alebo urobiť neplatným, alebo zmeniť predložené nariadenie, ba čo viac, že nariadenie má zostať navždy úplne nezúžené v účinnosti a platné... Keby sa predsa niekto chcel opovážiť niečo také sfalšovať, potom by mal vedieť, že by si tým pritiahol nevôľu všemohúceho Boha a jeho svätých apoštolov Petra a Pavla.“

Keby sme chceli pripustiť, že pápež by mohol stiahnuť toto navždy platné privilégium, potom by to musel učiniť práve takým slávnostným aktom. Apoštolská konštitúcia Missale Romanum z 3. apríla 1969 povoľuje tzv. omšu Pavla VI. Tá však vôbec neobsahuje dôrazne vyslovený zákaz tridentskej omše. Je to tak isté, že kardinál Ottaviani v roku 1971 mohol povedať: „Neviem o tom, že by bol tridentský rítus zrušený.“ Biskup Adam zo Sionu na valnom zhromaždení švajčiarskych biskupov tvrdil, že konštitúcia Missale Romanum zakázala slúžiť omšu podľa obradu sv. Pia V. Po tom, čo ho požiadali, aby udal, ktorými slovami bol tento zákaz vyslovený, musel svoje tvrdenie odvolať.

Z toho vyplýva, že odsúdenie, ktorým by bol kňaz pre slávenie tridentskej omše disciplinárne potrestaný alebo dokonca exkomunikovaný, by bolo absolútne neplatné. Svätý Pius V. ustanovil túto omšu právne s konečnou platnosťou; pápež však nemôže zákon takéhoto druhu zrušiť, práve tak, ako nemôže odvolať kanonizáciu nejakého svätca. Môžeme sláviť túto omšu v najvyššom pokoji duše a veriaci sa na nej môžu bez tej najmenšej obavy zúčastňovať; ostatne, mali by vedieť, že to je najlepší prostriedok, ako si zachovať vieru.

Toto je tak bezo sporu správne, že Jeho Svätosť Ján Pavol II. po niekoľkých rokoch mlčania nad kapitolou „Svätá omša“ napokon uvoľnil katolíkom zvieraciu kazajku. List Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí z 3. októbra 1984 opäť „povoľuje“ obrad sv. Pia V. pre tých veriacich, ktorí o to žiadajú. Istotne, budú sa vyžadovať podmienky, ktoré nebudeme môcť prijať, a na druhej strane toto povolenie vôbec nepotrebujeme, aby sme sa tešili z práva, ktoré nám bolo zaručené do konca čias. 

No toto prvé gesto – modlime sa, aby nasledovali ďalšie – odstraňuje neoprávnene rozšírené podozrenie voči tejto omši a oslobodzuje svedomie bezradných katolíkov, ktorí ešte váhajú, či sa nej majú zúčastniť.

Poďme teraz k suspendovaniu a divinis, ktoré bolo na mňa vyhlásené 22. júla 1976. Nasledovalo potom, ako boli uskutočnené vysviacky 29. júna v Econe. Už počas troch predchádzajúcich mesiacov prichádzali k nám z Ríma ostré výčitky, naliehavé prosby, rozkazy a vyhrážky, ktorými sa od nás žiadalo, aby sme zastavili našu činnosť a nevykonali tieto vysviacky. Ešte v dňoch bezprostredne pred vysviackou sme ustavične prijímali veľvyslancov a vyslancov. A čo nám povedali? Šesťkrát po sebe odo mňa žiadali, aby som opätovne nastolil normálne vzťahy so Svätou stolicou tým, že by som akceptoval nový obrad a sám ho slávil. Išli až tak ďaleko, že ku mne poslali istého monsignora, ktorý mi dal ponuku, že bude so mnou koncelebrovať. Dali mi do rúk nový misál a sľubovali, že sa všetko medzi mnou a Rímom urovná, ak budem 29. júna sláviť omšu Pavla VI. pred celým zhromaždením tých, ktorí sa prídu modliť za novokňazov.

Toto všetko znamená, že mi nezakázali vykonať tieto vysviacky, iba že chceli, aby boli udelené podľa novej liturgie. Od tejto chvíle bolo jasné, že dôvodom na tú celú, až dodnes trvajúcu drámu medzi Rímom a Écône, je problém omše.

V homílii na svätej omši vysviacky som povedal: „Možno ma budú zajtra v novinách za túto dnešnú vysviacku kňazov odsudzovať, to je dosť možné. Pravdepodobne uvalia na mňa sus­penziu. Na týchto mladých kňazov uvalia trest iregularity, ktorý im má zásadne zabrániť v tom, aby slúžili svätú omšu. To je celkom možné. Potom sa však odvolám na svätého Pia V.“

Mnohí katolíci boli azda znepokojení, lebo som sa proti tomuto suspendovaniu a divinis ohradil. Treba tu však pochopiť, že toto všetko vytvára jednu reťaz. Prečo mi bránili vykonať tie vysviacky? Preto, aby bolo Bratstvo zrušené, a tak aby musel byť zavtvorený seminár. Ja som však zrušenie a zatvorenie neprijal preto, že o obidvoch veciach bolo rozhodnuté protiprávne, keďže vykonané opatrenia obsahovali rôzne cirkevno-právne nedostatky, tak po formálnej stránke, ako aj v podstate (zvlášť to, čo právnici v odborných knihách nazývajú v súvise s mocou „právomoci“ – „zneužitie“, to znamená, povedané inými slovami, použitie právomocí na iný cieľ, než na aký bola daná). Bol by som musel prijať všetko od začiatku, ale neurobil som to, lebo naše odsúdenie sa uskutočnilo bez rozsudku, bez možnosti obhajoby, bez oficiálneho varovania, bez písomného vyhlásenia a bez možnosti odvolania. Len čo sa odmietne prvý rozsudok, niet dôvodu neodmietnuť aj ďalšie, lebo všetky tie ostatné sa opierajú o ten prvý. Z neplatnosti prvého rozsudku sa odvíjajú neplatnosť ostatných.

Niekedy sa vynára pre veriacich a kňazov ešte jedna otázka: Možno mať pravdu proti všetkým? Na jednej tlačovej konferencii mi reportér z novín Le Monde povedal: „Ale napokon tu stojíte sám, sám proti pápežovi, sám proti biskupom. Čo tu zmôže váš boj?“ „Ale ja tu nestojím sám. Na mojej strane je celá Tradícia, Cirkev existujúca v čase a priestore. A viem, že veľa biskupov vo svojom vnútri zmýšľa tak ako my. Dnes po otvorenom liste pápežovi, ktorý podpísal so mnou Mons. Antonio de Castro Mayer (významný biskup z Campos, Brazília), sme dvaja, ktorí sa otvorene prihlásili proti vnášaniu protestantizmu do Cirkvi. Na našej strane je veľa kňazov. A potom sú tu ešte naše semináre, z ktorých teraz vychádza každý rok asi 40 novokňazov, je tu našich 250 seminaristov, našich 30 bratov, našich 60 sestier, našich 30 žien oblátok, kláštory a Karmel, ktoré vznikajú a rozvíjajú sa, je tu veľký počet veriacich, ktorí k nám prichádzajú.

Navyše, pravda nevzniká počtom a počet nevytvára pravdu. Dokonca keby som tu stál aj sám, keby ma opustili všetci moji seminaristi, dokonca keby celá verejná mienka o mne pochybovala, bolo by mi to ľahostajné, pokiaľ sa to týka mňa. Pevne sa držím môjho Kréda, môjho katechizmu, Tradície, ktorú posvätili všetci vyvolení v nebi. Chcem si spasiť svoju dušu. Verejnú mienku poznáme príliš dobre; ona odsúdila aj nášho Pána len pár dní po tom, čo mu privolávala na slávu. To je práve Kvetná nedeľa, po ktorej potom nasleduje Veľký piatok. Jeho Svätosť Pavol VI. sa ma opýtal: „Ale nemáte azda predsa vo svojom najhlbšom vnútri istú výčitku vzhľadom na to, čo robíte? Spôsobujete v Cirkvi nesmierne pohoršenie, enormné! Nehovorí vám nič vaše svedomie?“ Odpovedal som: „Nie, Svätý Otče, vôbec nie. Keby som si mal niečo vyčítať, ihneď by som prestal.“

Pápež Ján Pavol II. ani nepotvrdil, ani nezrušil sankciu vyslovenú proti mne. Pri príležitosti audiencie, ktorú mi poskytol v novembri 1979, sa zdalo, že po dlhšom rozhovore je takmer naklonený nechať v liturgii slobodnú voľbu, stručne povedané, nechať ma robiť to, čoho som sa domáhal od počiatku: spomedzi všetkých experimentov, ktoré sa vykonávajú v Cirkvi, robiť „experiment tradície“. Takmer sa zdalo, že nastal okamih, v ktorom by sa mohli veci usporiadať: už žiadne odsudzovanie omše, žiadne ďalšie problémy. No kardinál Šeper, ktorý tam bol, spoznal nebezpečenstvo a zvolal: „Ale, Svätý Otče, oni si robia touto omšou reklamu!“ Ťažký záves, ktorý sa zdanlivo na chvíľu zdvihol, znovu spadol. Treba ešte čakať.