Asketika - Úvod. § 4. Dejinný prehľad asketiky a mystiky - Kresťanský starovek

§ 4. Dejinný prehľad asketiky a mystiky.

Dejiny asketiky a mystiky svojimi počiatkami kotvia v dvoch hlavných prameňoch zjavenia: v Písme svätom nájdeme ako by v jadre a v zárodkoch celú askézu; u svätých Otcov nachodíme už i celé traktáty o kresťanskom živote a dokonalosti.

Asketická literatúra vo všeobecnosti vykazuje známky, odzrkadľuje charakter, zmýšľanie a vplyvy jednotlivých vekov. Rysujú sa v nej dejiny celej Cirkvi, jej boje, úpadok alebo rozkvet.

Vplývajú na ňu bludné učenia, herézy, jednotlivé školy, najmä vznikajúce rehole, veľké udalosti svetových dejín, ba i národnostné rozvrstvenie.

V prvých storočiach napríklad, keď ešte kresťanstvo vidí pred sebou skazenosť pohanstva a nútené je takmer vdychovať jeho skazonosne výpary, asketická literatúra, pravda nakoľko môže byť o takej v tom čase ešte reč, zdôrazňuje opovrhovanie svetom, útek pred jeho nebezpečenstvami, obetavosť, sebazaprenie, hlavne však panenstvo. Toto horlivé odporúčanie zrieknuť sa sveta a opovrhovať ním, pochopiteľným robí očakávanie skorého konca sveta, k čomu podkladom zdali sa byť niektoré miesta Písma svätého.

Čím ďalej tým viac sa prejavuje a uplatňuje i v celej kresťanskej literatúre dvojaká náklonnosť, ktorá delí duchovne zmýšľajúce ľudstvo na dva veľké tábory: je to špekulatívny, kontemplatívny smer a smer činný.

Prvý smer, ktorý je rodnou pôdou mystiky, obracia pozornosť predovšetkým na Boha a na absolútne dobro, pravdu a krásu; druhý smer zdôrazňuje praktický čnostný život. A tento druhý dal vznik asketike.

Ale rozhliadnime sa trochu dôkladnejšie.

I. KRESŤANSKÝ STAROVEK.

Vo veku apoštolských Otcov veľký význam má Didaché, v ktorom už možno nájsť poučenie o kresťanskom živote. V Didaché je reč o dvoch cestách, o ceste života a smrti. Treba si voliť jednu z nich: či sa pridŕžame kresťanských mravov alebo nie. List Barabášov z konca I. storočia rozvíja túto myšlienku, ale namiesto života a smrti hovorí o svetle a tme.
List svätého Klementa Rímskeho ku Korinťanom, ktorý pochodí z konca I. storočia, varuje kresťanov od závisti a žiarlivosti a napomína ich na poníženosť a poslušnosť. Pod menom svätého Klementa dostali sa do verejnosti asi koncom III. storočia dva listy, obsahujú povzbudenie pre oboje pohlavie na zachovávanie čistoty.

Svätý Polykarp chváli listy svätého Ignáca mučeníka: »Obsahujú vieru a trpezlivosť.«
Od tretieho storočia spomedzi cirkevných Otcov a cirkevných spisovateľov na Východe vynikajú:

Svätý Klement Alexandrinský (+ 214) v diele: Quis dives salvetur, na základe Mat. 19, 21—30. učí o správnom užívaní zemských dobier, že aj bohatí môžu byt spasení, ak svoj majetok užívajú pre dobro ľudstva.

Origenes (+ 255) svojimi dvoma spismi si zvečnil meno v asketickej literatúre. V prvom hovorí o modlitbe všeobecne, v druhom rozoberá modlitbu Pána. Obidva spisy sú majstrovskými dielami svojho druhu.

Svätý Metod Olympský (+ 311) aj on, ako väčšina starších autorov, je zvelebovateľom panenstva.

Makarius Egyptský (+ 385) má viac asketických diel: De custodia cordis, De perfectione in spiritu, De patientia et discretione, De elevatione mentis, De caritate, De libertate mentis. Spomínajú ho ako predstaviteľa včasnej kresťanskej mystiky.

Na poli asketickom veľké zásluhy má výborný Pachomius (292—349), ktorý dal roztrateným anachorétom múdre pravidlá, ktoré potom zdokonalil svätý Bazil Veľký. Obaja sú zakladateľmi a majstrami rehoľného života na Východe.

Svätý Gregor Nysenský (+ 394) napísal výbornú knižku: De virginitate, a druhú: De perfectione.

Svätý Gregor Nasiánsky (+ 390) v diele Apologeticus de fúga rozpráva o dôstojnosti a povinnostiach kňazského stavu. Toto dielo bolo podkladom svätému Jánovi Zlatoústemu (+ 407) pri napísaní nedosiahnuteľné krásneho a hodnotného diela De sacerdotio.

Svätý Cyril Jeruzalemský (+ 386) vo svojich slávnych katechézach rozpráva: v druhej o hriechu a pokání, v piatej o podstate božskej čnosti viery a o jej genéze.

Dionýz Pseudoareopagita, v piatom alebo v šiestom storočí, je prvý, ktorý sústavne spracúva mystickú teológiu a práve preto býva pokladaný za zakladateľa špekulatívnej mystiky. Jeho komentuje a vysvetľuje celá stredoveká mystická literatúra práve tak ako chýrne sentencie Petra Lombarda. Najlepším jeho komentátorom je Maximus Confessor (+ 662) a svätý Ján Klimakus, ktorý i svoje meno — klimax — rebrík, — berie z jedného svojho diela, v ktorom podáva stupne duchovného vývoja.

Spomedzi západných cirkevných Otcov a spisovateľov treba spomenúť Tertulliána (+ 240), ktorý ešte ako katolík napísal: De patientia, De oratione, De poenitentia.

Svätý Cyprián z Kartága (t 258) písal pod vplyvom Tertulliánových kníh, tiež: De oratione, De patientia, De opere et eleemosyna.

Svätý Ambróz Milánsky (+ 398) v diele De officiis hovorí o štyroch základných čnostiach a prízvukuje, ako má svietiť klérus svojím príkladom veriacemu ľudu. Aj on napísal skvostnú knihu o panenstve.

Svätý Hieroným (+ 420) svoje výborné pero uplatňuje aj na asketickom poli. Významné a hodnotné sú jeho listy.

Osobitná kapitola patrí svätému Augustínovi (+ 430), ktorého génius svieti aj v asketickej literatúre. Spomedzi jeho diel treba tu spomenúť: De moribus ecclesiae catholicae, De patientia, De contincntia, De sancta virginitate, De bono conjugii, De bono viduitatis, De opere monachorum.

Kasián (+ 432) je veľkým teoretikom askézy. Napísal knihy o pustovníckom a rehoľnom živote: Collationes patrum, De coenobiorum institutis, De octo principalium vitiorum remediis.

Svätý Benedikt z Nursie (+ 543) svojimi rehoľnými pravidlami má najväčší vplyv na asketický vývoj Západu. Najlepšie ho charakterizuje svätý Bernard: »Ipse dux noster, ipse magister et legifer noster.«

Na prahu stredoveku žiari vynikajúca postava svätého Gregora Veľkého (+ 602), ktorého knihy Expositio in beatum Job, Moralium libri 35, sú nevyčerpateľnými prameňmi asketickej literatúry. V knihe Regula pastoralis dáva cenné poučenie duchovným pastierom.