Fatimské tajomstvo a umlčanie Panny Márie

Napísal Michal Semín... Je asi pochopiteľné, že to, čo širšiu verejnosť – a nielen tú katolíckou – na fatimskom posolstve najviac zaujíma, je s ním spájané tajomstvo. Nie všetko z „Fatimy“ totiž smelo uzrieť svetlo sveta. Prečo?

Prvé dve časti tajomstva nehovoria všetko.

Pripomeňme: Ide o výroky Panny Márie zverené Lucii, Františkovi a Hyacinte počas zjavenia z 13. júla 1917, ktoré obsahujú rozličné rady, proroctvá a varovania. Svet sa o ich existencii dozvedel na popud pápeža Piusa XII. až v roku 1942, keď o nich v auguste o rok skôr napísala vo svojich Pamätiach sestra Lucia žijúca v kláštore: 

„Tajomstvo spočíva v troch odlišných veciach, dve z nich chcem teraz odhaliť. Prvé bolo videnie pekla. Madona nám ukázala veľké more ohňa, ktoré bolo akoby pod zemou. Do tohto ohňa boli ponorení démoni a duše ako priehľadné čierne alebo bronzové žeravé uhlíky s ľudským tvarom, ktoré sa mihali v požiari, boli nesené plameňmi, ktoré z nich vychádzali spolu s mrakmi dymu, a padali na všetky strany tak, ako padajú iskry pri veľkých požiaroch, bez váhy či rovnováhy, uprostred bolestných výkrikov a vzdychov plných zúfalstva, ktoré vzbudzovali hrôzu a naháňali strach. Démonov bolo možné rozpoznať podľa hrozných a odporných zvieracích tvarov – strašných a neznámych, ale priehľadných a čiernych. Toto videnie trvalo chvíľku. Ďakujeme našej dobrej Matke nebeskej, ktorá nám na začiatku (v prvom zjavení) sľúbila, že nás privedie do neba; myslím si, že inak by sme boli zomreli od strachu a hrôzy. Potom sme pozdvihli oči k Madone, ktorá nám dobrotivo a smutne povedala: Videli ste peklo, kam padajú duše úbohých hriešnikov.

Aby boli zachránené, chce Boh zaviesť vo svete úctu k môjmu Nepoškvrnenému srdcu. Ak ľudia urobia to, čo vám poviem, mnohé duše sa zachránia a navráti sa im pokoj. Vojna sa schyľuje ku koncu; ale ak neprestanú urážať Boha, začne počas pontifikátu Piusa XI. iná, ešte horšia. Keď uvidíte noc ožiarenú neznámym svetlom, vedzte, že je to veľké znamenie, ktoré vám Boh dáva, že sa chystá potrestať svet za jeho zločiny skrze vojnu, hlad a prenasledovanie cirkvi aj Svätého Otca. Aby sa jej zabránilo, budem žiadať o zasvätenie Ruska môjmu Nepoškvrnenému srdcu a o zmierlivé prijímanie na prvé soboty. Ak budú prijaté moje požiadavky, Rusko sa obráti a bude mier; ak sa to nestane, rozšíri svoje bludy po svete, podnecujúc vojny a prenasledovanie cirkvi. Dobrí ľudia budú mučení, Svätý Otec bude veľmi trpieť, mnohé národy budú zničené. Nakoniec moje Nepoškvrnené srdce zvíťazí. Svätý Otec mi zasvätí Rusko, ktoré sa obráti, a svetu bude dopriate obdobie mieru...“

Trýznivé muky sestry Lucie

8. decembra 1941 potom do nového vydania Pamätí vpísala pred záverečné vety slová, ktoré sú všeobecne považované za pomyselnú vstupnú bránu k tretej časti tajomstva: „V Portugalsku zostane dogma viery navždy zachovaná atď.“ V roku 1943 sestra Lucia vážne ochorela. Biskup da Silva sa obával, že keď zomrie, posledná časť fatimského tajomstva bude spolu s ňou uložená do hrobu. Preto Lucii prikázal, aby ju okamžite preniesla zo svojej hlavy na papier. Pokúšala sa o to dva mesiace, ale pôsobilo jej to natoľko ťažké a neobvyklé stavy, že toho nebola schopná. Lucia si vtedy zapísala, že príčiny tejto neschopnosti „určite nie sú prirodzené“.

Tretia časť tajomstva mala byť zverejnená v roku 1960

2. januára 1944 sa jej zjavila Panna Mária a uistila ju, že biskupova požiadavka zodpovedá Božej vôli. Súčasne s tým tie ťažké duševné muky, ktorými pri predchádzajúcich pokusoch napísať tretiu časť tajomstva trpela, definitívne ustúpili. Poslednú časť tajomstva napísala pred svätostánkom v kaplnke, v ktorej sa jej v roku 1929 zjavila Panna Mária. Vložila ju do obálky, na ktorú napísala, že jej obsah má byť zverejnený po jej smrti, najneskôr však v roku 1960. Zapečatenú ju potom prostredníctvom svojho spovedníka odovzdala diecéznemu biskupovi da Silvovi, ktorý ju bez toho, aby sa s jej obsahom zoznámil, prechovával pri sebe niekoľko nasledujúcich rokov. 

Prečo rok 1960? Sestra Lucia uviedla dva dôvody: 

1. rozhodnutie Panny Márie a 
2. „vtedy to už bude pre všetkých zrozumiteľné“.

P. Schweigl: Tretia časť tajomstva má dva diely

V septembri 1952 navštívil sestru Luciu rakúsky jezuita Joseph Schweigl, ktorého poveril pápež Pius XII. skúmať okolnosti tretej časti tajomstva. Neskôr sa jednému zo svojich kolegov zveril: „Nemôžem odhaliť nič z toho, čo som sa dozvedel vo Fatime ohľadom tretej časti tajomstva, ale môžem povedať, že má dva diely. Jeden sa týka pápeža. Druhý, logicky – hoci nesmiem nič povedať – musí byť pokračovaním vety: V Portugalsku zostane dogma viery navždy zachovaná atď.“

Prichádza „dobrý pápež“ II. vatikánskeho koncilu Ján XXIII.

16. apríla 1957 bol text tretej časti tajomstva prevezený do Ríma, kde bol uložený do sejfu v jednej z pápežských izieb. Nie je veľmi pravdepodobné, že Pius XII. poznal text poslednej časti tajomstva. Možnože čakal na rok 1960, kedy sa ho chystal nielen prečítať, ale aj oznámiť celému svetu. V roku 1958 však zomrel a prázdny Petrov stolec bol zverený Angelovi Roncallimu, známemu pod pápežským menom Ján XXIII. Nový pápež si nechal v auguste toho istého roku previesť obálku s textom tajomstva do pápežského letného sídla v meste Castel Gandolfo. Obálku nerozpečatil hneď, ale až v prítomnosti svojho spovedníka a tlmočníka z portugalčiny niekoľko dní po prevoze. S jej obsahom oboznámil aj prefekta Posvätného ofícia (dnešná Kongregácia pre náuku viery) kardinála Ottavianiho. 

Do Fatimy v tých mesiacoch prúdili milióny veriacich v očakávaní, že sa už tiež čoskoro dozvedia, čo sestra Lucia v tých pre ňu takých dramatických dňoch na začiatku roku 1944 napísala. Nedočkali sa.

Cirkevný anonym píše dejiny

8. februára 1960 bol na nepredstierané prekvapenie všetkých mariánskych ctiteľov zverejnený – prostredníctvom málo známej tlačovej agentúry – nikým nepodpísaný dokument, ktorý obsahoval stručné oznámenie, že pápež sa rozhodol obsah tretej časti tajomstva nezverejniť. Vraj preto, že sa netýka jeho pontifikátu. 

V tom prípade však nedáva zmysel, prečo dokument jedným dychom oznamuje, že s najväčšou pravdepodobnosťou nebude zverejnený nikdy. Súčasť zdôvodnenia v anonymnom vyhlásení Svätej stolice znela: „Hoci cirkev uznáva pravosť fatimských zjavení, nechce ručiť za to, že slová, ktoré Panna Mária trom pastierikom povedala, sú pravdivé.“

Umlčanie Panny Márie

Z týchto slov môžeme vytušiť, že to, čo si pápež a ďalší svedkovia prečítali, ich do tej miery vydesilo, že sa radšej rozhodli o vierohodnosti svedectva sestry Lucie pochybovať. Alebo len nechceli vyvolať medzi veriacimi zverejnením prípadného hrozného proroctva paniku? Môžeme sa právom domnievať, že text poslednej časti tajomstva nekorešpondoval s optimizmom Jána XXIII., ktorý bol presvedčený o tom, že nadišiel čas, aby sa cirkev zmierila s moderným svetom. 

Veď už niekoľko mesiacov pred otvorením obálky s treťou časťou tajomstva celému svetu oznámil, že po takmer sto rokoch zvoláva celocirkevný koncil, ktorý má okrem iného všetkým „prorokom skazy“, ako kritikov modernizmu pri svojom úvodnom vystúpení na koncile pomenoval, symbolicky zavrieť ústa. 

V skutočnosti tým zavrel ústa Panne Márii. S dôsledkami, ktoré pociťujeme dodnes. 

A možno ešte len pocítime. Bez zverejnenia tretej časti tajomstva (pretože, ako ešte uvidíme, text, ktorý zverejnila Svätá stolica v roku 2000, nie je úplný) totiž máme nevýhodu spočívajúcu v tom, že netušíme, čo nás čaká – a čo proti tomu môžeme robiť.