Svätá Filoménka - Objavenie hrobu a 3 nezávislé zjavenia ktoré odkryli život svätice

 

Vzácny nález hrobu Svätej Filoménky

 

Dňa 24. mája 1802 urobili pri vykopávkach v starých katakombách svätej Priscilly (alebo sv. Prisky – dnešná via Salaria v Ríme) archeológovia vzrušujúci objav. Pri prieskumoch v hrobových poliach v blízkosti “gréckej kaplnky” narazili na ešte neobjavený hrob vytesaný do skaly. Nasledujúci deň, 25. mája 1802, zostúpil vatikánsky supervisitor Fr. Filippo Ludovici do podzemia s niekoľkými ďalšími pozorovateľmi a nový hrob oficiálne zdokumentoval. Bolo zistené, že je uzavretý tromi terakotovými dlaždicami usporiadanými vedľa seba. Náhrobný kameň, ktorý bol nápadný už svojim materiálom, bol trojdielny, z vypálenej hliny. Hrobové miesto bolo uzavreté tromi pálenými tehlami. Na kameňoch, ktoré 14. augusta 1827 pápež Lev XII. daroval svätyni v Mugnane, je nápis červenou farbou: LUMENA. PAX. TECUM. FI. (Logickým usporiadaním získame nápis: FILUMENA PAX TECUM.) Symboly hovorili o panenstve a mučenícte – kotva, tri šípy, nástroj bičovania – deväťchvostový bič, palma, ľalia.

 

V samotnom hrobe boli nielen drahocenné telesné pozostatky, ale aj váza, tenkostenná nádoba, rozlomená na dve časti. Jedna časť bola zachovalá a na stenách zostali viditeľné stopy krvi. V hrobe neboli nájdené žiadne záznamy o mučeníkoch, ktoré by mohli byť vodítkom k osobe, dobe a spôsobu smrti. Vykopávky boli ihneď zastavené. Msgr. Filippo Ludovici, správca svätých relikvií, protokolárne otvoril hrobku za účasti odborníkov a zainteresovanej verejnosti dňa 25. mája, deň po náleze. Telesné pozostatky patrili zjavne mladej dievčine vo veku 12-13 rokov. S vázou, tzv. ampelou, kam bola v ranných dobách hromadená krv mučeníkov, bol urobený pokus – šupiny údajnej krvi zachytiť do kryštálovej nádoby. Okamžite došlo k podivuhodnej premene: krvné čiastočky, akonáhle sa ocitli v nádobe, sa zaleskli ako najčistejšie zlato, iné ako striebro a ďalšie zase ako drahokamy. (Porov. žalm Drahocenná je krv jeho zbožných.) Mnohí svedkovia tejto jedinečnej premeny boli hlboko pohnutí a ďakovali Bohu za oslávenie svätice Philumeny – Filomény, ktoré bolo demonštrované týmto osobitným spôsobom. Prítomní cirkevní hodnostári boli presvedčení, že na nebi medzi oslávenými vyšla nová hviezda. Telesné pozostatky boli nasledujúci deň prenesené do Vatikánu. “Videli sme všetci, že sa jej krv zmenila na niekoľko vzácnych diamantov rôznych farieb, na striebro a zlato”, vyhlásil kardinál Rufo Scillo, keď zapečatil relikviár. “Tridsaťkrát a možno aj štyridsaťkrát som mal šťastie vidieť tento úžasný poklad. Premena bola taká úchvatná: drahokamy, rubíny a smaragdy, čiastočky zlata a striebra boli zmiešané s krvou.” (P. Paul Sullivan, dominikánsky kňaz z Lisabonu)

 

Prenesenie pozostatkov do Mugnana

 

Kňaz don Francesco di Lucia prišiel do Ríma sprevádzaný biskupom Bartolomeom de Caesere s túžbou získať pre svoju domácu kaplnku v Mugnane pri Neapole pozostatky nejakého mučeníka, s úmyslom duchovne oživiť svoju farnosť. V tomto predsavzatí ho podporoval aj biskup Caesere. Keď dorazili do Ríma, strážca relikvií im otvoril sálu a dal donovi Francescovi vybrať medzi mnohými relikviami. Náhle bol don Francesco zaplavený neobyčajným prílivom radosti – ani netušil, že stojí pred telesnými pozostatkami sv. Filomény. Prostredníctvom zvláštnej pomoci biskupa Msgr. Bartolomea de Caesere, menovaného do Noly – kde Mugnano patrilo, zveril pápež Pius VII. v roku 1805 posvätné pozostatky “Filumeny” Francescovi di Lucia pre farnosť v Mugnane. Keď don Francesco prevážal v auguste 1805 telesné pozostatky svätice do svojej farnosti v Mugnane, bol nútený pochopiť, akú „originálnu sväticu“ si vezie. Cesta s jej pozostatkami domov do Mugnana sa vyznačovala neobvyklými udalosťami, ktoré sú zdokumentované samotným donom Francescom. Na jednom mieste počul kňaz klopanie, ktoré prichádzalo zo schránky obsahujúcej pozostatky mučenice. Vzhľadom k tomu, že klopanie neprestávalo, don Francesco si uvedomil, že nepripravil posvätnej relikvii náležité pietne miesto vo svojom voze. Až keď schránku s relikviou umiestnil dôstojne, prestali z nej vychádzať podivné zvuky. Keď zastavil v Neapole v dome rodiny Terres, začali tam prvé zázraky uzdravení, ktorými sa sv. Filoména stala slávnou. Sluha, ktorý asistoval pri nesení pozostatkov panny mučenice, bol okamžite vyliečený zo zápalu obličiek. Právnik, ktorý bol zavedený do rodinnej kaplnky, bol okamžite vyliečený z ťažkého zápalu sedacieho nervu. Žena, ktorá trpela rakovinovým nádorom a na druhý deň bola pre ňu naplánovaná amputácia, bola náhle uzdravená z rakoviny a šíriacej sa sneti v okamihu, keď bola relikvia sv. Filomény prinesená k jej rane. Akonáhle bolo posvätné telo Filomény prinesené do kostola Panny Márie Milostivej, zvony začali zvoniť samé od seba. Jeden ochrnutý z mesta bol okamžite uzdravený len vypočutím týchto zvonov a k úžasu všetkých prítomných bežal ihneď do kostola. V prvom týždni po príchode Filomény ponorila matka slepého syna prsty do oleja lampy horiacej vedľa schránky s relikviou svätice a potrela jeho oči – syn bol okamžite uzdravený. To sú príklady len z prvého týždňa, kedy sa vďaka prosby svätice dialo množstvo zázračných uzdravení.

 

Zjavenia trom nezávislým osobám

 

Don Francesco mal pôvodne v úmysle urobiť túto sväticu známou všade. Čo sa však v tej dobe vedelo o jej živote? Nápis na náhrobnom kameni dával tušiť spôsoby jej mučeníctva, ale presnejšie údaje neboli v hrobe nájdené. Sám sa preto modlil a vyzýval aj ďalších veriacich, ktorí už spoznali zázračnú moc Filomény, aby nejakým spôsobom zjavila fakty svojho života. A svätá Filoména prosby vypočula – a ako predpisuje Zákon („nech je každá výpoveď overená dvomi alebo tromi svedkami”), zjavila sa trom osobám nezávisle od seba, na rôznych miestach, v rôznej dobe: rehoľnej sestre dominikánke Márii Luise di Gesú vo vtedajšom Neapolskom kráľovstve, istému chudobnému zbožnému umelcovi a ako ďalšiemu kňazovi, velkému ctiteľovi svätej Filomény. Všetkým trom vydala v podstate rovnaké svedectvá o svojom pôvode a spôsobe smrti.

 

Prvé zjavenie

 

Zjavenie zbožnému umelcovi, ktorého don Francesco poznal a ktorému tiež úplne dôveroval. O svedectve vydal patričné úradné svedectvo, ktoré je opísané takto:

 

Videl som hrozného tyrana Diokleciána, ktorý sa do panny Filumeny túžobne zamiloval. Keď ho dievčina odmietla, odsúdil ju potom na veľké muky, pretože si myslel, že ukrutnosťou a bolesťami premôže jej hrdinskosť, a tak ju donúti, aby vyhovela jeho samoľúbym žiadostiam. Keď videl, že je jeho nádej zbytočná a že jej pevný postoj nemôže nič premôcť, upadol do diabolskej zlosti. Ustavične zúril a kričal, že nemôže mať Filumenu za manželku. Preto ju dal kruto mučiť, najprv vodou (bola priviazaná ku kotve a vhodená do vody), potom šípmi (strieľali na ňu šípy, ktoré sa od nej odrazili), ale to všetko nič nepomohlo. Čím viac Dioklecián zúril, tým viac sa roznecovala láska svätej Filumeny k Bohu. Keď týmito prostriedkami mučenia nič nedosiahol, dal ju do rúk mučiteľov (aby ju bičovali) a katovi, ktorý jej sťal hlavu. A keď sa to stalo, Dioklecián podľahol zúfalstvu: „Už je koniec s Filumenou, už nebude nikdy mojou manželkou!”

 

„Protivila sa mi svojimi postojmi až do svojho posledného vydýchnutia. A teraz je mŕtva! Môžem bez nej žiť ďalej aj ja?!” A ako zmyslov zbavený trhal si vlasy z hlavy a z brady, škriekal, škľabil sa, všetko okolo seba hrýzol, hodil sa o zem a volal: „Už nechcem byť ďalej cisárom!”

 

Toto zjavenie sa dá dobre porovnať s históriou, ktorá hovorí o posledných Diokleciánových dňoch podobne.

 

Druhé zjavenie

 

Druhé zjavenie mal už spomínaný kňaz, veľký ctiteľ svätej Filumeny, neskoršie kanonik. Don Francesco di Lucia presne zapísal každé slovo, ktoré počul od onoho kňaza:

 

Jedného dňa som sa prechádzal po poli a naraz som uvidel neznámu paniu, ktorá sa ku mne blížila a chcela sa so mnou rozprávať. Opýtala sa: „Je pravda, že ste vo svojom kostole dali namaľovať obraz svätej Filumeny?” Odpovedal som: „Áno, je pravda, čo ste počuli.” Znovu sa ma opýtala: „Čo vlastne viete o tejto svätici?” Odpovedal som: „Veľmi málo, len to, čo bolo nedávno objavené na jej náhrobku, z ktorého sme vyčítali nápis, a tiež sme spoznali nástroje jej mučenia.” A začal som jej to všetko opisovať. Tá pani ma nenechala ani dohovoriť a plná rozhorčenia mi povedala: „Vy naozaj o nej nič viac neviete?!” Odpovedal som: „Nič, celkom nič!” A ona ďalej pokračovala: „Veľmi veľa by sa dalo rozprávať o tejto svätici. Keď sa to raz svet všetko dozvie, užasne a bude veľmi prekvapený. Viete aspoň dôvod jej prenasledovania a mučeníckej smrti?” Znovu jej odpovedám záporne: „Neviem ani to!”

 

Neznáma osoba pokračovala: „Ja vám ten hlavný dôvod chcem povedať. Hlavným dôvodom odmietnutia ponúkanej ruky cisára Diokleciána, ktorý ju chcel za manželku, bol sľub večnej čistoty, ktorý uzavrela z lásky k Ježišovi Kristovi.” Keď som počul tieto slová, bol som rozradostnený ako ten, kto už dlho túži po bližšom poznaní neznámych skutočností. Nemohol som tomu všetkému uveriť, preto som sa znovu opýtal neznámej osoby: „Nie je to nejaký omyl? Kde ste to čítali? My sa už veľa rokov márne pokúšame zohnať bližšie údaje o tejto svätici, ale všetko je márne. Povedzte mi, prosím, odkiaľ ste čerpali tieto informácie?” Veľmi udivene a rozhorčene mi odpovedala: „Mňa?! Mňa sa odvažujete pýtať takýmto spôsobom?! Práve mňa, ako by bola táto vec pre mňa cudzia?! Nie! Uisťujem vás, že neklamem. Áno, ja to viem a som si tým úplne istá, to mi verte!” Po týchto slovách som len zahliadol, ako náhle zmizla.

 

Tretie zjavenie

 

Sestra Maria Luisa di Gesú (od Ježiša), občianskym menom Carmela Ascione, sa narodila 23. februára 1799 v Barre. Už v mladom veku bola povolaná k velkej dokonalosti. Mala sotva trinásť rokov, keď mala ako svätá Terézia videnie pekla. Od tohto okamihu žila Carmela životom modlitby a pokánia. Ako osemnásťročná sa dala obliecť do habitu dominikánok a prijala meno sestra Maria Luisa od Ježiša. Neskôr založila náboženskú spoločnosť Obláti Bolestnej Panny Márie a svätej Filomény.

 

Jedného dňa sa po svätom prijímaní dostala do extázy. Počula Pána Ježiša, ako hovorí: „Dal som ti dar vysvetľovať knihy skrytých zjavení.” Následne jej vysvetlil celé Sväté písmo. Tieto podivuhodné poznámky, v ktorých sa spája jednoduchosť a jasnosť štýlu s hlbokou asketickou a teologickou učenosťou, boli vydané otcom dominikánom z Imoly, kde bol biskupom Mons. Mastai-Ferretti, neskorší pápež Pius IX. Tento pontifik preukazoval takú veľkú úctu sestre Márii Luise, že jej od začiatku svojho ponfitikátu posielal vlastnoručne písané listy a tituloval ju stále svojou „najmilovanejšou dcérou”.

 

10. januára 1875, práve na deň narodenia svätej Filomény, odovzdala sestra Luisa – po živote naplnenom láskou k Bohu a k ľuďom – svoju dušu Pánovi. Boží služobník Annibale di Francia z Messiny sa vyjadril 3. decembra 1922 pri spomienke na sestru Máriu Luisu od Ježiša takto: „Existujú nádherné poklady, ktoré patria nielen mestu, ale aj celej Cirkvi a všetkým veriacim. K nim sa počíta aj veľká služobnica Božia, sestra Maria Luisa od Ježiša.”

 

Bol by to omyl, keby sa tvrdilo, že úcta k svätej Filoméne sa rozšírila len na základe súkromného zjavenia tejto rádovej sestre. Veď v tej dobe bola už mladá svätica pre svoje mnohé zázraky známa po celom svete. Dobrý život sestry Marie Luisy, jej čnosti a úcta, ktorú požívala, povesť svätosti, v ktorej zomrela, však tvoria solídny základ pre vierohodnosť jej zjavení.

 

Na druhej strane predstavujú správy o svätej Filoméne len niektoré z tých, ktoré Boh dal tejto vyvolenej sestre. Mnohé jej asketické a morálne spisy, ktoré sú obdivované najučenejšími teológmi, by jednoduchá sestra, navyše ešte nevzdelaná, nikdy nemohla napísať, keby tu nepôsobila opakovaná Božia inšpirácia.

 

Zjavenie sestry Marie Luisy od Ježiša dostalo 21. decembra 1835 imprimatur Svätého ofícia.