Svätá Filoménka - Niekoľko zázrakov na jej príhovory

 

Niekoľko Svedectiev o zázrakoch na príhovor Sv. Filoménky

 

Svätá Filoména ako mystická Kristova nevesta spôsobila zvlášť v 19. storočí mnohé znamenia na svedectvo neobyčajných milostí, ktorými ju Boh obdaroval. Ľudia, ktorí sa k svätej Filoméne utiekali s prosbou o jej príhovor, boli vždy nejakým spôsobom vypočutí. Zázraky sa začali diať hneď po prenesení pozostatkov svätej Filomény z Vatikánu do Mugnana – od roku 1805. Úplne výnimočným a potvrdeným zázrakom uzdravenia bol prípad Pauline Marie Jaricot v roku 1835.

 

Okrem mnohých obrátení sú známe početné zázraky na príhovor tejto svätice, pre ktoré jej pápeži dali titul „velká divotvorkyňa 19. storočia”. Niekolko slepcov uvidelo denné svetlo. Alexander Serio, advokát z Neapola, bol uzdravený z ťažkej vnútornej choroby, keď bol už na prahu smrti. Kanonik Vincenc Reago trpel pokročilou tuberkulózou a chrlením krvi. Jeho biskup mu odporučil príhovor svätej Filomény a daroval mu obrázok tejto svätice. Kanonik si s láskou priložil obrázok na hruď a bol ihneď uzdravený. Biskup potom v seminári vymenoval Filoménu za „profesorku svätej výrečnosti”.

 

Vo farských kronikách v Arse bývalo od roku 1837 za jeden týždeň zaznamenaných aj viac ako štrnásť zázrakov uzdravenia. Ako vieme, do Arsu prichádzali nespočítateľné zástupy pútnikov. Pri jednej príležitosti sa muž z inej časti Francúzska opýtal farára, aké neuveriteľné veci sa vyskytujú v jeho farnosti. On odpovedal: „Čo tým myslíš, neobyčajné veci v mojej farnosti? Nesmiete veriť všetkému, čo počujete.”

 

Muž odpovedal: „Nuž, otče, keď sa vrátim domov, budem hovoriť, že vo vašej farnosti sa nedeje nič.”

 

Svätý Ján bol nútený priznať: „V tom prípade by si klamal. Musíš to povedať. Povedz im, že

to všetko sa deje na orodovanie Panny Márie a svätej Filomény: hluchí, nemí, slepí, ochrnutí a posadnutí sú uzdravení. Ale to je len na príhovor Panny Márie a svätej Filomény.”

 

Francois Pertinand, majiteľ hotela v Arse, uvádzal v priebehu procesu kanonizácie svätého Jána Máriu Vianneyho tento zázrak:

 

Toto sa mi stalo. Ochorel som na vážnu chorobu, ktorá spôsobila opuchliny na mojej hrudi. Odviezli ma do Villefranche, aby som dostal lekársku starostlivosť. Lekári vyhlásili, že moja krv bola kontaminovaná a že na to neexistuje žiadny liek. Rodičia ma odviezli naspäť domov. Farár Vianney ma prišiel domov navštíviť. Povedal mi, že som mal žiť len dva dni, ale ak budem mať dôveru a budem sa riadiť jeho pokynmi, uzdravím sa. „Ak sa so mnou a so svojimi rodičmi pomodlíš novénu k svätej Filoméne,” povedal, „keď budeš hotový, sám prídeš do Fourviére vzdávať vďaky.” Zdalo sa, že je to nemožné, nemožné, ale poslúchol som jeho radu a na štvrtý deň som bol naozaj schopný vstať, na deviaty deň som osedlal svojho koňa a išiel som sa do Lyonu poďakovať.

 

V priebehu procesu kanonizácie arského farára podala pani Marie Robert z Clermont-Ferrand svedectvo vzťahujúce na nasledujúcu udalosť, ktorá sa stala v septembri 1857:

 

Otec Vianney o jedenástej hodine vyučoval našu triedu katechizmus v kostole. Náhle sa otvorili dvere a pri sväteničke stáli traja ľudia: žena a muž držiaci v náručí dieťa. Pri pohľade na týchto nových prichádzajúcich im otec Vianney s povzdychom povedal: „Úbohí ľudia! Prišli ste z takej diaľky, aby ste tu hľadali niečo, čo máte doma! Vaša viera je silná!” A pokračoval vo svojej lekcii katechizmu. Na konci, po modlitbe Anjel Pána, znovu prehovoril k otcovi a matke silným hlasom: „Poďte, vezmite svoje dieťa k svätej Filoménke, tam doľava!” Nešťastníci prešli cez kostol a išli si pokľaknúť pred sochu svätej Filomény. Naraz sme počuli hlasný hluk pohybujúcich sa stoličiek – otec potom, čo prvýkrát počul svojho syna prehovoriť, omdlel. Šesťročný chlapec bol od narodenia ochrnutý, hluchý a nemý. „Milý otecko, to je pekné!” povedalo dieťa vo svojom rodnom nárečí a začalo chodiť. Rodičia plakali od radosti.

 

Pani Claudine Raymond z Chalon sur-Saone trpela silným chronickým infekčným zápalom hrtana a priedušiek. Nemohla prehovoriť ani slovko bez toho, aby necítila bolesť v krku, ktorú opisovala ako „pálenie rozžeraveným železom”. S okolím komunikovala písaním na bridlicovú tabuľku. Potom, ako ju bezradní lekári poslali bez pomoci domov, prišla k farárovi Vianneymu. Nasledujúce svedectvo zaznelo v priebehu procesu kanonizácie Jána Máriu Vianneyho:

 

Konzultovala som s ním svoj stav. On mi povedal: „Dieťa moje, všetky liečebné prostriedky sú márne, ale Boh ťa chce uzdraviť. Povedz to svätej Filoménke. Polož svoju bridlicovú tabuľku na jej oltár… Buď k nej násilná. Povedz jej, že keď nebude chcieť, aby ti bol vrátený tvoj hlas späť, nech ti dá svoj!”

Rýchlo som išla a usadila som sa pri nohách malej svätice. A len čo som v duchu predniesla svoju modlitbu, bola som uzdravená! Nerozprávala som dva roky a akútnou chorobou som trpela šesť rokov. Keď som sa vrátila do bytu, pred mnohými ľuďmi som čítala niekolko stránok o dôvere k Panne Márii. Bola som naozaj uzdravená. Otec Vianney mi potom povedal: „Dieťa moje, nezabudni na svoje poďakovanie na sviatok svätej Filomény.” Verne som splnila jeho odporúčanie. V priebehu svätej omše nasledujúceho dňa 11. augusta som spievala hymnus na počesť drahej patrónky svojím novým, silným hlasom. Po svätej omši mi otec Vianney blahoželal k tomu, že som okrem schopnosti rozprávať dostala od svätej Filoménky ešte aj dar spevu.

 

Pokiaľ ide o obrátenia, chceme uviesť významný prípad jedného vedca z Lyonu, ktorý sa volal Massiat. Tohto vedca jedného dňa pozval jeho priateľ, aby ho sprevádzal do Arsu, ,,kde by chcel vidieť jedného farára, ktorý robí zázraky”. Vedec sa tomu vysmial, pretože na zázraky neveril. Ale vyhovel priateľovi jednak zo zvedavosti a jednak preto, aby mu urobil radosť. Z Lyonu to nebolo ďaleko. Bol dokonca ochotný zúčastniť sa na svätej omši, ktorú farár slúžil, aj keď naposledy bol na svätej omši v deň svojho prvého svätého prijímania.

 

Pán Massiat sedel oproti sakristii, z ktorej vyšiel farár, oblečený do bohoslužobného rúcha. Ich pohľady sa na krátku chvíľu stretli. „Cítil som sa jeho pohľadom ako roztavený,”povedal neskôr. „Sklonil som hlavu a zakryl som si tvár rukami. V priebehu celej svätej omše som bol ako stŕpnutý.” Na konci svätej omše šiel farár priamo k nemu a vyzval ho, aby išiel za ním do sakristie. Uchvátený Božou milosťou sa vedec kajúcne vyspovedal. Potom ho svätý farár poslal k oltáru svätej Filomény: „Povedzte jej, aby vám vyprosila od Boha obrátenie.” „V sakristii som neplakal, ale pri oltári svätej Filomény som plakal riadne.” Od toho dňa tento vedec, predtým úplne preniknutý vedeckým skepticizmom, viedol presvedčivý kresťanský život.

 

Aj v Českej republike vyprosila svätá Filoména mnohé milosti a zázraky. Mnohé sa týkali Koclířova. V roku 1847 posvätil Karel Hanl, biskup z Hradca Králové, Boží chrám v Koclířove ku cti a chvále svätého Jakuba a svätej Filomény. Od roku 1851 sa po celých Čechách a Morave veľmi rozšírila úcta k svätej Filoméne. Kňazi českej cirkevnej provincie dostali nariadenie modliť sa v cirkevných hodinkách k svätej mučenici Filoméne a na jej počesť slúžiť sväté omše. Za tieto pocty boli veriaci odmeňovaní neobyčajnými udalosťami.

 

Niektoré z nich tu uvádzame:

 

Terézia Volfová z Koclífova spadla zo stromu hlavou dolu na tvrdú zem. V dôsledku tohto pádu sa jej utvorila na pravej strane krku veľká tvrdá hrča. Bolesti a opuchlina sa zväčšovali, postihnutá nemohla pohnúť hlavou a liečenie neprinieslo žiadne výsledky. V tomto bezútešnom stave hľadala útočisko u svätej Filomény. 12. augusta 1844 pristúpila s ostatnými pútnikmi k svätej spovedi a pri svätom prijímaní pred oltárom svätej Filomény prosila o milosť uzdravenia. A jej prosba bola vypočutá, bolesti okamžite zmizli a Terézia bola úplne uzdravená!

 

Inou milosťou bol od Boha cez príhovor svätej divotvorkyne obdarovaný koclířovský farár páter Antonín Kukla. Už od roku 1826 trpel bolestivými kŕčmi žalúdka a končatín. Užíval rôzne lieky, bol v kúpeľoch, nič nepomáhalo. Mal veľké bolesti a kŕče mu šklbali celým telom. Často sa stávalo, že zostal ležať bez dychu niekoľko minút ako mŕtvy. V dôsledku toho bol veľmi telesne aj psychicky ochabnutý, pretože nemohol jesť ani mäsité jedlá a piť silnejšie nápoje. Napriek tomu v tomto stave horlivo vykonával povinnosti svojho povolania. V decembri 1844 dosiahli jeho bolesti a kŕče najvyšší stupeň. Už takmer nevstával z postele, len na bohoslužby, pri ktorých musel byť pre svoju slabosť niekým podopieraný. Koncom roku sa ukazovalo, že smrť je nevyhnutná. Farár sa odovzdal do najsvätejšej Božej vôle a príhovoru svätej Filomény. Tu sa mu snívalo, že pred ním stojí svätá panna celá v bielom rúchu, cez ramená jej splýval belasý plášť, na hlave mala biely závoj zdobený voňavými ružami. Farár okamžite spoznal svätú Filoménu, pretože v kostole je vyobrazená práve takto. Svätá s jemným úsmevom prehovorila: „Upokoj sa, uzdravím ťa!” Či to bol sen alebo farárova obrazotvornosť, nevieme. Isté však je, že výsledok nebol žiadny prízrak. O šiestej hodine ráno farár vstal úplne zdravý a čerstvý, navždy zbavený svojho neduhu. V priebehu niekoľkých dní bol farár naplnený nebeským krásnym pocitom.

 

10. januára 1847 bol so všetkými poctami slávený deň narodenia svätej Filomény. Pán farár pripomenul niekolko zázrakov, ktoré urobil Boh na príhovor svätej mučenice. Prišla za ním Anna Zeitováy slúžka z čísla 111, a hovorila: „Dnes sa stalo niečo aj mne! Už skoro dva roky som trpela na nedoslýchavosť. Od začiatku som hľadala pomoc u lekárov v Moravskej

Třebovej. Postupne som za lieky minula všetky svoje peniaze, ale všetko bolo márne a hluchota stále rástla. Dozvedela som sa, že dnes je deň narodenia svätej Filomény. Preto som sa rozhodla, že na jej počesť vykonám deväťdňovú pobožnosť a budem prosiť za svoje uzdravenie. Dnes som po svätom prijímaní znovu so slzami v očiach prosila našu sväticu o príhovor a tu mi niečo, akoby neviditeľná ruka, z môjho ucha čosi vybralo a teraz počujem dobre.” Pre plač už Anna Zeitová nedokázala ďalej rozprávať. Pred živým Bohom duchovnému potvrdila, že hovorila čistú pravdu a túto prijatú milosť prísahou potvrdila.

 

Anna Hašková, gazdiná z Langen-Lutsch (Dlouhé Loučky), z moravskotřebovského panstva, mala 59 rokov a trpela viac ako 14 rokov kŕčmi v žalúdku. Užívala rôzne lieky, čo jej kto poradil. Lieky jej za jedenásť rokov kŕče trochu miernili. Posledné tri roky ju kŕče sužovali 6-12 hodín denne, takže skoro nikdy nenavštevovala Boží chrám. Posledné dva roky prežívala už len na lôžku. Lieky už brala zbytočne.

 

Od svojej sestry sa dozvedela, že Boh na príhovor svätej Filomény aj v Koclířove uteší mnohé trápenia srdca a robí mnohé zázraky. Tak chorá, spolu so svojimi deťmi, začala od 2. augusta vykonávať deväťdňovú pobožnosť so sľubom, že poputuje na slávnosť svätej mučenice. Jej bolesti najprv neustávali, ale dôvera v silné orodovanie svätej panny stále viac rástla. Už pred skončením tejto pobožnosti, prvýkrát za dva roky, prestali kŕče, ale telesná slabosť ešte zostávala. 12. augusta, nedbajúc na prehováranie svojich detí, sa vybrala do Koclířova a bez odpadnutia vykonala cestu trvajúcu tri hodiny, a to bez odpočinku, len na strmom kopci pri Hřebče si trochu oddýchla. V kostole potom padla na kolená pred oltárom svätej Filomény a s najväčšou vrúcnosťou prosila o mocný príhovor u Ježiša a Márie. A hľa! Chorú obstúpila nebeská žiara, všetkými jej údmi prešlo príjemné teplo a bolesti a slabosti boli preč! Uzdravená sa modlila celý deň, aj v deň slávnosti, bez omdlenia kľačiac ďakovala Bohu aj svätej mučenici za tento dar. Od tej chvíle jej zmizli ťažkosti trvajúce štrnásť rokov.

 

Patrí sa podotknúť, že veľa detí obetovaných svätej Filoméne sa uzdravilo zo svojich ťažkých chorôb a je zrejmé, že oslávená mučenica je veľkou priateľkou všetkých detí.

Orodovanie svätej Filomény často veľmi nápadne pomáhalo na hospodárstvách, pri chove dobytka a v ďalších prípadoch. Tieto milosti boli oznámené v spovednici, preto sú chránené mlčaním. Zo všetkého, čo je tu uvedené, vyplýva, že svätá Filoména sa nepretržite až do dneška skvie novými zázrakmi a tým sa stáva divotvorkyňou devätnásteho storočia.

 

Zázračné uzdravenie ochrnutého dievčaťa v 20. storočí

 

Podpísaná Accurzo Letizia, narodená 13. apríla 1930 v Bosargo, obec Quindici (AV), bytom v Scandicci (FI) na via Vivaldi 25.

 

Vyhlasujem,

– že som vo veku sedem rokov bola úplne normálne dievča,

– že som v tomto veku začala mať ťažkosti pri chôdzi, pokým som úplne neochrnula,

– že lekári, ktorí ma vyšetrovali, zistili nevyliečiteľnú detskú obrnu,

– že použité liečebné procedúry nič nepomohli, vrátane návodu ponárať nohy v čase vinobrania do burčiaku z vína; tomuto prostriedku sa v tej dobe pripisovali na onom mieste liečivé účinky,

– že som 10. 8.1939 bola svojou matkou a sestrou, príbuznými a známymi približne dve hodiny nesená na chrbtoch na slávnosť svätej Filomény; tolko času bolo potrebného z nášho domu v Bosargo až do svätyne svätej Filomény v Mugnano del Cardinale.

Vysvetľuje,

– že bola bezpochyby prijatým darom milosti schopná vrátiť sa domov, pričom veľa stoviek metrov išla po vlastných nohách, pričom ju sprevádzali neveriace pohľady sprievodcov a vlastnej matky, ktorá sa za túto milosť modlila a ktorej pochybnosti sa teraz zmenili na velkú radosť.

Uisťuje,

– že od tohto okamihu nemala už viacej žiadne problémy s chôdzou.

Poukazuje na to,

– že celá dedina Bosargo vedela o jej chorobe; príslušné osoby môžu na základe skutočností podľa najlepšieho svedomia a vedomia dosvedčiť, že ide o pravý zázrak. Prichádza k záveru,

– že síce bola vždy ctiteľkou svätej Filomény a že ako len mohla, dávala dary, že sa nezabudla z času na čas vracať do svätyne, aby zostávala v tichej modlitbe a v nádeji, že bude počuť vnútorný hlas, ktorý by jej dal pochopiť, prečo práve ona bola tak vyznamenaná, že dostala také veľké dobrodenie od takej veľkej svätice.

 

Scandicci 8. 7. 1985 Overené: Accurzo Letizia.