Katechizmus XXX. Cirkevný pohreb, hrob a cintorín

Zosnulý v rakve. Zomretému sa zvoní umieračikom. Umieráčik oznamuje jeho smrť a prosí o modlitbu. Mŕtve telo bolo príbytkom duše, živým chrámom Božím a je určené k slávnemu vzkrieseniu. Preto zasluhuje našu úctu. Telo sviatočne odeté sa položí do rakvy. Do rúk sa vloží krížik. Krížik pripomína: kým zosnulý žil, mal rád Pána Ježiša. Naozaj ho mal rád, kto ťažko nehrešil, alebo sa aspoň zmieril s Pánom Bohom dobrou svätou spoveďou alebo pri náhlom úmrtí úprimne ľutoval svoje hriechy z lásky k Bohu s túžbou po svätej spovedi.

 

Ruky sa ovinú ružencom. Ovinutý ruženec všetkým pripomína: Rád sa modlil a mal rád Pannu Máriu. Ber do rúk ruženec, kým si zdravý rád sa ho modli, aby tí ho po tvojej smrti mohli bez rozpakov ovinúť okolo tvojich stuhnutých rúk. U rakvy horí svieca ktorá nabádala k modlitbe: “A svetlo večné nech mu svieti!” Ako by chcela povedať: “nezhaslo mu svetlo viery a milosti posväcujúcej, a preto sa môže radovať vo svetle večnom – u Pána Boha.”

 

K rakve sa postaví tiež nádobka so svätenou vodou; do nej sa vloží vetvička k pokropeniu zosnulého, aby modlitby Cirkvi prospeli jeho dušu. Do rakvy kladieme obrázky Pána Ježiša, Panny Márie a svätých. Tak prajeme jeho duši, aby sa dostala k Pánovi Ježišovi a medzi svätých do neba.

 

Cirkevný pohreb. – Kňaz požehnáva zosnulého svätenou vodou. Pri tom hovorí: “Rosou nebeskou kiež občerstvia dušu tvoju Boh, Otec, Syn i Duch Svätý!” Rosou nebeskou rozumieme Božie zmilovanie. Menom zosnulého sa spieva kajúci žalm: “Zmiluj sa nado mnou, Bože!” Horiacu sviecu pri pohrebe nesieme na znamenie, že zomretému vyprosujeme svetlo večnej blaženosti. Ako vonný dym kadidla má zo srdca stúpať k nebu naše príhovorná modlitba.

 

Svätej omši za zomrelých hovoríme zádušná svätá omša (za dušu zosnulého) čiže “Rekviem”, pretože začína týmto latinským slovom. (“Odpočinutie večné daj im, ó Pane!”) Zúčastniť sa zbožne pohrebu je skutok milosrdný, preukázaný ako zomrelému, tak pozostalým.

Hrob – Mŕtve telo katolíckeho kresťana sa pochováva do zeme. Tam sa rozkladá v prach a to spôsobom – nie násilným a viditeľným, ale prirodzene a skryto. Do hrobu boli pochovaní aj Pán Ježiš, Panna Mária aj prví kresťania. Pri tomto spôsobe pochovávania do zeme, zostáva Cirkev dodnes. Zakazuje prísne svojim veriacim dať sa po smrti spáliť. Neposlúchnuť v tejto dôležitej veci by znamenalo, chcieť umrieť v ťažkom hriechu a nechcieť cirkevný pohreb. Takým sa preto odopiera po smrti cirkevný pohreb.

 

Cintorín – Za prvých kresťanských čias sa pochovávali tam, kde sa veriaci stretávali na bohoslužbách. Bolo to v čase prenasledovania v podzemných chodbách – v katakombách. Neskôr sa pochovávali okolo kostola, lebo veriaci túžili byť aj po smrti čo najbližšie oltáru. A živí chceli mať svojich zosnulích stále blízko, aby na nich pri bohoslužbách tým viac pamätali.

 

Chodievaj rád na cintorín, zvlášť v nedeľu. Vykonáš milosrdný skutok, keď sa tam za zomrelých pomodlíš. Myšlienka na mŕtvych tí pripomenie aj tvoje posledné veci. Mŕtvi nám pripomínajú: “Čo ste vy, boli sme my. Čo sme my, budete aj vy. “