Matka ustavičnej pomoci III. (1945) Obraz upadá do zabudnutia, opätovné nájdenie obrazu

 

Ďalšie dejiny obrazu

 

Obraz bol vyložený v kostole sv. Matúša na hlavnom oltári. Okolo oltára bolo viac votívnych, ďakovných darov. Na začiatku 18. storočia bol obraz po celý čas zakrytý, iba pri sv. omši strhli s neho závoj. Vynikajúcim ctiteľom Panny Márie Ust. Pomoci bol v tom čase fr. Donát z írska, ktorý zomrel r. 1700 v povesti svätosti. Domáca kronika o ňom hovorí, že vyše 40 rokov dával dôkazy podivuhodnej zbožnosti a všetok voľný čas strávil pred obrazom Matky Ustavičnej Pomoci, áno i celé noci pred ním prekľačal. Škoda, že sa nám nič nezachovalo o úcte veriacich k tomuto obrazu, hlavne za veľkých jubileí od roku 1499 do r. 1798.

 

Je veľmi pravdepodobné, že svätý Alfonz a hlavne sv. Klement poznali a uctievali tento obraz. Keď sv. Alfonz r. 1762 bol ustanovený za biskupa vo sv. Agáte, celých 7 týždňov býval na Esquiline a iste si pozrel tento obraz. Sv. Klement, ktorý bol novicom pri sv. Juliánovi, bol niekoľko krokov od kostola sv. Matúša. Spisovateľ Brutius výslovne tvrdí, že prenesenie obrazu do kostola sv. Matúša rozmnožilo pobožnosť ľudu. A výročitý deň prenesenia sa vždy slávne oslavoval. Roku 1717 bol kostol sv. Matúša ustanovený za kostol kardinálsky. Takmer všetci, ktorí píšu o vtedajších dejinách mesta Ríma, spomínajú i náš obraz a hovoria, že je zázračný, veľmi zázračný, zázrakmi slávny, najzázračnejší, slávou zázrakov ďaleko žiariaci. Iba jeden príklad uvediem, ktorý sa nám zachoval z tých čias. 

 

Istý človek pracoval v kostole sv. Matúša a chcel ukradnúť ozdoby a dary, venované pobožnými pútnikmi. Podarilo sa mu to. Ponáhľal sa domov. Keď však dlhší čas chodil po uliciach, našiel sa zasa pri kostole sv. Matúša. Viac ráz sa pokúsil dostať sa domov, ale vždy márne. Akási ruka ho držala a priviedla naspäť ku kostolu. Preto vrátil, čo ukradol, a priznal sa k svojmu hriechu.

 

Obraz upadá do zabudnutia.

 

Vo februári 1798 sa zmocnilo francúzske vojsko pod vodcom Berthierom mesta Ríma. Po troch dňoch bola vyhlásená Rímska republika. Pápeža Pia VI. poslali do vyhnanstva. Toho istého roku Massena, nástupca Berthierov, rozkázal zrúcať vari 30 kostolov. I kostol sv. Matúša bol zrúcaný 3. júna. Kostol bol tak zničený, že nezostala po ňom takmer ani pamiatka. Augustiniáni odišli, niektorí do írska, iní našli si útulok pri kostole sv. Eusebia, kde bývali coelestíni. Zázračný obraz odniesli so sebou. Kde ho mali, či v kostole alebo v dome, nevieme. Keď kostol sv. Eusebia odovzdali roku 1819 jezuitom, dostali augustiniáni malý kostol a kláštor S. Mária in Posterula. 

 

Obraz, ktorý vzali so sebou, neumiestili v kostole, ale v domácej kaplnke. Tým sa stalo, že obraz upadol v ľude do zabudnutia. A nielen v ľude, ale i u jeho ochrancov. A nemôžeme sa tomu čudovať, veď hádam nikto z nich nebol členom kláštora sv. Matúša. Iba o fr. Augustínovi Orsettim je to isté. Tento hlavný svedok našich dejín pochádzal z Lucy a ešte veľmi mladý prijal rehoľné rúcho sv. Augustína v kláštore sv. Matúša a tam žil až do zrušenia kláštora. Nevieme, kde bol potom, ale od roku 1840 bol v kláštore sv. Augustína de Urbe a neskoršie S. Maria in Posterula. Zomrel r. 1852 ako 86-ročný. S týmto mníchom žil v dôvernom priateľstve rímsky mládenec Michal Marchi, ktorý roku 1855 vstúpil do Kongregácie redemptoristov sv. Alfonza v Ríme. S fr. Orsettim sa modlieval často pred obrazom P. Márie Ust. Pom. v domácej kaplnke. Orsetti mu často opakoval slová: „Zapamätaj si: Tento obraz sa nachádzal kedysi v chráme sv. Matúša na česť Rodičky Božej." Keď neskoršie, celkom oslepol, celé hodiny bol pred obrazom a často vážne Marchimu opakoval: „Aby si vedel, môj Michal, ten obraz, čo je v našej kaplnke, bol mariánskym obrazom v kostole sv. Matúša. Nezabudni to! Je to celkom isté. Rozumieš, najdrahší Michal? Bol to zázračný obraz." A mnohé iné veci mu rozprával o obraze. Michal pozorne počúval tieto reči, nevedel však, prečo nemá na to zabudnúť. Dozvedel sa to až neskoršie.

 

Obraz darovaný Piom IX. kostolu sv. Alfonza.

 

Roku 1862. a 1863. mal každú sobotu v kostole al Gesú jezuita P. František Blosi, kázeň o obrazoch P. Márie, ktoré sa v Ríme uctievajú. 7. februára 1863 začal svoju kázeň týmito slovami: „Dnes chcem hovoriť o obraze Panny Márie, ktorý kedysi vynikal zázrakmi, o ktorom už sedemdesiat rokov však nič nevieme. Preto sa domnievam, že leží zabudnutý niekde v súkromnom dome a je tak zbavený verejnej úcty, ktorej sa tešil v minulom storočí a už po 300 rokov predtým." Nato rozprával dejiny obrazu a keď uviedol slová P. Márie: „Chcem byť medzi mne milým kostolom S. Maria Maggiore a kostolom môjho milého syna Jána v Lateráne", zvolal: „Daj Boh, aby medzi toľkými kresťanmi, ktorí počúvajú moje slová, bol niekto, kto vie, kde je obraz a tomu, kto má obraz vyše 70 rokov uschovaný, oznámil vôľu Rodičky Božej, aby oľutoval svoj skutok a vyložil obraz na verejnú úctu v niektorom kostole, ktorý je medzi Esquilinom a Coeliom!" Svoju kázeň zakončil slovami: „Neviem, či je nie naším časom ponechané nájsť tento obraz, ktorý majúc meno Ustavičnej Pomoci, azda prinesie všeobecný mier a pokoj. Šťastní tí, ktorí môžu spolupracovať na tomto diele."

 

Zvesť o kázni a o tom, čo hovoril P. Blosi, sa doniesla i do redemptoristického kláštora sv. Alfonza, ktorí r. 1855 kúpili na Esquiline dom a záhradu „Villa Caserta" a vystavali tam kláštor a kostol na česť Najsv. Vykupiteľa a sv. Alfonza. Toho istého roku vstúpil do kláštora nám už známy Marchi. Od neho už počuli o obraze Panny Márie Ust. Pom., ale ani on, ani nikto iný nevedel o vôli P. Márie, že chce byť v kostole medzi Maria Maggiore a sv. Jánom v Lateráne. Dozvedeli sa o tom, z kázne P. Blosiho. Je celkom prirodzené, že v nich vznikla túžba obraz získať pre svoj kostol. Veď ich kostol bol medzi menovanými kostolmi, áno v ich záhrade stál kedysi kostol sv. Matúša. 

 

Kde obraz je, to vedeli. P. Mikuláš Mauron, najvyšší predstavený redemptoristov, rozkázal sa modliť na ten úmysel. Konečne po troch rokoch, 11. decembra 1865, išiel k sv. Otcovi a rozprával mu krátko dejiny obrazu a naznačil spolu miesto, kde sa teraz obraz nachádza. Keď sa sv. Otec pýtal, či to, čo hovoril, má písomne so sebou, podal sv. Otcovi listinu, kde bolo všetko napísané. Sv. Otec Pius IX. bol veľkým ctiteľom P. Márie už od detstva a sám o sebe napísal: „Čo je na väčšiu česť, chválu a slávu najblahoslavenejšej P. Márie, nepoškvrnenej Rodičky Božej a nám najmilšej Matky, to My, ktorí ju od detstva celým srdcom, láskou a vrúcnosťou ctíme, radi a ochotne urobíme a dovolíme."

 

Sv. Otec vedel, že v kostole sv. Alfonza bude P. Mária viac ctená, ako v „In Posterula" a poznajúc vôľu P. Márie, radostne dovolil 11. decembra 1865, aby obraz preniesli a sám to oznámil predstavenému in Posterula.

 

P. Mauron písal neskoršie, že sv. Alfonz nám poklad tento vyprosil, aby bola celej Kongregácii a všetkým členom Ustavičnou Pomocou. Sv. Alfonz P. Máriu veľmi miloval, najmä Bolestnú P. Máriu, a často o nej písal, aká je silná a ako mám rada pomáha. Okrem toho nástroje umučenia, ktoré vidíme na obraze, sú i v našom kongregačnom znaku. Sv. Alfonz chcel, aby jeho synovia pokračovali v diele vykúpenia a jeho ovocie skrze sv. misie a duševné cvičenia privlastňovali opusteným dušiam. Preto im vyprosil obraz P. Márie Ustavičnej Pomoci na dosiahnutie cieľa Kongregácie, ktorý je totiž najúčinnejším prostriedkom naplniť duše dôverou k P. Márii, v jej Ustavičnú Pomoc. Skrze P. Máriu k P. Ježišovi, skrze Matku Vykupiteľa k Vykupiteľovi a k ovociu vykúpenia. 

 

Prozreteľnosti Božia spravovala veci tak, aby naša Kongregácia obraz dostala, aby P. Marchi obraz poznal, do Kongregácie vstúpil, aby redemptoristi zakúpili to miesto, kde bol kostol sv. Matúša a že práve vtedy sa objavil obraz, keď Cirkev a Rím boli nepriateľmi najviac prenasledované a potrebovali najviac pomoci P. Márie, Matky Ustavičnej Pomoci