Matka ustavičnej pomoci - I. (1945) Dejiny obrazu

 

I. DEJINY OBRAZU.

 

Keď vidíme starý, krásny obraz, chceme vedieť, kto ho maľoval a z ktorých čias je. Pri väčšine zázračných obrazov to nevieme. Preto si zbožná myseľ ľudu rozpráva o ňom povesti, aby si vysvetlila pôvod obrazu. Tieto povesti majú vždy niečo pravdy v sebe. Tak je tomu aj s obrazom P. Márie, Matky Ustavičnej Pomoci. Počujme, čo nám hovorí povesť o jeho vzniku.

 

Koncom 12. storočia žil na ostrove Kréte maliar, ktorému zomieralo dieťa. Otec, vari 25-ročný, sedel pri postieľke dieťaťa a smutné myšlienky mu tiahly hlavou. Pred troma rokmi sa^ oženil. Manželka mu však zakrátko zomrela a zanechala mu malé dieťa. Na toto preniesol všetku svoju lásku. Teraz i dieťa zomieralo. Nemohol pozerať na bolesti dieťaťa, a preto nechal pri ňom slúžku a odišiel z domu. Išiel bez cieľa cestou, až prišiel k morskému brehu a odtiaľ ku kaplnke P. Márie. V kaplnke bol kedysi starý obraz. Maliar ho odstránil a namaľoval iný. Vyobrazoval P. Máriu, ako sa veselo hrá s Ježiškom. Po sobáši zaniesol obraz do kaplnky a často sa pred ním modlieval so svojou manželkou. Pozerá na obraz a vtedy mu prišla na um myšlienka: „Božia Rodička, tebe je tak dobre, si šťastná, s tebou sa hrá tvoje Dieťa. A ja? Aký som nešťastný! Moje dieťa zomiera. Poznáš moju bolesť? Ó, uváž, ako by to bolo, keby tvoj Synáčik zomieral! Mohla by si Ho nechať bez pomoci?” A dal sa do plaču. Po chvíli pozrie na obraz a hľa, aká zmena! Vidí prichádzať dvoch anjelov s nástrojmi umučenia. Ukazujú Ježiškovi, čo naň čaká. Ježiško sa obzerá, a keď vidí kríž, kopiju, klince a špongiu, túli sa k svojej Matičke a oboma rukami kŕčovite sa drží jej ruky, ako by u nej hľadal pomoc. Poľakaný skrčí nôžky, až remienok na topánke povolí a táto padá. I P. Mária je zarmútená. Skláňa hlavu k božskému Dieťaťu a vinie Ho k sebe. Jej oko už nehľadí veselo, ale vážne a smutne do diaľky, ako by chcela hovoriť: „Či je bolesť, ako moja bolesť?”

 

Keď videnie pominulo, presvedčil sa maliar, že P. Mária dobre vie, čo je bolesť, a že od tých čias, čo.sa stala Matkou Božou, stala sa i Matkou Bolestnou. Preto hovoril: „Odpusť, Bolestná Matka, ak som ťa urazil. Uzdrav mi moje dieťa. Keby však Boh žiadal odo mňa tú obetu, aby dieťa zomrelo, nech sa stane Jeho svätá vôľa.” Sľúbil, že namaľuje, čo videl. Tak vznikol obraz P. Márie, Matky Ustavičnej Pomoci.

 

Obraz nie je vynálezom maliara, ktorý ho maľoval. Dávno predtým bol uctievaný na východe obraz P. Márie pod názvom „Hodegetria” — Vodkyňa. Tento obraz vraj maľoval sv. Lukáš evanjelista. Uctievali ho v Carihrade, kde sa jeho prostredníctvom stály mnohé zázraky. Keď roku 1453 Turci dobyli Carihrad, obraz janičiari zničili. Po obraze Panne Márie „Vodkyne” ostalo mnoho kópií, napodobnenín. Najlepšia kópia je náš obraz P. Márie, Matky Ustavičnej Pomoci. Azda preniesla P. Mária, ako nám skúsenosť dokazuje, i svoje požehnanie s pôvodného obrazu na nás.

 

Žiaľbohu nevieme, kedy bol namaľovaný a kto ho maľoval. Po dlhých výskumoch môžeme povedať toto: Obraz P. Márie Ustavičnej Pomoci vznikol asi v 13. až 14. storočí na ostrove Kréte. Namaľoval ho vynikajúci a veľmi nábožný maliar, rodom Grék. Že bol nadaný maliar, dokazuje sám obraz. Aký živý, aký krásny to obraz, koľko jednoty a súladu je v ňom. Oči Matky sú síce inde obrátené ako oči Syna, to však bolo treba, aby obraz mal živý vzťah ku kresťanom, ktorí sa pred ním modlia. Z nástrojov umučenia, ktoré archanjeli nesú, prechádza na božské Dieťa, ktoré má krížom vykúpiť svet, celá rieka najhroznejších bolestí a s Neho na Jeho najslabšiu Matku, ktorá trpela so Synom. Ovocie tohto veľkého utrpenia prechádza na nás prostredníctvom Božej Rodičky, Matky Ustavičnej Pomoci. Ona, ktorá pozerá na nás takými smutnými očami a pritom takými dobrotivými, javí sa nám tu nielen ako Kráľovná nebies a Božia Matka, ale i ako verná sprostredkovatelia diela vykúpenia, a preto ako naša matka, orodovnica a pomocnica.

 

Že maliar bol nábožný človek, musí uznať každý človek, ktorý vidí obraz alebo zbožnosť ľudí pred týmto obrazom. Bol by mohol maliar vliať do obrazu zbožnosť, keby ju nebol sám mal?