Ako vznikala nová omša - II. eucharistická modlitba bola vytvorená počas jedného večera v krčme

Omšový kánon

 

Centrálnou časťou Svätej omše je omšový kánon, lebo jeho modlitby obklopujú zázrak premenenia, premenenie chleba a vína v Telo a Krv Ježiša Krista.

 

Tridentský koncil o kánonu rímskej omše hovorí: "Pretože Sväté má byť sväto spravované - a táto Obeť je najsvätejšia nadovšetko, zaviedla katolícka Cirkev pred mnohými storočiami preto, aby bola dôstojne a úctivo prinášaná a prijímaná, posvätný kánon, ktorý je tak oprostený každého omylu, že v ňom nie je obsiahnuté nič, čo by v miere najvyššej nevyžarovala istú svätosť a zbožnosť a nepozvedalo myseľ tých, ktorí ju prinášajú, k Bohu. Pozostáva totiž ako zo slov samotného Pána, tak aj z podania apoštolov a z nariadenia svätých pápežov. "

 

Ďalej je proti protestantom slávnostne definovaná neomylnosť rímskeho kánonu: "Kto by povedal, že omšový kánon obsahuje omyly a má byť preto odstránený, budiž vyhubený (= anatéma)." (DH 1756)

 

Prvou doloženou písomnou citáciou veľkej časti rímskeho kánonu máme z počiatku 4. storočia, predpokladá sa však, že omšový kánon bol v podstate hotový oveľa skôr - v druhom, najneskôr v treťom storočí.

Poslednou zmenou rímskeho kánonu na dlhé roky bolo pridanie niekoľkých slov "diesque nostros in tua pace disponas" (a [aby si] naše dni vo svojom pokoji spravoval) pápežom sv. Gregorom Veľkým (590-604) do časti kánonu po Hanc igitur. Rímsky ľud bol vraj touto zmenou natoľko pobúrený, že dokonca hrozil pápežovi zabitím za to, že si dovolil zasiahnuť do svätej liturgie, ktorá bola považovaná za kompletnú a nedotknuteľnú.

 

Od sv. Gregora Veľkého († 604) až do roku 1962, kedy Ján XXIII. pridal slová "Beati Ioseph, eiusdem Virginis sponsa", si žiaden pápež nedovolil zmeniť omšový kánon. Snahy o pridanie zmienky o sv. Josefovi do kánonu sú doložené od roku 1815, kedy biskupi zaslali žiadosť Kongregácii posvätných obradov. Celosvetové petície biskupov na túto tému sa v priebehu následujúceho storočia opakovali. Pápež sv. Pius X. na takúto žiadosť (hoci sa k nej skôr ako kardinál sám pripojil) reagoval slovami: "Som iba pápež. Akou mocou by som sa mohol dotknúť kánonu? "

 

Či už si o zásahu Jána XXIII. z roku 1962 myslíme čokoľvek, skutočnosťou zostáva, že bolo treba na pridanie piatich slov o sv. Josefovi do kánonu počkať celých 147 rokov.

 

Tu sa teda ukazuje s akou opatrnosťou a prezieravosťou Cirkev zaobchádza so svojím najväčším pokladom. Rozhodne nie je na mieste, aby sa jedna generácia domnievala, že prevyšuje všetky predchádzajúce a behom okamihu svojvoľne prerobila niečo, čo Cirkev používala v nezmenenej podobe k všeobecnému prospechu viac ako 1300 rokov.

 

Snahy o nahradenie omšového kánonu

 

Najradikálnejším zástancom liturgických zmien na II. vatikánskom koncile bol biskup nemeckého pôvodu Wilhelm Josef Duschak, apoštolský vikár na Filipínach. Zatiaľ čo niektorí progresívni biskupi navrhovali, aby niektoré časti svätej omše boli recitované v ľudovom jazyku, biskup Duschak bol prvým, kto presadzoval, aby latinčina bola zo svätej omše odstránená kompletne a aby kňaz stál čelom k ľudu po celú omšu.

 

Biskup Duschak prvýkrát prišiel s návrhom na novú eucharistickú modlitbu, ktorá by nahradila omšový kánon (alebo k nemu bola pridaná ako alternatíva), na tlačovej konferencii 5. novembra 1962, nedlho po začatí II. vatikánskeho koncilu.

 

Počas koncilového rokovania niekoľko otcov vyjadrilo presvedčenie, že Kánon je nedotknuteľný. To bolo podporené aj radom hlasov "Placette iuxta módu" vyjadrujúcich tie isté výhrady. Relator reagoval tak, že sú už reflektované vo formulácii "probe Serv eorum substantia" ([treba] svedomito zachovať ich [obradov] podstatu, SC 50). V praxi sa následne ukázalo, že pokoncilová komisia túto pozíciu opustila. Podľa Jungmanna bolo úmyslom relatora ponechať pokoncilním reformátorom voľné ruky.

 

Hans Küng

 

Od roku 1963 sa začali objavovať súkromné iniciatívy revidujúci Rímsky kánon. Niektoré z nich neboli publikované, medzi ktorými za zmienku stojí napríklad pokus známeho heretika a v súčasnosti zástancu práva na asistovanú samovraždu Hansa Künga.

 

V rokoch 1965-1966, keď ešte nebolo užitia ľudového jazyka pri recitácii kánonov povolené, sa v Holandsku už šírili texty nových eucharistických modlitieb. Prebehlo niekoľko rokovaní s predsedom pokoncilovej komisie pre liturgickú reformu Annibale Bugninim, ktorých výsledkom bolo v januári 1967 udelenie povolenia na použitie troch nových eucharistických modlitieb, nahradzujúcich Rímsky kánon. Ako spomína Bugnini vo svojich pamätiach, pápež Pavol VI. potom menoval zvláštnu kuriálnu komisiu, aby zvážila, či "by bolo vhodné rozšíriť dovolenie predpokladané pre Holandsko aj na ostatné krajiny alebo aj na celú Cirkev".

 

Mnohí však na žiadne povolenie nečakali a začali tvoriť desiatky vlastných "kánonov". V Holandsku roku 1969 vybrali a publikovali biskupi z mnohých textov jedenásť, vo flámskej časti Belgicka päť a indonézski biskupi desať už v októbri 1968. Holandské eucharistické modlitby boli preložené do nemčiny, vo Francúzsku kolovali stovky nových "kánonov". Don Bernard Botte OSB už v roku 1968 vyjadril svoje rozhorčenie nad tým, že vo francúzskej jazykovej oblasti zavládla kvôli užívaniu neautorizovaných eucharistických modlitieb naprostá anarchia.

 

"II. eucharistická modlitba "

 

Liturgická svojvôla jednotlivých kňazov a biskupov je jedna vec, oficiálny misál druhá. Pozrime sa teraz preto konkrétne na jednu zo štyroch "eucharistických modlitieb", ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou misála Pavla VI. a ktoré nahradili viac ako tisícročie bez zmeny používaný Rímsky kánon.

 

II. eucharistická modlitba je najkratšia a je v praxi používaná veľmi často, ba snáď najčastejšie (sú kňazi, ktorí ju užívajú výhradne). O spôsobe vzniku tohto "kánona" sa dozvedáme z memoárov jeho spoluautora Louise BOUYERI vydaného v roku 2014 (inak tiež bol BOUYERI spoločne s Josephom Ratzingerom a ďalšími spoluzakladateľom - revue Communio).

 

Keď sa kardinál Montini stal pápežom a prijal meno Pavol VI., vymenoval BOUYERI-ho členom komisie pre liturgickú reformu, ktorej teoreticky predsedal kardinál Lercaro, podľa BOUYERI-ho človek "šľachetný, ale neschopný odolávať manipuláciám." Annibale Bugniniho, sekretára tejto komisie, "postrádajíceho ako kultúru, tak česť".

Bol to BOUYERI, kto údajne musel opraviť "extrémne príšernú" formuláciu návrhu druhej eucharistickej modliby, z ktorej chcel Bugnini vyradiť dokonca aj Sanctus (ktoré, ako vieme, je súčasťou omšového ordinária, nie kánonu, ani to sa však pre architektov nového omšového poriadku nezdá byti prekážkou, pozn. KL).

 

Podľa svojich memoárov BOUYERI spoločne s opátom Bottom počas jedného večera, pri stole v Trattorii (talianska reštaurácia neformálneho charakteru, resp. Krčma, pozn. KL) v Trastevere (Trastevere, mestská časť Ríma južne od Vatikánu, pozn. KL) sformuloval definitívnu verziu II . eucharistickej modlitby, s trýznivou starosťou, aby práca bola odovzdaná do zajtrajšieho rána (náhlenie aplikoval celou liturgickou revolúciu, aby nemohla byť zastavená).

 

V Bouyerových pamätiach sa ďalej môžeme dočítať, že kedykoľvek niektorý z členov liturgickej komisie Bugninimu oponoval, Bugnini ho vždy umlčal slovami: "pápež to tak chce"; napríklad pri deštrukcii liturgie za zomrelých a odstraňovanie niektorých "zastaraných" veršov z žalmov v posvätnom officiu.

 

BOUYERI spomína, že keď neskôr s Pavlom VI. hovoril o liturgických "reformách", zistil, "že pápež s nimi nebol spokojný o nič viac ako ja", a dokonca bol pápežom opýtaný: "Ako ste sa všetci mohli nechať reformou tak uchvátiť?" BOUYERI odpovedal: "Pretože Bugnini nás neustále uisťoval , že ste to tak bezvýhradne chcel. "Načo Pavol VI. odvetil: "Ale ako je to možné? Mne hovoril, že vy ste to všetci jednohlasne schvaľovali ... ".

 

BOUYERI pripomína, že Pavol VI. vypudil "opovrženia hodného" Bugniniho (ktorý bol podozrivý zo slobodomurárstva, pozn. KL) do Teheránu ako nuncia, ale to už bola škoda napáchaná.

 

Dodajme, že Bugniniho osobné sekretár Piero Marini pôsobil v rokoch 1987 až 2007 ako hlavný pápežský ceremoniár a teraz je predstaveným Pápežskej komisie pre Medzinárodný eucharistický kongres.

 

Zdroj: krasaliturgie.cz