Apológia o Cirkvi II. Založenie cirkvi – Ty si Peter, to je SKALA a na tejto SKALE vybudujem SVOJU Cirkev!

 

1. Príprava:

 

Jedného dňa dovedie Ondrej svojho brata: Šimona k Ježišovi. „Pozrúc naň Ježiš riekol: „Ty si Šimon, syn Jonášov; ty sa budeš menovať Kefas, čo znamená Peter. (Ján, 1., 42.) Na východe premena mena vždycky znamenalo vážnu vec. Aj Peter to tušil, že u neho tiež nomen – omen. Neskoršie sa dozvedel o veľkom význame mena svojho.

 

Inokedy riekol Ježiš (Filipovi): „Nasleduj ma!” (Ján, 1,43.) Takýmto spôsobom aj viacerých povolal Pán k sebe. Z jakej príčiny to učinil? „Poďte za mnou (riekol Petrovi a Ondrejovi) a učiním vás rybárov ľudí.” (Mat. 4, 19.) Konečne vyvolil Pán dvanástich z tých, ktorí sa pridali k nemu. A nekonečne veľký význam činu tohoto nám dáva tým na vedomie, že sa najprv celú noc modlil:

 

„Stalo sa v tých dňoch, vyšiel sa modliť, a celú noc strávil v modlitbe. A keď sa rozvidnilo, povolal učeníkov svojich, vyvolil si z nich dvanástich, (ktorých apoštolmi na­zval)”. (Luk. 6, 12—13). „Po týchto vyvolil si Pán ešte aj iných sedemdesiatich dvoch a poslal ich po dvoch pred sebou do každého mesta a obce, kde mal on prísť.” (Luk. 10, 1.)

 

Načo ich poslal? Úlohou ich bolo ten radostný chýr zvestovať: „Priblížilo sa k vám kráľovstvo Božie!” (Luk. 10, 9.)

 

Prv než sa pustí Človek do stavby, pripraví si k stavbe potrebné veci. Podobne učinil aj Pán: dvanásť apoštolov a sedemdesiatdva učeníkov, všetko sú základné kamene do stavby Cirkvi Kristovej: „Nie vy ste mňa vyvolili, ale ja som vás vyvolil, a ja som vás poslal, aby ste išli a ovocie donášali.” (Ján 15, 16.) Jeho Cirkev nebude dielom ľudským, ale jeho vlastným Božím založením.

 

Hlavnou starosťou Pánovou bolo potom vyučenie a vzdelanie „dvanástich”. Idú s ním všade, počujú každé jeho učenie, vidia jeho každý skutok. Ešte ich okrem toho učí, vychováva a brúsi: „Vám je dané vedieť tajomstvá kráľovstva Božieho”. (Mat. 13, 11.) Ku krásnej budove sú potrebné krásne tesané ka­mene. Toto je príprava k založeniu Cirkvi! Z týchto sa obrysy Cirkvi ešte len tušiť dajú, – účel ich ale sa už dobre dá vy­brať: „učiním vás rybármi ľudí.”

 

Pozrime teraz ako stavia nebeský staviteľ!

 

2. Slávne založenie základného kameňa.

 

Ako to sám Pán povedal, že múdry človek nestavia na piesku, ale na silnom základe: Pán Ježiš na vyvolený kameň vy­stavil Cirkev svoju. Keď totižto na otázku Pánovu: „Vy ale za koho ma pokladáte? oduševnene odpovedal Šimon: „Ty si Kristus, syn Boha živého! – odpovedajúc riekol mu Ježiš:

 

„Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo nie telo a krv zjavilo to tebe, ale otec môj, ktorý je v nebesiach. A ja pravím tebe, že ty si Peter (skala) a na tejto skale vystavím Cirkev moju a brány pekelné ju nepremôžu. A tebe dám kľúče od kráľovstva nebeského. A čokoľvek zaviažeš na zemi, zaviazané bu­de aj na nebi; a čokoľvek rozviažeš na zemi, rozviazané bude aj na nebi.” (Mat. 16, 15—19.)

 

Hľa toto je slávnostné položenie základného kameňa Cirkvi! Z týchto slov Pánových Peter i jeho spolu-apoštolovia po­rozumeli význam mena „Peter”, totižto „skaly”. Peter je zá­kladným kameňom Cirkvi Kristovej, ktorý sám nebeský staviteľ zapustil do zeme. Tento kamenný základ dáva toľkú silu Cirkvi, že ani najväčšia nepriateľská moc: ani peklo ju nepremôže.

 

Peter ale je nielen základom, on je aj stredobodom, najvyššia autorita v Cirkvi, zástupca najvyššej moci. Jemu dáva to­tižto Pán kľúče od svojho pozemského kráľovstva. „Kráľovstvom nebies” preto nazýva Pán Cirkev svoju, poneváč jej konečným cieľom je, aby sa stala kráľovstvom nebeským. Majiteľ” kľúčov rozkazuje v dome. Oddanie mesta a kľúčov hradu znamená poddanie sa! Že ale Peter s kľúčmi dostal najvyššiu moc v Cirkvi, to sám Pán zjavne oznámil, keď povedal, že nariadenia Petrove, ktoré učiní na zemi, odobrí v nebi.”

 

Tak teda odchýlenie sa od pravdy musíme „bludným túlaním sa” nazývať to, že sa Luther, keď ho s vyššie uvedenými slovami sv. Matúša do úzkeho vohnali, tým vyrúbal, že pri týchto svojich slovách: „na túto skalu vystavím Cirkev moju”, Pán nie na Petra, ale na seba ukázal. Lenže Pánu Ježišovi takúto hlúpu hru pripisovať, mierne povedané, je hrozná ľahkomyseľnosť! Podobne prekrúcaním je aj to nové protestantské vysvetľovanie, akoby Pán nie na Petra, ale na Petrovi podobnú skalu bol svoju Cirkev vystavil. Na abstraktnú, neosobnú vieru sa kľúče zveriť nedajú!

 

Keby sa konečne aj podarilo protestantskému kritickému kúzelníctvu prvú čiastku tohoto klasického mesta Písma sv. zatemniť; – čo by asi vyhrala s tým zúmyselnosť? Druhá čiastka: „A tebe dám kľúče kráľovstva nebeského atď.”, toto samo v sebe nad slnko jasnejšie dokazuje hlavnú moc Petrovu. Najnovšie aj racionalista Pfleiderer uzná: „Voči každému protestantskému oslabujúcemu pokusu je nepopierateľným, že je toto miesto slávnostným vyhlásením prednosti Petrovej” (Mausbach: Kernfragen 100.)

 

Peter v jednej slabej hodine zaprel svojho Božského majstra. Či nebude pre toto pochybovať Peter vo svojom Božskom poslaní? Či nevezmú v pochybnosť iní jeho moc? Nie! Tomuto v ceste stojí práve sám Pán Ježiš. Niekoľko dňami pred svojim nanebovstúpením totižto na brehu Tiberiadskom ho on sám inštaluje, vovedie do úradu Petra. Najprv jeho trojnásobné za­pretie napraví trojnásobným vyznaním lásky a potom mu riek­ne:

 

„Pas baránky moje, pas ovce moje!” (Ján 21, 16, 17.) Totižto: všetkých, malých, veľkých, celé moje stádo spolu aj s ich pastiermi tebe zverujem.

 

Ten, ktorý povedal o sebe: „Ja som dobrý pastier.” (Ján 10, 11.) totižto najvyšší pastier duší, tu ustanovuje svojho zástupcu; to isté povolanie, ktoré on zaplňoval na svojej zemskej púti, zveruje na Petra. Týmto založil základ. Bol hotový stredobod, viďme teraz budovanie Cirkvi.

 

3. Stavba

 

Peter je základ, ktorý sám Pán založil do zeme. Na tento základ postaví 12 stĺpov, dvanásť apoštolov. Toto sú hlavní úradníci kráľovstva Božieho. Základ dáva budove sily a jednoty: od Petra dostáva Cirkev jednoty a sily. A Peter je nielen základom, ale aj stredobodom, on je nosičom najvyššej autority, a nielen od spodku, ale aj od vrchu udržuje 12 stĺpov, aby sa ani na pravo, ani na ľavo nepovalili, ale aby isto stály.

 

Jakú moc a poverenie dostane 12 apoštolov? Práve v deň svojho nanebovstúpenia takto hovorí k nim Pán:

 

a) „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Idúc teda učte všetky národy, pokrstiac ich v mene Otca i Syna i Ducha svä­tého; učiac ich zachovávať všetko to, čo som vám prikázal! (Mat. 28, 18, 19.)

 

Týmito slovami zveril Pán na apoštolov povinnosť vystavenia svojej Cirkvi: Učte národy! Predostrite im všetko to, čo ste počuli odo mňa. A ktorí prijmú moje náuky a moje príkazy, totižto ktorí veria, tých pokrstite, a vsaďte do budovy mojej Cirkvi! Ale pozorujte! Údom mojej Cirkvi je len ten, ktorý prijme všetko, čo som vám prikázal. Nemôže teda údom Cirkvi byť ten, ktorý sa nepokrstí (Žid, pohan), ktorý neprijme všetko od Krista (kacír, protestant), ktorý sa odtrhne od základu (bludár, schizmatik).

 

Zvláštne je na tomto mieste zjavenie toho, že Pán z plnosti moci svojej nariaďuje: „všetka moc mi je daná na nebi i na ze­mi!”  Vie Pán, že moci zemské budú prekážať apoštolom v ich staviteľskej práci: preto sa odvoláva na svoju Božskú moc, voči ktorej sa stratí každá zemská moc, či sa menuje cisárom, kráľom alebo štátom.

 

b) Pri poslednej večeri, keď Pán prvú sv. Omšu slúžil, povedal apoštolom: „Toto čiňte na moju pamiatku.” (Luk. 22, 19.)

 

Túto tajomnú obeť, ktorú som ja teraz mojimi vlastnými rukami preukázal, obetujte aj vy na nekrvavé obnovenie mojej krvavej obety kríža. Takto žive zotrvá pamiatka moja medzi mojimi vernými.

 

c)  Štvrtého dňa po poslednej večery, teda v deň vzkriesenia, dáva Pán najzvláštnejšie ovocie svojej vykupiteľskej práce apoštolom: moc hriechy odpúšťať. „Prijmite Ducha svätého! Komu odpustíte hriechy, odpúšťajú sa im; komu zadržíte, zadržané sú!” (Ján 20, 22, 23.) Toto je neslýchaná moc slúženia sv. Omše a odpustenia hriechov (kňazská moc), ktorá pristupuje k moci krstenia. Táto zvláštna Božia moc v rukách ľudských by bola úplne nezrozumiteľnou bez zvláštneho Božieho nariadenia, ktoré by k nej oprávňovalo (kňazský úrad).

 

d)  Konečne aj tú moc dal Pán apoštolom: Iste pravím vám, čokoľvek zaviažete na zemi, zaviazané bude i na nebi; a čokoľvek rozviažete na zemi, bude rozviazané i na nebi. (Mat. 18, 18.)

 

Apoštolovia rozväzujú a zaväzujú svojimi nariadeniami v mene Pánovom. Takéto účinky sú: Prijatie do Cirkvi, vytvorenie z Cirkvi, odpustenie hriechov i pokút, alebo ich zadržanie, vypustenie zákazov, oslobodenie od zákonov (dispenzácie od pôstov, zakázaných kníh, prekážok manželských).

 

Apoštoli teda pod náčelníctvom Petra, ktorý zvláštne ešte pred nimi, dostal kľúče, sú tiež správcovia.

 

Okrem apoštolov si vyvolil Pán ešte 12 učeníkov, ktorých s tým poveril, aby hlásali, že sa priblížilo kráľovstvo Božie. Od Pána dostali aj moc zázraky činiť. (Luk. 10, 1-16.) Toto sú presbyteri, ktorí pod menom: „starší” prichádzajú v Písme sv. „Apoštolovia a starci”. (Sk. ap. 15, 4.) Nikde nečítame, žeby starci boli dostali učiteľskú, kňazskú a kráľovskú moc od Pána. Zo „Skutkov Apoštolských” ale je zjavné, že „starci” mali cirkevný úrad. „Starci” boli kňazi, najviac z nich boli aj biskupi; ale oni neboli samostatnými štepmi, ale pomocníci apoštolov. Pomocník to končí, čo mu majster a splnomocniteľ zverí. Kňaz má Kristovu moc, ale ju nemá samostatne, ale z poverenia jeho biskupa a pod jeho dozorom. Podstata kňazskej moci je: moc sv. Omšu slúžiť a hriechy odpúšťať, ktorú kňaz pri svojom po­svätení dostane od svojho biskupa. K moci odpúšťať hriechy sa potrebuje ešte aj poslanie (jurisdictia, ktorá sa riadne na celé biskupstvo rozprestiera. Aj sudca, trebárs aj má sudcovskú skúšku, len vtedy zastupuje úrad sudcovský, keď ho vymenujú.) K vyučovaniu môže aj svetský veriaci dostať moc od biskupa.

 

Časom apoštoli aj pomocníkov nižších rádov vysvätili. A od ľudu vyznačených „diakonoch” čítame, že apoštoli modliac sa „položili na nich ruky svoje”. (Sk. ap. 66.) Kňažstvo, posvätenie kňažstva je vlastne len jedno, má ale viac stupňov; plnosť kňažstva má biskup, ktorý je nástupcom apoštolov a môže nie­len veriacich krstiť atď., ale môže aj kňazov vysvätiť. Plnosť kráľovskej a učiteľskej moci má len pápež.

 

4. Dokončenie.

 

Bol už základ, sú už stĺpy Cirkvi, úradníci aj pomocníci. Ale zato ešte vždy nebola úplná Cirkev. Bolo telo, ale chýbala z nej životná zásada, duša. Ó tejto povedal Pán Ježiš: „Ja budem prosiť Otca, a iného Utešiteľa vám dá, aby na večnosť ostal s vami, Ducha pravdy, – tento vás naučí všetkému, a pripomenie vám všetko, čo som vám riekol.” (Ján, 14, 16, 17, 26.) Dľa toho­to sám Duch svätý bude oživujúcou silou, dušou Cirkvi. Ale aj o sebe to sľúbil Pán Ježiš: Hľa, ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta!” (Mat. 28, 20.) Akože bude účinkovať Pán v Cirkvi svojej? Skrze Ducha svätého.

 

Desiateho dňa po nanebovstúpení Pána prišiel prisľúbeným Duch svätý uprostred veľkého huku v podobe ohnivých jazykov a „naplnení sú všetci Duchom svätým” (Sk. ap. 24.). Takto sa narodila večne žijúca Cirkev. „Stvoril Boh človeka z hliny zeme, a vdýchol do tvári jeho dych života a tak sa stal človek živou bytosťou”. Toto čítanie o stvorení prvého človeka. (1. Mojž. 27.) Z ľudí, ako z hliny zeme stvoril Boh aj Cirkev, a v deň Tu­ríc vdýchol do jej tvári dych života: poslal do Cirkvi oživujúceho Ducha.

 

Sám Pán Ježiš pripodobnil Cirkev svoju k semenu horčič­nému, ktoré trebárs je maličké, v lete narastie tak veľké, ako strom. Peter a jeho spolu-apoštolovia a 12 učeníkov; – toto je veru nie dosť na začiatok k svetovej Cirkvi, to je opravdu len hor­čičné semeno. Ale akonáhle na Turice zostúpil na Cirkev oživujúci Duch, hneď začne rásť horčičné semeno! A ako náramne začalo rásť! Na Petrovu turíčnu reč, tí, ktorí ju prijali, boli po­krstení. „A pripojilo sa k ním toho dňa asi tritisíc duší.” (Sk. ap. 2, 41.) Jak významný je to výraz: „pridalo sa k ním”, 3000 sa pridalo ku sto-dvadsiatim. Teda tých 120 duší tvorilo už celú vývinu schopnú Cirkev.

 

Dokončime! Čo stvorilo Cirkev? Náhoda? Náhoda ne­stvorí ničoho. Vôľa ľudí stvorila Cirkev? Ani reči. Vôľa Petrova a jeho spolu-apoštolov len natoľko spolupôsobila, že privolili pozvaniu a nariadeniu Pána. Snáď Písmo sv. stvorilo Cirkev? Evanjelium je „magna charta”, čili základný list Cirkvi alebo lepšie povedané: hodnoverná zápisnica o založení Cirkvi, – ale ani Písmo sväté nedalo života Cirkvi. Veď Cirkev bola prvej ako Písmo sv. nového zákona! Príčinou Cirkvi bola vôľa bož­ská Pánova; tá istá vôľa, ktorá na počiatku stvorenia riekla. „Fiat lux = Nech bude svetlo!” Pán Ježiš neprišiel preto na zem, aby niekoľko sto alebo tisíc ľudí obrátil: on potreboval celý svet! A k obráteniu a spaseniu sveta založil svoju Cirkev. Toto bolo úlohou životnou Syna človeka, To je skutočne Boha dôstojná práca.

 

Boh nielen stvoril svet, on aj spôsob bytia určil svetu: aj Pán Ježiš nielen že dal bytnosť svojmu náboženstvu, ale aj spô­sob jeho jestvovania určil; druhým slovom: Kristovo náboženstvo ani chvíle netrvalo bez Cirkvi; náboženstvo Kristovo je jeho Cirkev. Krásne to popisuje M. Weis: „Vskutku Kristus nikde nezaložil kresťanstva, nikde ne­založil „zvláštneho náboženstva”, – on len Cirkev založil. Kresťanstvo Kristovo jestvuje len vo forme Cirkvi. Cirkev sa ne­vyvinula z kresťanstva nejakým postupným odštiepením: Cirkev do kresťanstva nevštepilo ľudské zmýšľanie alebo sila, tým menej prišla ona ako podpora ku náboženstvu, ako to nedávno vysvetľovali, že akoby nejakú padajúcu budovu bolo treba piliermi podoprieť! Nie sám Kristus založil Cirkev, svoju jednu a jedinú katolícku Cirkev, – a v podobe tejto Cirkvi zanechal nám on kresťanstvo.”

 

Jestliže sme s pozornosťou sledovali účinky a nariadenia Kristove, ktorými Cirkev založil, nepotrebujeme nič iného, ako prísnu logiku, žeby sme z týchto ustanovizní vyniesli ústavu Cirkvi, jej známky, cieľ, slovom o Cirkvi znejúcu náuku katolícku. Len kde-tu sa nám bude potrebné na slová Kristove, apoštolov a ich nástupcov odvolávať, aby sme nariadenia Pánove do pravého svetla postavili.