Očistec - obrana viery

Ak je viera dokázaná, už nejde o vieru. Pavol hovorí, že viera je nádej. Mnoho ľudí verí preto, lebo filozoficky a rozumom prišli k určitej pravde a tej pravde uverili. Viera kresťanská však ide ďaleko za filozofiu a preto články viery a dogmy Cirkvi sa prijímajú vierou. Ver alebo never. Dokázať alebo vyvrátiť existenciu miesta očisťovania, je nemožné, pretože vstupujeme do oblasti, ktorú vôbec nepoznáme – za hranicou smrti. Očistec je ťažkým učením nielen pre protivníkov, ale aj veľkej  časti katolíkov. Mnoho katolíkov má s týmto problém a mnoho katolíkov neverí v očistec.

 

Samotné slovo očistec je nové, takúto formu mu dal až Sv. Augustín vo 4 storočí, predtým sa tomu hovorilo – očistný oheň. Poďme sa vydať do hĺbky tohto učenia.

 

Odpustenie hriechov a následky hriechov

 

Boh v prvom rade vierou v Krista odpúšťa hriechy. Ježiš Kristus je centrum a stred našej viery a bez Neho nemožno nič začať a nič vysvetľovať. Keďže odpustenie hriechov je cez Pána nášho, keďže Pán vyplatil náš dlžobný úpis, mali by sme byť slobodní vo viere a mať istotu že budeme spasení. Toto sa nedá popierať. Je tu však jedna maličkosť. Hriechy síce sú odpustené, ale následky hriechov zostávajú. Toto Cirkev od počiatku učila, vychádzajúc z Písma a z ústneho podania. Pozrime sa na Dávida, keď zhrešil a prišiel prorok Náthan. Ten mu ukázal jeho hriech, že dal zabiť Uriáša, manžela ženy Betsabe, s ktorou mal Dávid pomer.

 

Dávid povedal Nátanovi: „Zhrešil som proti Pánovi!“ A Nátan vravel Dávidovi: „Aj Pán ti odpustil hriech, nezomrieš! 2Sam 12:13.

 

V tomto rozhovore medzi Dávidom a Nátanom je jasne ukázané, že hriech bol Dávidovi odpustený. Mal by sa radovať a tancovať, lebo sa vlastne nič nestalo, keďže sám Boh mu odpustil. Takto to chápe mnoho heretikov a dnes spievajú o svojej spáse. Ale Nátan dodáva:

 

Že si však touto vecou zavinil rúhanie u Pánových nepriateľov, syn, ktorý sa ti narodí, iste zomrie!“ 2Sam 12:14.

 

Tu prichádza aj trest za hriech a to je niečo, s čím ranná Cirkev bežne počítala. Jedna vec je odpustenie hriechov a druhá vec sú následky hriechov, ktoré si každý musí sám zniesť. A toto nebolo všetko, za čo musel Dávid znášať ťažkosti pre svoje hriechy – neskôr je utečencom z vlastného domu, keď na neho poľuje jeho vlastný syn Abosolon.

 

Aj my svojmu dieťaťu v srdci odpúšťame hriechy a v srdci nemáme nenávisť voči nemu, ale ak sme dobrí rodičia, dáme mu trest, aby si uvedomilo, že spáchalo zlo – teda za následok hriechu ponesie vinu.

 

Ranná Cirkev

 

V rímskych katakombách, kde sa stretávali ranní kresťania, sa našli modlitby za mŕtvych. K čomu sa už modliť za mŕtvych, keď sa nijako nedá zmeniť ich údel? Túto otázku si dávalo mnoho vykladačov Písma, no vždy ich to priviedlo k myšlienke, že musí existovať ešte tretí stav medzi nebom a zemou. Napokon Písmo hovorí o stupňoch neba i stupňoch pekla. Očistec však nie je niečo, čo patrí do prostriedku – je to stav neba – v ktorom je potrebné sa ešte cez oheň očistiť. Je to milosť Božia, jeho akt lásky ku nám hriešnikom. V histórii sa často očistec ukazoval ako peklo, ale to nie je správne.

 

Klemens z Alexandrie z tretieho storočia, hovorí o očistnom ohni, ako spôsobe, ktorým Boh očisťuje človeka do konečnej podoby, aby mohol prísť definitívne do neba. Človek si tu na zemi určuje svoj osud večný, toto platí do poslednej hodiny jeho smrti. Potom sa nič už zmeniť nedá. Ak človek neprijal Krista, čoby jedinú cestu k Bohu a nezmení to ani do posledného svojho nádychu, vybral si cestu večnej smrti. Ak človek v Krista veril, ale veľa hrešil a neočisťoval sa posväcovaním tu na zemi, je pravdepodobné, že sa bude očisťovať cez očistný oheň.

 

Nič nečisté do neba nevôjde

 

Zjavenie Jána nám hovorí o Novom Jeruzaleme, ktorý bude príbytkom Svätých, kde nič nečistého nevojde – len úplne očistení ľudia. Protivníci si myslia, že stačí byť prikrytý plášťom spravodlivosti nášho Pána a už sú čistí. Toto poskladali s príkladu Jozueho, ktorý bol oblečený do rúcha a satan nemal v tom momente nič, čo by na neho mohol žalovať. Tento príklad nehovorí o kresťanstve a jeho svete, kdežto zjavenie Jána určite: Ale nič poškvrnené, nik, kto sa dopúšťa ohavnosti a lži, doň nevojde, iba tí, čo sú zapísaní v Baránkovej knihe života. Zjv 21:27.

 

Nič nepoškvrnené nevojde do neba. Tu by sme mali problém všetci, lebo sme sa poškrvnili hriechom. Do neba vojdu iba tí, ktorí sú zapísaní v knihe života. Túto tému o knihe života nebudeme tu rozvádzať, pretože je na ňu mnoho pohľadov od moslimsko-kalvínskych, kde je už všetko predurčené, až po neustále zapisovanie do knihy v prítomnosti.

 

Posväcovanie

 

Aby sme porozumeli hlbšie očisťovaniu sa po smrti, musíme pochopiť posväcovanie. Posväcovanie je rada úkonov, kedy sa chceme podobať Kristovi, chceme za Ním kráčať, chceme byť ako On – to sa deje za života kresťana. Posväcujeme sa ako telesne, pôstami, odriekaním sa sveta, zriekaním sa mnohých vecí a zábaviek, tak aj duchovne – hľadením na Pána, napodobňovaním a poslúchaním, pokorou, láskou k iným atď…

 

Všetky tieto činnosti nie sú ľahké, sú ťažké, mnohokrát sám Pán nám dáva kríže, kedy sa nájdeme v situácii kde sa musíme podriaďovať niečomu, čo nenávidíme, alebo Pán pošle svoj ľud aj na smrť, ako mučeníkov – napríklad dnes v Moslimských krajinách.

 

Posväcovanie je všeobecne ťažký akt a preto to tak ťažko ľuďom ide. Heretik Luther to vyriešil jednoducho – ver a hreš! Keď veľa hrešíš, ešte viac ver. Luther veril a pritom sa prepchával a chlontal hektolitre piva.

 

Ale takto to v Písme nestojí. Posväcovanie je na báze skutkov človeka, kráčať pomocou Boha ku Kristovi a jeho dokonalosti. Ranná Cirkev to nazýva – zbožštenie.

 

Človek ktorý sa neposväcuje pomocou Ducha, nekrotí svoje vášne, nebojuje proti pokušeniam, sotva by mohol byť vzorom pre kresťanov. Posväcovanie je naopak boj na zemi – toto je očistec už tu v tomto svete, je to očisťovanie sa od hriechov teraz. Ale ak neplatí očisťovanie hriechov pred vstupom do neba – je zbytočné posväcovať sa potom na zemi – čo protivníci s obľubou robia – žijú si svoje  svetské životy a kričia, že už sú spasení.

 

Ranní Otcovia

 

Očistec vychádza z viery, že ľudia sú v stave očisťovania sa od svojich hriechov a preto je potrebné sa za nich modliť. Taktiež tí, ktorí sú v očistnom procese, sa modlia za nás živých. Takto to učila Cirkev od počiatku.

 

Tertullián (rok 220) hovorí, že sa Cirkev modlí za zosnulých kresťanov, hlavne v deň ich narodenín.

 

Ján Zlatoústy nabáda kresťanov: Poďme im na pomoc a spomínajme na nich. Ak Jóbovi synovia boli očistení obeťou ich otca, prečo by sme mali pochybovať o tom, že naše obetné dary za mŕtvych im neprinášajú nejakú útechu? Neváhajme a poďme na pomoc tým, ktorí sú mŕtvi a obetujme za nich svoje modlitby.

 

Ďalej sv. Ján Zlatoústy učil: “Kedykoľvek sa slúži svätá omša, ponáhľajú sa anjeli otvoriť žalár očistca.”

 

Cyril Jeruzalémsky, biskup Jeruzalema píše: Prednášajme Bohu modlitby za zomrelých, aj keď boli hriešnikmi … predstavujeme tak Krista obetovaného za naše hriechy, snažiac sa o to, aby Boh priateľ ľudí, sa stal zhovievavý k nim aj k nám.

 

Sv. Augustín, + 430, zaznamenal v knihe vyznania slová svojej matky sv. Moniky: “Pochovajte moje telo kde chcete, len za to vás prosím, aby ste na mňa pamätali pri oltári Pána.” Ide o starokresťanský obyčaj slúženia svätej omše za zomrelých s vedomím, že sú v očistci. To učí aj sv. Efrém, + 373: “Keď úžasné tajomstvá plné nesmrteľnosti, sú skrz celebrujúceho kňaza prinesené, pristupujú duše v očistnom stave a prijímajú skrze tajomstvo očistenie od svojich škvŕn.”

 

Aj v Starom zákone v II. knihe Machabejcov je o modlitbe za zomrelých tento verš: “Svätá a spasiteľná je myšlienka modliť sa za mŕtvych, aby boli zbavení hriechov.”

 

Poďme do Písma

 

Pán Ježiš hovorí zvláštnu reč, že niektorým nebude odpustené ani v tomto, ani v budúcom veku. Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Kto by však povedal niečo proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku, ani v budúcom. Mt 12:32.

 

Čo znamenajú tieto slová? Existuje odpustenie v budúcom veku? Heretici vlastnej teológie hneď spochybnili tento verš, kde hovoria o budúcom veku ako o budúcnosti v jednom živote. Ranná Cirkev to takto nevidela a jasne sa drží tohto textu, kde sám náš Pán Ježiš Kristus hovorí o odpustení v budúcom veku – vek nie tento – vek po smrti.

 

Pavol hovorí vo svojom liste toto: Dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň. 1Kor 3:13-15

 

Pavol tu hovorí o dvoch skupinách ľudí. Skutky všetkých ľudí budú preskúšané cez oheň. Niektorí prejdú cez oheň bez problémov, ale budú aj takí, ktorých ich skutky – dielo – zhorí a oni utrpia škodu. No Boh ich zachráni – cez oheň. Tento verš je najzjavnejšou podporou v Písme, ohľadom očisťovania sa cez oheň – teda očistca. Nebudeme tu rozvádzať teológiu dvojakého vskriesenia, tento verš hovorí o dni prvého súdu. Cirkev učila, že deň prvého súdu je hneď po smrti – osobný súd.  Až na konci je posledný Súd – verejný. Protivníci sa nazdávajú, že tento verš hovorí o poslednom súde, aby popreli možnosť očistca v Písme.

 

Cirkev taktiež používala ako rozjímanie o očistci verš z Matúša: Pokonaj sa včas so svojím protivníkom, kým si s ním na ceste, aby ťa protivník nevydal sudcovi a sudca strážnikovi a aby ťa neuvrhli do väzenia.Veru, hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do ostatného haliera. Mt 5:25-26.

 

Týmto nabádala veriacich, že čo si neurobili správneho tu na zemi, budeš si musieť odčiniť v akomsi žalári a zaplatiť tam do posledného haliera. Toto je však iba na podporu predstavy ako očistec chápať.

 

Lotor nešiel do očistca

 

Samotní katolíci majú otázky – napríklad Lotor na kríži, ktorý bol vedľa nášho Pána. Pán Ježiš mu povedal, že bude s ním ešte dnes v raji. Lotor teda nešiel do očistca a pritom bol veľkým hriešnikom, keď skončil na rímskom kríži, ba dokonca to sám potvrdzuje, že si smrť zaslúži.

 

Najprv si musíme uvedomiť fakt, že Lotor nebol dokonca ani pokrstený, že je to zvláštna postava novej zmluvy. Jeho osoba popiera prax Cirkvi, ale to je nato dobré, aby bolo na ňom ukázané milosrdenstvo Pánovo.

 

V prvom rade raj nie je nebo! V tomto má veľmi veľa ľudí chaos a vďaka heretikom a ich výkladom, si zamieňajú nebo a raj. Náš Pán Kristus nešiel predsa hneď do neba! On išiel do neba, na pravicu Otca, až po 40-ich pozemských dňoch. Kde bol Pán Ježiš nám najbližšie ozrejmuje Peter:

 

Veď aj Kristus raz navždy trpel za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu. Bol usmrtený v tele, ale Duchom oživený. V ňom prišiel a kázal aj duchom, čo boli vo väzení. 1Pt 3:18-19.

 

Peter nám tu odhaľuje nejaké väzenie, kde náš Pán kázal Duchom evanjelium. Ak by sme chceli vysvetliť tento verš, tak nemáme v rukách nič. Máme iba malé poodhalenie, čo sa asi deje za oponou smrti. Tiež tento verš vysvetľuje, kde sa náš Pán pohyboval počas troch dní, pokiaľ sa po svojej fyzickej smrti, opäť neukázal učeníkom. Niečo podobného sa hovorí vo verši, kde má Pán v rukách kľúče pekla a smrti.

 

Lotor teda nešiel do neba hneď, ako sa mnohí nesprávne nazdávajú, Lotor išiel na miesto, kde bol po svojej smrti aj náš Pán, kde náš Pán kázal evanjelium vo väzení, kde náš Pán otvoril brány pekla a smrti – viac toho nevieme.

 

Náš Pán išiel do neba, do nebeského príbytku až po 40 dňoch posledného účinkovania ešte tu na zemi. Kde bol Lotor v tom čase? Určite Pána nepredbehol do neba, náš Pán nám prekliesnil cestu ako prvý. Nevieme kde Lotor skončil a čo bolo s ním ďalej. Určite však vieme, že do neba nešiel hneď a tak mohol sa očisťovať za ten čas, od svojich hriechov, pokiaľ mu brány neba boli otvorené. Čo určite vieme je to, že bol spasený.

 

Sv. Ambróz, + 397 v De bono mortis: “Obyčajný hriešnik však bude pred posledným súdom cibrený očistcovým ohňom, hoci tam bude bez všelijakého občerstvenia.”

 

Cirkevné záznamy

 

Záznamov o existencii očistca je veľmi veľa a prakticky každé zjavenie varuje pred peklom, na ktoré ľudia zabúdajú a tiež hovorí o modlitbách za duše v očistci, aby boli skoršie v nebeskej vlasti.

 

Sv. Gregor – za mnícha Justa – ktorý sa závažne previnil proti zásadám v kláštore, slúžil tridsať omší sv. po 30 dní bezprostredne za sebou. Po poslednej omši sv. sa duša Justa, ktorý pre previnenie nemohol byť pochovaný na posvätnom mieste, zjavila rodnému bratovi Kapisovi a oznámila vyslobodenie z očistca.

 

Zjavenie vo Fatime. Jedno z troch detí – Lucia, sa pýta na dve zomrelé deti, ktoré boli ich kamarátmi, ako sa majú. Dostáva odpoveď: jedno dieťa je v nebi, ale druhé je v očistci a bude tam musieť byť až do skončenia sveta.

 

Svätá Faustína, ktorá dostala zvláštnu milosť zakúsiť realitu očistca, vo svojom Denníčku píše: „Uzrela som anjela strážcu, ktorý mi kázal, aby som ho nasledovala. Čoskoro som došla na hmlisté miesto, ktoré bolo naplnené ohňom, kde trpeli mnohé duše. Tieto duše sa vrúcne modlili, ale pomôcť si už nemohli. Plamene, ktoré ich pálili, sa ma nedotkli. Môj anjel strážca ma neopúšťal ani na chvíľu. Opýtala som sa tých duší, aké je ich najväčšie utrpenie. Odpovedali mi jednoznačne, že ich najväčším súžením je túžba po Bohu.

 

Cirkev

 

Záverom si musíme pripomenúť, čo je to vlastne Cirkev. Cirkev je spoločenstvom všetkých kresťanov, ktorí nás predišli do neba, alebo sú tu s nami na zemi. Cirkev je teda telom Krista, ktoré začína niekde okolo roku 33 a bude končiť na konci sveta.

 

Cirkev má tri vrstvy. Sú v nej kresťania, ktorí už sú s Pánom, sú v nebi, ktorí sa prihovárajú za nás živých. Preto v Cirkvi jestvuje prax – príhovor Svätých za živých. Potom je Cirkev zložená s trpiacej Cirkvi, to je očistné miesto. Podľa učenia Otcov, si na tomto mieste duše nemôžu pomôcť, ale príhovormi našimi. Trpiaca Cirkev sa úpenlivo modlí za nás živých. A potom sme tu my živí, na malú chvíľu, Cirkev viditeľná.

 

Záver

 

Učenie o očistci je staré ako Cirkev. Prvé zmienky sú už v Písme, neskôr sa nám zachovalo ústne podanie Otcov viery, ktorí vysvetľujú nejasné verše z Písma. Cirkev dogmu o očistci ustanovila dosť neskoro nato, že tu táto dogma bola od čias ranných kresťanov.

 

Očistec je nutné chápať ako posledný stupeň pred vstupom do neba, kde nič nečisté nevojde. Preto je očistec Božie milosrdenstvo pre tých, ktorí azda neboli až takými horlivými kresťanmi, ktorí nebojovali ťažké boje a pokušenia s hriechom, ktorí sa neočisťovali tu na zemi, pritom mali vieru. Tieto boje podstúpia intenzívne po smrti až do dňa svojho úplného očistenia. Hriechy majú odpustené, sú obyvateľmi Božieho kráľovstva, ešte musia vykonať posledný krok – cez oheň. Toto je filozofia viery o očistci, ktorú Cirkev pozná od nepamäti.

 

Dnešný človek má problém s vierou. Všetko chce dostať cez skúmavky a mikroskopy, na zlatom podnose, aby uveril. Aj kresťanstvo sa stalo vierou bez viery – vierou iba filozofickou. Mnohí kresťania hovoria že veria, lebo to dokázali filozoficky vyčítať z Biblie.

 

Svet nás viery zbavuje, ukazuje nám mnohé moderné hračky a techniku, cez ktorú zabúdame na rozjímanie o smrti, rozjímanie o večnosti, o Kristovi, o Bohu. Náš život sa uberá v obrovskom rýchlom tempe bez zastavenia – s posledným zastavením nášho srdca. To, že kedysi ľudia oveľa hlbšie premýšľali ako my dnes, spôsobilo vynikajúce učenia a viery kresťanské. My dnes vezmeme počítač, vyskladáme si niekoľko veršov, dáme ich dohromady cez krížové odkazy a máme ,,presvedčujúci” článok.

 

Cirkev vždy hlboko dumala nad pravdami, nad dogmami ktoré sú neomylné, ustanovila ich po dlhých zváženiach a dôkazoch viery. Očistec je jedným z týchto dogiem, ktoré žiaľ do dnešného pretechnizovaného sveta nepatrí. Ani peklo už nie je v móde a ľudia ho berú skôr ako atrakciu, namiesto pravdy.

 

Ale bude sa Boh pýtať, že sme si všetko zľahčovali a že sme neverili jemu a jeho Svätej Cirkvi?! Nebude! Uplatní svoju spravodlivosť, ktorá je Svätá. Priateľstvo zo svetom, je nepriateľstvom voči Bohu. Odchádzajme zo sveta a prichádzajme pod Kristov kríž tak často, ako to ide – v modlitbách, v rozjímaniach, v štúdium Písiem a keď v Božom tichu budeme hľadať pravdy, On nám ich zjaví a potvrdí. Mnohí vaši blízki vás opustili, mnohí z nich boli veriaci, mnohí však veľmi vlažní a preto môžu byť v očistci. Koľko ste im venovali modlitieb? Ako ťažko na vás hľadia, na vašu bezstarostnosť na tomto svete a pritom vidia váš podobný, ak nie horší osud. Kto sa bude za vás modliť, keď vy sa nemodlíte za vašich blízkych zosnulých? Heretici to vybavili rýchlo, tak ako tento démonický svet – k mŕtvym sa modliť nemá, to je okultizmus.

 

 

Dnes sa chodí na hroby a mnohé hroby strácajú kríže. Namiesto kríža sú tam veci, ktoré mal človek za života rád. Aký smutný pohľad, keď vidíme na hrobe loptu, alebo mikrofón, alebo nič – iba nápis a nie Kristov kríž. Onedlho tam budeme aj my sami. Kto sa bude za nás modliť, keď sa my nebudeme modliť za tých čo nás predišli a toto nebudeme učiť naše deti?!