Zázraky s Pannou Máriou II. Oslobodený od otroctva diabla

OSLOBODENÝ OD OTROCTVA DIABLA

Viktor Munier, pochádzajúci z Aosty v severnom Taliansku, bývalý dôstojník horských pešiakov, istého osudného dňa vlastnou rukou podpísal zmluvu s diablom. Dal mu svoju dušu ako výmenu za hmotný blahobyt. Vtedy si zaiste neuvedomoval hrozné otroctvo, do ktorého upadol. Od toho dňa duch temnosti vošiel do neho a prejavoval sa aj navonok zdesujúcimi zjavmi, ktoré uvalili hrôzu na Munierovu rodinu a jemu samému vážne uškodili na zdraví.
Keď si mladý muž uvedomil svoju tragickú situáciu, oľutoval svoj hrozný hriech. Požiadal o zmierenie s Bohom a odmietol zmluvu s diablom.

Dvaja kňazi z Aosty dostali poverenie, aby exorcizovali diabla. Odobrali sa do domu posadnutého, ale nepochodili. Keď mal Munier pokojné chvíle, tvrdil, že bude definitívne oslobodený od diabla iba vtedy, keď sa exorcizmus bude konať v chráme Panny Márie Pomocnice kresťanov v Aoste.

A naozaj, exorcizmus sa konal 5. februára 1947 v kostole Panny Márie Pomocnice pri saleziánskom ústave v Aoste. Na ceste do kostola sprevádzali Muniera jeho rodičia, dvaja agenti policajného riaditeľstva a niekoľko žandárov v civilnom obleku. Len čo posadnutý vkročil do kostola, začal sa celý triasť a chcel utiecť. Podľa vopred stanoveného plánu zviazali ho a priniesli do presbytéria vedľa oltára.

Najprv sa slávila svätá omša. Keď sa približovalo premenenie, posadnutý sa začal zvíjať a priam besnieť. Z úst sa mu penilo a oči nemali nič ľudského. Cez pozdvihovanie sa pokúšal roztrhnúť povraz, ktorým bol zviazaný, a vyšmyknúť sa z rúk príslušníkov verejnej bezpečnosti.

V ďalšom priebehu svätej omše sa ešte občas trhol, ale zároveň bolo vidno, ako sa v ňom odohráva hlboká premena. Jeho tvár pomaly nadobúdala pokojný vzhľad.

Po svätej omši položili naňho relikvie svätého Jána Boska a požehnali ho svätenou vodou. Vtedy Viktor Munier jasným a dojímavým hlasom povedal:
— Bože môj, odpusť mi hriechy a budem spasený!
Podali mu kríž. Pobozkal ho a od radosti sa rozplakal.

Matka s rukami pozdvihnutými k nebu a s plačom ďakovala Bohu za veľkú milosť. Prítomní zaintonovali chválospev Te Deum - Teba Boha chválime.

Potom mladého muža rozviazali. Odchádzal z kostola podopieraný rodičmi. Na jeho tvári sa rozhostil Šťastný úsmev.

Odvtedy Viktor Munier žije ako príkladný kresťan. Každý deň je prítomný na svätej omši, pristupuje k svätému prijímaniu a v jeho dome vládne pravý pokoj.