Zázraky s Pannou Máriou IV. Spadnutý lístok

Bledý slnečný lúč sa predieral veľkou farebnou ružicou priečelia a svojim zlatým leskom ožaroval vnútro baziliky Márie Pomocnice kresťanov v Turíne, ktorú postavil svätý Ján Bosko. Kostol bol chladný a prázdny. Iba istý elegantný pán, čo pred chvíľou vošiel do baziliky, si pozorne prezeral oltáre, obrazy a architektonické línie chrámu. Na chvíľku sa zastavil aj pred veľkým obrazom Panny Márie a potom sa pomaly poberal k východu.

Keď však prišiel k dverám, ešte raz sa obzrel a znova sa pomaly vracal k hlavnému oltáru. Zdalo sa, akoby ho priťahovala nejaká tajomná sila. Keď prišiel pod kupolu, zazrel na dlažbe starostlivo zložený lístok. Poobzeral sa, či ho nik nevidí, zohol sa, zdvihol lístok a otvoril ho. Bolo na ňom pár riadkov, napísaných rukou chlapca: 

„Minulého decembra zomrel tvoj kamarát, mladý ako ty. Keby aj teba prekvapila smrť, čo by bolo s tebou? Alebo večne blažený v nebi, alebo večne zatratený v pekle."

Tých pár riadkov návštevníka priam šokovalo. Pod jednoduchými slovami chlapca črtala sa mu jeho vlastná večnosť. Myšlienka na smrť ho nikdy tak silno nezasiahla ako teraz... V jeho duši sa rozpútala búrka... Zostal nehybne stáť v osamelom tichu pred obrazom Panny Márie. V mysli sa mu vírili myšlienky ako vločky snehu v metelici. Hej, aj on raz zomrie. A čo potom? Jeho svedomie nebolo pokojné, ako svedomie toho neznámeho chlapca, čo napísal tie výstražné slová... Muž padol na kolená a zaboril si hlavu do dlaní.

Odrazu sa strhol. Rozhodol sa skoncovať s minulosťou. Vstal, vložil lístok do peňaženky a rozhodnutým krokom šiel do sakristie. Keď ta vošiel, s napätou tvárou, s rozcuchanými vlasmi a svietiacimi očami, kostolník sa ho takmer zľakol. Návštevník sa pokúšal prehovoriť, no dojatie mu zvieralo hrdlo. Nezmohol sa ani len na slovo. Keď sa pár raz prešiel po sakristii, aby opanoval vnútorné vzrušenie, požiadal o kňaza.

O chvíľu už kľačal v spovednici a skladal k nohám Kristovho služobníka ťažké bremeno hriechov svojho nezriadeného života.

Keď vstal, bol spokojný a žiaril radosťou. Vytiahol peňaženku, vybral z nej lístok a podal ho kňazovi s otázkou:

— Poznáte toho, čo napísal tieto riadky?
— Prirodzene. Je to veľmi dobrý chlapec.
— Povedzte mu, prosím vás, že Panna Mária si ním poslúžila, aby zachránila jednu dušu. Som advokát. Už vyše dvadsať rokov som nepristúpil k sviatostiam. Tento lístok ma otriasol a premenil. Keby som mohol, pokľakol by som k nohám toho chlapca, aby som sa mu poďakoval. Nech mi prepáči, že mu lístok nevrátim. Vždy ho budem nosiť pri sebe ako vzácnu pamiatku.

Keď potom prechádzal pred oltárom Panny Márie, zdalo sa mu, že sa mu usmieva v teplom svetle zapadajúceho slnka.