Zázraky s Pannou Máriou IX. Tachometer ukazoval 140

Tachometer ukazoval 140

Čakali ešte kohosi. Výletníci sa mrzuto dívali oknom. Autobus mal odchádzať o šiestej, a už mešká desať minút.
—  Poďme už, do čerta! — skríkol akýsi netrpezlivec. Ale šofér nereagoval. Konečne sa objavila na zákrute postava starenky.
—  Tempo, tempo! — volal ktosi von oknom. Napätie kleslo a ozval sa smiech na adresu oneskorenej. Šofér zažartoval a pomohol jej nastúpiť.
—  Odpustite mi! Musela som chorej susedke uvariť trochu čaju. Nemôže sa zdvihnúť z postele.

Medzitým sa autobus pohol.

—  Cestou budeme môcť byť aj na omši? - pýtala sa starenka.
—  No to ste sa zle dostali, babička — posmešne odvetil elegantný mládenec v modrom. — Ideme predsa na výlet, a nie na púť.

Niektorí sa pritom zasmiali. Ženička vytiahla ruženec a žmolila zrnko za zrnkom.
— To je prepiatosť — poznamenal modrý mládenec - celý čas s ružencom v rukách!
Náš mladík vytiahol z aktovky balíček s raňajkami a mnohí ho nasledovali. O chvíľu raňajkovala takmer celá výprava.

Asi po hodine - zastávka. Všetko sa vyrojilo z autobusu a záhrada hostinca ožila. Starenka a šofér ostali dnu.

— Kedy prídeme do Birkensteinu? — pýtala sa.
—  Presne vám neviem povedať. Závisí od výletníkov. Ale pravdepodobne tam budeme k obedu.
Ženičke sa to zdalo neskoro. Tak rada by sa poponáhľala, aby bola na omši. Čítala totiž v novinách o púťach do Birkensteinu a chcela raz navštíviť toto pútnické miesto. Šofér vysvetlil starenke, že výprava nechce ísť do kostolíka, ale na Wendelstein. V Birkensteine iba zaparkujú. Keď zbadal, že babičku to zarmútilo, potešoval ju:

—  Ale vy sa nemusíte namáhať na Wendelstein. Určíme čas odchodu, a vy si zatiaľ vykonajte svoje pobožnosti. Ale odporúčam vám presnosť, lebo cestujúci ľahko stratia trpezlivosť. A dnes chcú ešte ísť na tanečnú zábavu...

Výletníci ukojili hlad i smäd, nastúpili a autobus sa pohol ďalej. Cesta klesala k Bergsee. Prešli poslednú zákrutu a zastali. Šofér tiež vyšiel, aby skontroloval motor a gumy. Starenka zase ostala vnútri a modlila sa ruženec.

Asi po hodinovom oddychu autobus sa spúšťal dolu brehom. Výletníci boli výbornej nálady. A tu zrazu motor vypovedal. Šofér celou silou tlačil na brzdy. Pár okamihov sa zdalo, že autobus spomaľuje rýchlosť, no tu v ňom čosi zaprašťalo a rýchlosť sa začala stupňovať. Ručička rýchlomeru vyskočila na osemdesiat, na deväťdesiat, na sto... A pred nimi — ostrá zákruta. Cesta bola síce široká, ale... Elegantný mládenec v modrom si rukami zastrel nastrašenú tvár a hodil sa na dlážku. Nastala panika. Úzkostlivé a prenikavé výkriky. Starenka vstala, predstúpila pred výletníkov, podvihla ruku s ružencom a zvolala:
— Nebojte sa! Matka Božia nás zachráni.

V tejto chvíli sa autobus práve prešvihol cez zákrutu. Šofér zatočil volantom a vozidlo sa hnalo iba na dvoch kolesách vždy väčšou rýchlosťou dolu cestou. Protiidúce autá sa vyhýbali, nakoľko len mohli, aby vyhli zrážke. Rýchlomer ukazoval 140. Starenka stála pred cestujúcimi, v ľavej ruke vysoko držala ruženec a pravou sa držala operadla.

Autobus prešiel na druhú stranu cesty a zišiel bez prekážky na priľahlú lúku. Rýchlosť sa zmenšovala a autobus pomaly zastal, šofér bol bledý a pot sa mu perlil na tvári i na rukách. Zrazu mu hlava klesla na volant. Ostal v bezvedomí. Vytiahli ho na vzduch, položili na trávnik a dávali mu umelé dýchanie. Uvoľnili mu šaty a masírovali ho.

Autobus čakal nepoškodený na kvitnúcej lúke. Poblíž zurčal potôčik. Na ceste premávka pokračovala normálne. A šofér sa čoskoro prebral. Výletníci ho obstáli.

—  Stratili ste nervy, pravda — hovoril s nádychom posmechu mladík v modrom — no bolo to zúfalé, musím priznať.
— To je zázrak, že ešte žijeme. Opakujem, opravdivý zázrak — konštatuje šofér a pomaly sa dvíha zo zeme.
— Boží zázrak! — prisviedčali viacerí.

Výletníci sa znova posilnili, a sediac po skupinách, každý podľa svojho komentoval príhodu. Starenka sa však ďalej modlila ruženec.

Autobus sa pohol. Pomaly a opatrne. Šofér si občas povedal, ale len pre seba:
—  Bože môj, vďaka za zázrak! To bol skutočný zázrak!
—  Ale prestaňte blúzniť o zázrakoch! — namietal modrý mládenec — zázraky nejestvujú. To bola praobyčajná náhoda. - Poobzeral sa za súhlasom, ale nikto nereagoval na jeho poznámky. Všetkých ovládala vážnosť.

Autobus parkoval v Birkensteine. Zraz dohovorili na šiestu večer. Spoločnosť zabudla na nebezpečný zážitok, ale iba zdanlivo.

Aj radosť, s ktorou vystupovali na Wendelstein, bola iba zdanlivá. Opravdivú radosť prežíval šofér a starenka, ktorí sa spolu pobrali do kostolíka v Birkensteine, kde sa dlho a vrúcne modlili pred milostivým obrazom Panny Márie.