Rozdiel medzi vierou katolíckou a protestantskou

Z toho vyplýva ďalšia viera – keďže JA SOM UVERIL, JA SOM SPASENÝ. Všetko sa točí okolo ega, teda nášho JA. Takáto viera je veľmi únavná, pretože naše vlastné JA nás príliš zamestnáva a unavuje.

 

Viera osobná je viera súkromná. Je to údajné osobné prijatie Pána Ježiša Krista. Všetky svedectvá protestantov sa točia okolo takejto viery, kde oni sami sú stredom uverenia, i keď sa to snažia preniesť na Pána, ktorý ich obrátil. Mnohí protestanti tvrdia, že to bol Boh, kto ich priviedol k viere v zmysle mnohých veršov, kde Boh zachraňuje. Pravda je však taká, že i keď protestanti hovoria o takomto obrátení – Jedine Bohom – podvedome myslia na seba, že sú to oni ktorí veria, ktorí poslúchajú Boha, ktorí sú už teraz ospravedlnení Kristom Pánom. Koniec tejto viery nie je Kristus, ale oni sami, i keď si to ťažko pripustia, že to takto skutočne je.

 

Keďže je viera protestantov súkromná – teda – ja som prijal Pána, nutne takáto viera nemôže byť jednotná, pretože každý jeden protestant verí inak. Väčšinou sa protestanti obracajú na základe veršov z Písma, no chápanie veršov z Písma má každý protestant v inom zmysle.

 

Je to viera osobná, viera, ktorá je ich vlastná, im vlastná, presne napasovaná na nich samotných. Každý protestant uveril inak – teda dostal vieru súkromnú, presne ušitú na neho samotného.

 

Spoločnými rysmi tejto viery je náš Pán Ježiš Kristus, pretože verše z Písma hovoria o Pánovi Ježišovi, ako jedinej ceste k Bohu, čo je prístup správny, azda jediná správna vec ktorá v protestantizme existuje. Náš Pán je naozaj jedinou cestou, jedinými dverami, jediným prostredníkom. Toto je však iba časť celej viery. Ak by sme však išli hlbšie aj do tejto viery, narazili by sme na mnohé chápania Krista Pána, čoby Boha a človeka. Niektorí veria v Krista Pána iba ako v človeka, iní ako zmiešanú postavu kde presne definujú čo je ľudské a čo je božské, väčšina však na túto otázku odpovedať nevie presne a jasne a preto vám odpovedia iba v rámci svojho súkromného názoru.

 

Ak pôjdeme v akomkoľvek učení protestantov hlbšie tak zistíme, že ich výklady Písma sú iba súkromnými výkladmi, súkromnými pohľadmi. Ak sa ich opýtate napríklad na posledné veci – eschatológiu, sotva dostanete jednotnú odpoveď. Alebo sa ich opýtate na zomrelé deti pred pôrodom, alebo tesne po pôrode, či išli do pekla, neba, alebo ako to vlastne je – a dostanete toľko názorov, koľko je protestantov. Ak by ste od nich chceli vysvetlenie Svätej Trojice, taktiež narazíte na mnohé ich osobné názory počnúc tým, že radšej o Trojici nehovoria alebo ju zamlčujú – až po názor, že Trojica je rozdielna, alebo je jednotná, alebo je hierarchická, kde najvyššie stojí Boh, potom Syn a napokon Duch Svätý.

 

Viera protestantská je teda výlučne postavená na osobnom pohľade, toho ktorého človeka a aj preto čo protestant, to iná viera. V jednotlivých protestantských zboroch sa učia odlišné pohľady na vieru, na jednotlivé verše Písma, preto nie je div, že protestantských smerov je vo svete okolo 40 000. Ani v jednom zbore nenájdete dvoch ľudí, ktorí by v každej otázke viery zmýšľali rovnako. Sú body, v ktorých sa zhodujú a vyznávajú že takto veria, ale ak začriete hlbšie, tak narazíte na to, že sa nezhodujú v ďalších bodoch.

 

Keď protestant narazí na otázku, na ktorú nevie odpovedať – nájde vám odpoveď do pár minút na počkanie – táto odpoveď bude zase len jeho osobným pohľadom.

 

Viera katolícka

 

Viera katolícka je úplne odlišná. Je to viera jedna, jednotná, vykladaná apoštolmi a uchovaná Cirkvou. Je to viera nie osobná, nie viera v zmysle – JA SOM UVERIL, ale táto viera je daná z neba cez Cirkev človeku. Jediné čo človek môže s touto vierou robiť je uveriť Božiemu zjaveniu a viere, ktorú dal Boh cez Krista Pána apoštolom a tí ju potom predávali ďalej. Táto viera nie je osobná, je to viera všeobecná.

 

Katolík nemôže diskutovať o svojej viere, o jej jednotlivých článkoch. Katolík čo má a musí urobiť je to, že celé Božie zjavenie viery prijme a uverí. Ak by katolík poprel iba jediný článok viery, poprel by celé Božie zjavenie dané Bohom cez Krista Pána, ktorý ju odovzdal cez Cirkev svetu.

 

Dogmy a doktríny

 

Katolíci majú dogmy a protestanti doktríny. Doktrína je názor, protestantský svetonázor o ich pohľade na Bohom zjavené pravdy, ktorú vymyslel človek. Dogma naopak – nie je názor, nie je doktrína. Dogma je Pravda, ktorú Boh zjavil cez Ducha Svätého Cirkvi. Dogma sa preto nedá meniť, opravovať, zavrhovať, pretože pravda sa nemení. Doktrína je iba ľudský názor, ktorý sa mení, pridáva sa z neho alebo uberá, dokonca sa stáva aj to, že doktrína môže zaniknúť, alebo je nahradená novou doktrínou.

 

Viera je nadprirodzená

 

Viera katolícka je nadprirodzená, je to nadľudské Božie zjavenie Bohom pre človeka. Takáto viera nie je osobnou vierou, ale vierou všeobecnou, ktorú zjavil Boh ľuďom. Preto sa táto viera môže jedine prijať a uveriť, že je to tak, ako to je – bodka.

 

Pridávanie dogiem

 

Protestanti radi hovoria, že katolíci si pridávali postupne nové dogmy. Viera ktorú zjavil Boh človeku je tá istá, ktorú poznali apoštoli. Pavol poznal očistec, Peter poznal nanebovstúpenie Panny Márie na nebesia, Ján poznal Trojicu a všetci vedeli o Eucharistii a obeti Krista raz v čase a zároveň neustále do konca sveta. Prečo sa všetky dogmy neobjavili hneď naraz je dané tým, že v rannej Cirkvi bola Cirkev v plienkach a bojovala zo svetom, vylievala svätú krv mučeníkov za rozšírenie kráľovstva Krista Pána, čoby jediného Spasiteľa. Neskôr, keď prichádzali herézy, musela sa Cirkev brániť a preto sa vyťahovali dogmy, ktoré nebolo v čase Pavla potrebné vyťahovať. Keď heretici vytiahli bludy ohľadom Pána, či je Boh, či človek, či polovica človeka a polovica Boha, či Boh je viac ako Syn a kto je Duch Svätý – Cirkev vytiahla Dogmu cez Ducha Svätého, aby upevnila učenie, ktoré nebolo neznáme apoštolom – učenie o Trojici. Podobne prebehlo učenie o Eucharistii, alebo o Panne Márii či očistci. Všetky tieto dogmy Cirkev poznala od počiatku, ale nebolo nutné o nich hovoriť, pokiaľ neboli napadnuté. Každý jeden heretický smer, donútil Cirkev vytiahnuť dogmu, ktorou umlčal nepravdy. Že tieto dogmy boli pravdivé, potvrdilo vždy samo nebo.

 

Vezmime si posmech protestantov proti Márii, z ktorej urobili iba obyčajnú ženu. Cirkev aby sa bránila týmto posmeškom, pod vedením Ducha Svätého vyhlásila dogmu o nepoškvrnenom počatí. To sa protestanti ešte viac posmievali. Táto dogma bola v Cirkvi známa od nepamäti. No nebo túto dogmu potvrdilo, keď prišli do dejín Lurdy, kde táto dogma bola jasne potvrdená nebom. Ale už pred vyhlásením tejto dogmy nebo pripravilo pôdu pre jej vyhlásenie, keď cez Katarínu Laboure, bola vyrazená medaila nepoškvrneného počatia, ktorá podnes vykonala mnoho divov a hlavne obrátení. Táto medaila samotná bola nebom nadiktovaná, ako má vyzerať a bola ornou pôdou pre budúce vyhlásenie dogmy.

 

Viera katolícka je v pokore

 

Teda viera katolíka je o pokore voči učeniu Božiemu, ktoré sa zachovalo od apoštolov podnes, vo svätej Cirkvi katolíckej a to neporušene. Nie je to súkromná viera, viera o ktorej je hodné diskutovať, je to viera ktorú je nutné žiť, pretože je pravdivá!

 

Aj preto jedine Cirkev katolícka napĺňa Spasiteľovu modlitbu, Arcipastiersku modlitbu, kde sa náš Pán modlí za jednotu viery. Viera musí byť jedna a jednotná a to je možné dosiahnuť iba tam, kde je táto viera daná z neba, pokorne prijatá človekom.

 

Naproti tomu viera protestantov je iba dohadom, ohmatávaním stien v tme, kde protestant verí v to, čo si sám vymyslí.

 

Aj v katolíckej Cirkvi vznikali mnohé smery a názory, napríklad učiteľov Cirkvi – ale iba viera daná z Ducha Svätého je v Cirkvi platná, pretože je to Boh, kto vieru človeku dáva a dáva mu ju celistvú a neporušenú, svätú, záväznú a pravdivú. A keď človek prijme túto vieru, vtedy dostane z neba veľké požehnania.

 

Žiaľ, dnes mnohí katolíci pod falošným vedením k protestantizmu, začínajú o svojej viere pochybovať, pochybujú o mnohých článkoch viery, čím odpadávajú od viery. Niekto povie, že peklo je prežitok, že očistec sa presne v tomto význame nenachádza v Biblii, že ten a ten článok viery on vidí inak, alebo ho ignoruje. Toto je protestantský princíp uverenia, kedy človek nestojí na skale, ale na piesku a blate. Takýto katolík nedokáže obhájiť svoju vieru, nedokáže správne stáť na Kristovi, čoby kameni svojej viery, nedokáže mať blízky vzťah k Bohu Trojjedinému.

 

Naopak katolík, ktorý prijal všetky učenia a články viery, ako mu ju Cirkev od apoštolov zachovala, nemôže sa nijako zakolísať. Aj keby prišlo milión jedovatých hadích jazykov ktoré syčia, že táto a táto dogma nie je v Písme, takýto katolík stojí pevne a jasne pretože vie, že uveril Kristovi a viere, ktorú Kristus zveril ako tajný poklad apoštolom a všetkým ďalším generáciám Cirkvi. Nie je absolútne vhodné, aby katolík diskutoval o dogme, ktorú sám Boh naučil Cirkev s heretikmi. Katolík každú dogmu môže obhájiť aj Písmom ak o to ide, ale je to zbytočné, pretože heretici neuveria, ani keby sa im ich blízki mŕtvi zjavovali a prosili ich na kolenách, aby zmenili svoje zmýšľanie.

 

 

Katolík vie, že jeho viera je jediný prameň ktorý uhasí smäd, uhasí hlad a aj preto za túto vieru danú z neba, zomreli toľkí mučeníci. Katolík dobre vie, že neexistuje iná viera ako tá, ktorá je daná od Boha cez Cirkev, že všetky ostatné viery sú iba márnosťou, dohadmi, názormi ľudskými, ktoré nielenže nedokážu správne sa pozerať na Krista Pána, čoby dvere do neba, ale nedokážu ani spasiť človeka…