O spovedi I. Poučenie, Žiaľ a ľútosť nad hriechmi

Poučenie o spovedi

 

Spytovanie svedomia znamená toľko, ako poznať seba samého. Poznanie seba samého je dar Boží, za ktorý sa sv. Augustín takto modlil: Pane, daj, aby som poznal Teba i seba.

 

Milý kresťan, ak chceš dobre poznať sám seba, pros Ducha Svätého za osvietenie a za pomoc. Na spytovanie svedomia máš toľko času a starosti vynaložiť, ako vynakladáš na dôležitú prácu. Čas, ktorý na spytovanie seba potrebuješ, nedá sa celkom určiť Kto je citlivého svedomia, môže sa ľahšie uspokojiť, lebo ťažké hriechy mu zaiste prídu na pamäť; a zo všedných hriechov sa spovedať nie je prísne povinný. Ale taký človek, ktorý ustavične žije v neprávostiach, ktorý sotva raz v roku sa spovedá, ktorý skoro pri každej príležitosti prikázanie Božie prestupuje, ten s nazretím do svojho svedomia nemôže byť spokojný. Ten má začať s touto prácou niekoľko dní pred spoveďou, sám do seba vstúpiť a v duchu tie miesta prejsť, kde sa nachádzal od poslednej spovede, na tie osoby si spomenúť, s ktorými obcoval atď.

 

Ak nechceš, milý kresťan, túto sviatosť užívať zle a na svoje zatratenie, ale chceš ju prijať dobre pre svoje spasenie, vykonaj spytovanie svedomia tak, ako by ta už mal Ježiš Kristus súdiť na všeobecnom súde. Živo si predstav Spasiteľa a súď seba samého, aby si nebol niekedy súdený. Kto súdi seba samého, nebude súdený od Krista. Kto vstupuje do pekla vo svojich myšlienkach zaživa, nedostane sa tam skutočne po smrti. Predstav si, ako by si stál pred súdom Božím. Preto nespytuj svoje svedomie len povrchne a napochytro, neukrývaj pred sebou obľúbené hriechy; nedrž to za maličkosť, čo drží svet za také, ale ani nebuď príliš úzkostlivý. Pováž, kedy a ako si vykonal poslednú spoveď, aký život si viedol odvtedy, čo si zhrešil proti Bohu, blížnemu a sebe samému — myslením, žiadosťou, slovom, skutkom, alebo zanedbaním svojich povinností, čo dobrého si zanedbal, čo si učiniť mal, či si neobľuboval zlé myšlienky, či si neprivolil k zlým žiadostiam; ak áno, aké to boli žiadosti, pri ťažkých hriechoch koľko ráz si ich spáchal, či si ich nespáchal v takých okolnostiach, ktoré hriech zväčšujú. Prejdi tu po poriadku spovedné zrkadlo, ktoré máš medzi spovednými modlitbami a podľa Božích a cirkevných prikázaní, ako aj podľa rozličných druhov hriechov a povinností svojho stavu. Spytuj sa, či si nespáchal voľaktorý hriech, ktorý je spomínaný v duševnom zrkadle. Nemysli si však, že sa musíš spovedať zo všetkých hriechov, ktoré sú v duševnom zrkadle spomínané, alebo že viac hriechov na svete niet. Preto sa ešte pýtaj sám seba, či si niečo podobného nespáchal. Najlepšie je. keď preštuduješ aj katolícku mravouku.

 

Žiaľ a ľútosť

 

Dôležitou častou sv. spovede je ľútosť. Žiaľ a ľútosť je vnútorná srdečná bolesť nad spáchanými hriechami preto, že sme skrze ne obrazili nekonečne dobrého Pána Boha, a je zároveň aj ošklivosťou nad spáchanými hriechami. K dobrej ľútosti nad hriechami nepatrí nevyhnutne skutočné plakanie – slzenie, hoci je to jedným znakom vnútornej ľútosti, Nie je však dosť povedať slovom, že ľutujem za svoje hriechy, alebo jednoducho od-recitovať modlitbičku ľútosti: Ľutujem zo srdca ,.., ako na verklíku: lež je potrebná ľútosť, ktorá má štyri potrebné vlastnosti: je vnútorná (úprimná), nadprirodzená, všeobecná a nadovšetko.

 

1. Vnútorná ľútosť znamená, že musíme zo srdca ľutovať nad hriechami, t. j., musíme cítiť bolesť, že sme sa toho dopustili a musíme mať vnútornú opravdivú túžbu: Kiež by som sa nikdy nebol dopustil toho hriechu.

 

2. Ľútosť musí byť nadprirodzená. Nestačí ľútosť prirodzená; keby sme ľutovali za hriech, že sme utrpeli hanbu, škodu a pod. Naša ľútosť je nadprirodzenou, keď pri svetle viery uvažujeme, že hriech je najväčšie zlo a že ak by sme zomreli v ňom. nevyhnutne budeme zatratení, že nám Boh nekonečne mnoho dobrého učinil, áno, dal za nás svojho jednorodeného Syna, a že sme ho hriechami tak veľmi obrazili, — že Kristus musel za naše hriechy podstúpiť tak trpkú smrť na dreve kríža; — že sme svojimi hriechami vytvorili zo svojho srdca Ducha Svätého a otvorili sme bránu diablovi; že Boh je najvrchovanejšia a lásky najhodnejšia Dobrota, a preto, že by sme mali radšej všetko pretrpieť, ako ho len najmenším hriechom obraziť.

 

3. Všeobecná je ľútosť, keď aspoň všetky smrteľné hriechy ľutujeme. Ak nemáme smrteľných hriechov, musíme oľutovať aspoň niektoré všedné hriechy. Ináč by sviatosť pokánia bola neplatnou.

 

4. Nadovšetko ľutujeme hriechy, keď ich pokladáme za najväčšie zlo a sa odhodláme za každú cenu sa ich chrániť. Aj všedné hriechy musíme pokladať za väčšie zlo než čokoľvek na svete a máme sa odhodlať za každú cenu aj týmto vyhýbať, ak chceme mať nad nimi dobrú ľútosť.

 

Takáto ľútosť je tak potrebná k pokániu, že kňaz nemôže dať hriešnikovi rozhrešenie, keď vidí na ňom, že neprejavuje nijaké znaky pravej nadprirodzenej ľútosti. Rozhrešenie, ktoré by hriešnik bez pravej ľútosti prijal, bolo by neplatné a svätokrádežné. Toto vzbudenie ľútosti nenechávaj si len navtedy, keď už budeš kľačať v spovedeľnici a keď ti bude kňaz dávať rozhrešenie. Dobrú ľútosť nad hriechami vzbuď si ešte pred spovedaním sa, keď si už vyspytoval svoje svedomie, keď azda čakáš na spovedanie sa. Vzbudenie ľútosti po vyspovedaní sa, ktoré nám kňaz napomenie slovami: „Vzbuď si ľútosť”, nie je viazané k tej modlitbičke, ktorú sme sa voľakedy v škole naučili. Ak si ju zabudol, svojimi vlastnými slovami prejav ešte raz túto ľútosť, napr. Bože môj, za všetky svoje hriechy ľutujem, lebo Ťa nadovšetko milujem. Nikdy viac nechcem Ťa obraziť. K podstate ľútosti patrí nielen bolesť nad spáchaným hriechom, ale aj silné predsavzatie že Boha nikdy viac tým hriechom neurazím. Kto nemá silného predsavzatia, márne hovorí, že má ľútosť.