O spovedi II. Pevné predsavzatie. Spoveď samotná.

Pevné predsavzatie

 

Pevné predsavzatie je odhodlaná úprimná vôľa a úmysel život svoj polepšiť a nikdy viac nehrešiť, Boha nikdy viac neuraziť. Keďže pevné predsavzatie pochádza z ľútosti, môžeme povedať, že aká je ľútosť, také býva aj predsavzatie a naopak. Nie je dosť na tom samom pohnutí, ktoré trvá len za chvíľu, kým azda kľačím pred oltárom, alebo kým sa nevyspovedám, lež predsavzatie musí byť pevné, musí pochádzať zo srdca, musí sa vzťahovať na všetky alebo aspoň na všetky smrteľné hriechy, na všetky okolnosti. Pevné predsavzatie znamená aj ochotu, že každú krivdu a chybu, ktorú som svojím hriechom zavinil, opravím, nahradím, odvolám, odprosím ako to len bude možné, hoci by som za to aj musel trpieť hanbu alebo trest znášať. Napr. ukradnutý peniaz navrátiť tomu, komu som no zobral; odprosiť, koho som urazil; zmieriť sa, s kým sa hnevám; odvolať, keď som nepravdu povedal na iného; vyhnúť osobe a príležitosti, s ktorou a v ktorej do hriechu upadám. Kto nechce zavinenú škodu napraviť, škoda mu je ísť na spoveď, lebo hriechy mu nebudú odpustené, akokoľvek by hovoril, že ľutuje za hriech; a spácha ešte aj svätokrádež. Iná vec je, keď nemôže učinenú škodu nahradiť, lebo nemá spôsobu. O spôsobe nahradenia zapríčinenej škody sa vždycky poraď so svojim spovedníkom.

 

Aby si bol povzbudený k takémuto silnému predsavzatiu, rozjímaj o ošklivosti každého smrteľného hriechu. Pomysli si, že si zhrešil pred vševediacim Bohom, že si svojimi hriechami uvalil na seba hnev a súd živého Boha, o čom Sv. Písmo poznamenáva: Hrozná vec je dostať sa do rúk Boha živého. Rozjímaj, že smrteľný hriech je rúhanie proti nekonečnej velebnosti Božej, že si ním ukrižoval Ježiša Krista, svojho Spasiteľa, a že si zabil večný blažený život svojej nesmrteľnej duše. Rozjímaj, ako veľmi, ako otcovsky ťa miluje Boh — Z lásky ťa stvoril, z lásky ťa na kríži vykúpil. Koľkými dobrodeniami na tele i na duši ťa obdaril? Ó, aká to nevďačnosť hriechom obrážat Boha. Pozri na svojho láskavého Spasiteľa na kríži. Rozjímaj o jeho hrozných mukách a pýtaj sa seba samého:

„Kto je ten, ktorého vidím tak hrozne umučeného? Aká je príčina tohto jeho hrozného umučenia? Za koho trpel? Ach, ja som svojho Vykupiteľa opäť ukrižoval(a)!” Pros o pravú ľútosť, o pravé pevné predsavzatie za svoje polepšenie. Teda aj predsavzatie musí vychádzať z našej dokonalej lásky k Bohu.

 

Spoveď

 

Spovedanie sa je podstatná čiastka sviatosti pokánia. Ako pri každom súde musí byť obžalovanie a len potom je vynesený rozsudok, tak je to aj pri sv. spovedi. Kajúcnik sám žaluje na seba a obžalúva sa zo všetkých hriechov pred kňazom, ktorý je ustanovený, aby udelil rozhrešenie čiže odpustenie hriechov. — Veľmi je užitočné a dobré, aby si, milý kresťan, často vydával počet zo svojho šafárenia. Svätou spoveďou oslobodzuj sa od ťarchy hriechov a nebeskými darmi ozdobuj svoju dušu; lebo kedykoľvek sa spovedáš, vždycky nové a nové požehnanie od Boha prijímaš. Keď každodenne vymetáme svoj dom, keď na svojich šatách nestrpíme ani len páperka a vo svojich očiach ani len prášku, keď sa často preobliekame, tým viac je hodno chrám Boží, naše srdce, častejšie vymiesť. Keď chorý rád vypočítava svoje neduhy a bolesti, keď ťarchou obťažený človek rád z pliec skladá ťarchu, tým hodnejšie je, aby sme i my svoje duchovné neduhy častejšie predkladali duchovnému lekárovi a ťarchu so seba skladali. Istá vec je, že kto sa zriedka spovedá, málo sa stará o svoju dušu, málo čo si robí z Božieho hnevu a pre svoje hriechy už je taký zaslepený, že nepoznáva svoju zlosť.

Je teda veľmi potrebné, aby človek, keď čo len jeden tažký hriech cíti na duši, zložil túto ťarchu. Lebo hriech má tú vlastnosť, že človek ním dostáva sa do moci diabla a ľahko potom padá do druhého hriechu. Prvý smrteľný hriech úplne zbaví človeka milosti Božej. U toho, kto sa často spovedá, nemá miesto diabol. V tom dome niet pavučiny. Okrem toho, pokiaľ človek zotrváva v smrteľnom hriechu a je zbavený milosti Božej, dotiaľ ani jeho modlitba, ani almužna nemá nijakej zásluhy pre život večný, hoci tým sebe získava pomáhajúcu milosť Božiu, aby sa mohol napraviť. Kto sa dlho váľa v smrteľnom hriechu, býva a-ký zatvrdnutý v hriechu, že naposledy ani necíti hlas svojho svedomia. Aby si teda, milý kresťan, vždycky mohol pripravený očakávať tú hodinu, v ktorú ta so sveta povolá k sebe Pán, maj vždy pred očami svoju dušu. A keďže ti je neznáma posledná hodina, neodkladaj so spoveďou, lež keď sa cítiš v hriechu, iď k lekárovi, k spovednému otcovi.

Aby ti spoveď ľahšie padla, predstav si v osobe spovedného otca samého Ježiša Krista. Zvoľ si za spovedného otca takého, o ktorého múdrosti, horlivosti a láskavosti voči kajúcim hriešnikom si presvedčený a ku ktorému máš dôveru.

A tak spoveď nebude mučidlom tvojho svedomia, lež útočišťom, v ktorom nájdeš pokoj a uľahčenie. Spoveď tvoja nech je úplná. V tomto slove sú zahrnuté tri veci:

 

1. Vyspovedaj sa aspoň zo všetkých smrteľných hriechov, aj z tých, ktoré si myšlienkami a žiadosťami spáchal: zo všetkých, na ktoré sa po dobrom spytovaní svedomia pamätáš. —

 

2. Udaj aj počet hriechov smrteľných, ak vieš; ak nevieš, udaj približný počet, napr. tento hriech som spáchal denne, týždenne, mesačne . . . raz, dva razy . . . atď. —

 

3. Povedz okolnosti hriechu, najmä tie, ktoré z jedného hriechu viac hriechov robia, alebo zo všedného hriechu robia hriech smrteľný. Vo spovedi nespomínaj meno nikoho, najmä nie meno toho, s ktorým si hriech spáchal. Okolnosti čo do osôb udávaj len všeobecne. Napr. osoba pokrvná, vydatá a pod. Nikdy nespomínaj veci daromné a do spovedi nepatriace. Vyslovuj sa vždy počestné.

 

ČI TO BOL HRIECH SMRTEĽNÝ? Neraz ti trápi svedomie takáto otázka. Inokedy zas mysľou ti preletí: Veď to bol len hriech všedný. Ktorý hriech bol smrteľný, musíš posúdiť podľa svojho svedomia. Ak ti hovorí svedomie, že pred spáchaním niektorého hriechu si vedel, alebo si sa aspoň obával, že veľký hriech páchaš a k tomu si sa aj celkom dobrovoľne odvážil, tak si skutočne spáchal smrteľný hriech, i keby si azda neskoršie bol počul, že to skutočne nie je smrteľný hriech. Rozhoduje teda to, čo ti hovorilo svedomie pred skutkom. Ak zase si sa o niečom pred spáchaním domnieval, že to nie je smrteľný hriech, o čom si sa dozvedel len dodatočne, nespáchal si smrteľný hriech.

 

Taktiež podstatné okolnosti len tak sa pripočítajú, ak sme vedeli alebo cítili, že je to zvláštny, viacnásobný hriech. — Pri myšlienkach a žiadostiach, o ktorých si vedel, že sú hriešne a s nimi si dobrovoľne súhlasil, musíš povedať aj to, na čo sa vzťahovali. Napr. tešil som sa škode blížneho, mal som úmysel povedať veľkú nepravdu, žiadosť cudzoložiť.(hoci k tomu nedošlo.)

 

Čo sa budúcnosti týka, máme sa poučovať či už kázňami, či čítaním kníh, katechizmu, aby naše svedomie bolo správne, t. j., aby sme za všedný hriech nepokladali, čo podľa katolíckej náuky je hriechom smrteľným a naopak. Keď sa teda nepoučujeme o katolíckej náuke, sme vinní zo svojej nevedomosti a nemáme výhovorky pred Bohom, že sme nevedeli. — Je zrejmé, že sa musíme vyhýbať aj všedným hriechom, lebo aj tie urážajú P. Boha, pripravujú cestu hriechom smrteľným a vedú nás do záhuby.

Zo všedných hriechov spovedať sa nie je síce nevyhnutne pohrebné, lež predsa je dobré a užitočné; ba mnohí nepoznajú rozdiel medzi všedným a smrteľným hriechom. Vyznaj svoje hriechy tak, ako sa pred Bohom cítiš za hriešneho. Nezatajuj svoje hriechy, neokrášľuj. nevyhováraj ich ľstivo a nezmenšuj ich.

Nemáš príčiny tajiť svoje hriechy; nemáš sa ani čoho bát ani hanbiť sa ich vyznať. Čoho sa bojíš? Veď tvoje hriechy zostanú v tajnosti! Spovedný otec pod ťarchou vytvorenia z Cirkvi a večného zatratenia je povinný v tajnosti držať všetko, čo v spovedi počuje, hoci by aj tisíc ráz mal zomrieť. Nikdy nesmie dať ani len nijaké znamenie o veciach, ktoré počul vo spovedi. A potom zbožný spovedný otec, znajúc ľudskú krehkosť, podvodnosť sveta a silu diabla, nielen že sa nad tým nediví a zlostný-prísny súd nevynáša nad hriešnikom, hoci z akýchkoľvek hrozných hriechov by sa mu spovedal, ba z kresťanskej lásky, majúc poľutovanie s pokleskami svojho blížneho, chváli Boha, že tak milostivé k sebe prijíma hriešnika skrze neho. nehodného služobníka.

 

A preto je potrebné, aby si smelo a opravdivo ukázal všetky rany svojej duše duchovnému lekárovi. Lebo kto zo studu zamlčí niektorý smrteľný hriech, práve tak obíde, hovorí Tertulián, ako chorý, ktorý z hanby nechcejúc svoj neduh vyjaviť lekárovi, pre svoju hanbu zomiera Keď si sa nebál a nehanbil pred Bohom s jeho anjelmi hrešiť, prečo by si sa bál a hanbil pred námestníkom Kristovým v spovedelnici, pred jedným človekom vyznať svoje hriechy, aby si bol od nich oslobodený. Veď predsa vieš, že ak teraz skrze pokánie nezotrieš so seba svoje hriechy, budú ony v posledný súdny deň vyjavené pred celým svetom na tvoje najväčšie zahanbenie a zatratenie. Omnoho lepšie ti je neísť na spoveď, ako keby si mal pri spovedi vedome a úmyselne nejaký veľký hriech zamlčať: lebo zamlčiac ho, nielen že nedosiahneš odpustenia hriechov a spoveď tvoja je neplatná, ale spáchaš nový tažký hriech: svätokrádež. Ak ešte pôjdeš po tejto spovedi aj k iným sviatostiam, páchaš nové svätokrádeže. Ak zomrieš v takomto položení, budeš večne zatratený. Bez úprimnej spovede nemôžeš úfať v odpustenie hriechov, a tak ani v uspokojenie svojho svedomia, a tým menej vo večné spasenie. A preto lepšie je vyspovedať sa zo svojich hriechov ako žiť nepokojne, zomrieť nešťastlivo a v posledný deň súdu byt zahanbený pred celým svetom.

 

Keď sa spovedáš, hovor tak, aby ťa spovedný otec mohol dobre rozumieť, stav tvojho svedomia náležité poznať, rozsúdiť a od opätovného hriechu ta vystríhať. Kto by nejaký smrteľný hriech úmyselne práve vtedy povedal, keď azda spovedný otec kašle, je to spoveď tiež neplatná, ako aj tá, keby hriešnik úmyselne šiel na spoveď hluchému kňazovi.

Keď prídeš ku spovedelnici, netisni sa dopredu, i na teba príde rad: zatiaľ sa radšej modli. Keď ideš pred spovedného otca, pomysli si, že máš pred Bohom vydať počet a v jeho svätej krvi sa umyť. A preto choď pred neho, ako by si šiel ku krížu Ježiša Krista, aby si v krvi z jeho svätej rany tečúcej potopil svoje hriechy, ako sa potopilo Faraónovo vojsko v Červenom mori.

 

Pozoruj, aby si neprišiel k spovedelnici tak blízko, žeby si počul niečo, čo sa iní spovedajú. Keby si to úmyselne robil, páchaš smrteľný hriech. Keby si prezradil, čo si počul, páchaš svätokrádež. Keď sa spovedáš, nehovor nahlas aby ta okolostojaci nepočuli, ale zas ani tak potichu, žeby ta spovedný otec nerozumel.