Svätec dňa - 13. júna. Sv. Anton Paduánsky

 

13. júna. Sv. Anton z Paduy.

 

Roku 1195 narodil sa v Lisabone, v Portugalsku, Martinovi Bullonesovi a Márii Trevera syn, menom Ferdinand. Otec zeman, zo staroslávnej rodiny, bol v kráľovskej službe a bol pyšný viac na svoju česť, jako na zemanstvo. Bohabojná matka učila útleho chlapca Boha sa báť a Jeho milovať. Aby sa starostliví rodičia dobre postarať mohli o jeho kresťanskú výchovu, odovzdali ho na učenie mníchom hlavného chrámu v Lisabone. Ferdinand vyznačoval sa tu duševným nadaním a usilovnosťou vo vedách, ale i neobyčajnou nábožnosťou. Keď mal pätnásť rokov, vstúpil do kláštora ku Augustínom pri sv. Vincentovi blízo Lisabonu. Tu navštevovali ho často príbuzní a vytrhovali ho v jeho nábožnom povolaní a preto na svoju prosbu preložený bol o dva roky do vzdialeného kláštora v Koimbre; i venoval sa behom deviatich rokov usilovnému učeniu sa sv. Písma a sv. otcov, jako i prísnej pobožnosti a pokániu.

 

Roku 1220 doniesol Don Pedro, infant (korunný princ) portugalský, telá piatich Františkánov, ktorí v Marokku sv. Evanjelium hlásali a od pohanov umučení boli; i dal ich v meste Koimbre v kláštorskom kostole slávnostne pochovať. Pohľad na mŕtvoly sv. mučeníkov a opisovanie ich hrdinskej smrti roznietili v duši mladého Ferdinanda vrelú túžbu po hlásaní sv. Evanjelia medzi pohanmi a po smrti mučeníckej. Preto prial si vstúpiť do rádu sv. Františka. Predstavený kláštora nechcel ho prepustiť, na veľké ale prosby jeho urobil mu po vôli. Keď odchádzal, riekol žartom mních augustínsky: «Choď, choď Ferdinande, možno, že svätým sa staneš.» — «A keď sa to stane, čo na to povieš ?» odpovedal on. «Či nebudeš mať príčinu tešiť sa nad tým a Boha zvelebovať?»

 

A Ferdinand išiel do malého františkánskeho kláštora sv. Antona, ktorý sa neďaleko Koimbry nachádzal a prosil o prijatie. Roku 1221 prijal rúcho františkánske v kláštorskej kaplnke, ktorá bola sv. Antonovi pustovníkovi posvätená, odložil dosavadné meno Ferdinand a dal sa menovať Antonom. Modlitbou a pôstom chystal sa k svojmu novému povolaniu čo hlásateľ spasenia. I prial si, aby pre Krista svoju krv vycediť mohol. Pod jaseň toho roku vysadol na loď, ktorá ho mala do Afriky doplaviť. Sotva vystúpil Anton na breh africký a sv. Evanjelium pohanom hlásať začal, onemocnel tak nebezpečne, že ho bratia na loď vyložili, ktorá ho mala do Španielska dopraviť. Ale loď bola búrkou morskou zahnaná miesto do Španielska na ostrov Sicíliu. V meste Messine zdržoval sa nezdravý Anton za dlhší čas, kým sa nedozvedel, že sv. František z Assisi na Turice zhromaždenie svojho rádu vydržiavať bude, ku ktorému predstavených svojich kláštorov povolával, aby skúmal pokroky, jaké jeho učeníci v dokonalosti učinili. Anton prosil predstaveného kláštora, aby ho sebou vzal, čo tento i urobil. Anton videl, poznal sv. Františka a chcel mu byť na blízku. Italianskych prosil talianskych kvardianov, aby ho do daktorého zo svojich kláštorov prijali; ale márne, lebo po svojej nemoci veľmi zle vyzeral a učenosť svoju pokorne tajil. Konečne zmiloval sa nad ním kvardian provincie rímskej, kde v neďalekom kláštore na vrchu sv. Pavla nábožný život viedol, svoju učenosť skrýval a tie najnižšie služby vykonával.

 

Roku 1221 išiel Anton do Forli so svojím kvardianom a inými mladými Františkánmi, aby bol za kňaza vysvätený. Prišli ta i niektorí Dominikáni tým cieľom. Po posviacke žiadal biskup, aby niektorý z novo-posvätených kňazov kázal. Nikto sa nehlásil. Kvardian rozkázal, aby Anton na kazateľňu vystúpil a kázal. Nepripravený ku kázaniu vystúpil Anton z poslušnosti na kazateľňu, ačkoľvek poznamenal, že je lepšie vycvičený kuchynský riad umývať, než kázať; i začal z počiatku nesmele a jakosi sprosté hovoriť; ale milosťou Božou rozohriaty rečnil ďalej tak výmluvne, učene a ohnivé, že poslucháčov unášal, ktorí nevedeli, čomu sa diviť majú, či jeho hlbokej učenosti a či jeho hlbokej pokore. Svätý Anton bol vtedy 26 rokov starý. Mal krásnu postavu tela, hlas jeho bol silný a príjemný, pamäť jeho bola veľmi dobrá a sv. Písmo tak znal z pamäti, že výpovede jeho vedel upotrebiť na každý článok a každú pravdu učenia Kristovho. Ačkoľvek mladosť svoju prežil v Portugalsku a neučil sa cudzie reči, hovoril plynule taliansky a francúzsky. Keď to sv. František z Assisi počul, rozkázal, aby sa sv. Anton oddal celkom úradu kazateľskému.

 

I stal sa sv. Anton veľkým, nevídaným kazateľom svojho veku. Keď kázal, hučal hlas jeho jako zvon. Voľné a príjemné pohyby jeho tela, jeho vážna a velebná tvár zajímali každého. Keď raz v roku 1227 v Ríme kázal, bol pápež Gregor IX. tak dojatý, že ho nazval archou úmluvy. Kdekoľvek kázal, hrnuli sa k nemu ľudia v zástupoch, že ich niekdy i 30.000 zhromaždených bolo. Úrady, dielne a námestia ostali prázdne, akonáhle sv. Anton na blízku kázať začal. Túžba ľudu, ktorý ho chcel počuť, bola taká veľká, že mnohí už v noci vstali, aby pre veľký nával ľudu mohli prísť na miesto, kde kázal, a z blízka každé jeho slovo dobre počuli. I prešiel bosý a s nepokrytou hlavou všetky mestá a dediny Talianska a živil sa almužnou, ktorú si sám vyprosil. Ačkoľvek bol tak slávnym kazateľom, bol predsa pokorným kláštorským bratom. Jeho vľúdna tvár, nebeský pohľad a vážne kroky robili veľký dojem na ľud. «Poď, brat môj, budeme kázať,» hovoril raz k jednému františkánovi. Išli mlčky mestom. Brat ostával stáť a myslel, že sv. Anton bude kázať. On kráčal vážne a nehovoril ani slova, kým sa nevrátili do svojho kláštora. «Prečo si nekázal ?»' pýtal sa ho brat. «Buď uistený,» odpovedal svätý, «že sme svojimi mravnými pohľadmi a svojimi vážnymi kroky dosť kázali.»

 

Boh činil ustavičné divy v prospech tých, ktorí chceli kázne jeho počuť. Jedna pani nemohla vymôcť od svojho hriešneho muža dovolenie, aby Antonovu kázeň počuť bola mohla. I vyšla na vrchné poschodie domu, zastala si v izbe pri obloku a — počula tu každé slovo, ktoré svätý vypovedal, ačkoľvek na hodinu cesty vzdialený kázal. Rozprávala kázeň mužovi, ktorý na kázni zo zvedavosti prítomným bol: a zázrak tento napravil hriešnika. Jedna ženička nechala svoje dieťatko samé doma a bežala na kázeň. Keď skrúšene Božie slovo počúvala, spadlo medzi tým jej nemluvniatko do kotla, plného vriacou vodou. Boh zachránil ho zázračne od istej smrti. Keď sa matka navrátila, našla nemluvniatko svoje v hroznom tom kúpeli, ktoré sa ticho zabávalo a radostne usmievalo. Keď sa jedna matka z jeho kázne domov vrátila, našla svoje dieťa v kolíske mŕtve. Ihneď bežala ku svätému kazateľovi a prosila ho o pomoc. A sv. Anton riekol jej len slová sv. Evanjelia: «Iď, syn tvoj žije!» Keď sa domov vrátila, našla synka svojho, jako ihral sa s druhými deťmi.

 

Keď to sv. František počul, poslal ho do mesta Vercelli, aby sa sv. Anton v Božej múdrosti zdokonalil. I zveril mu o krátky čas úrad učiteľský na bohosloveckých školách v Bologni, Toulouse (Tulús), Mont-pelliere a Padue, v ktorom poslednom meste najdlhšie vyučoval. A zase naložil mu sv. zakladateľ rádu františkánskeho, aby po mestách pokánie ohlasoval. Sv. Anton vzal sv. Evanjelium do jednej ruky, umučenie Pána do druhej a so srdcom plným oduševnenosti cestoval po mestách a dedinách Talianských, prešiel do južného Francúzska, stade do Sicílie a Rímskym územím vrátil sa do Paduy. Všade robili kázne jeho divy pokánia. Bezohľadne karhal každú neprávosť. Pri pohrabe jedného lakomca vybral si slová sv. Písma za predmet kázne kárajúcej: «Kde je poklad, tam i srdce tvoje.»

 

I varoval prísnymi slovami prítomných od hriechu lakomstva. Táto smelosť a horlivosť pritiahla mu skoro mučenícku smrť. Toho času postavil sa na čelo Gibellinov v hornom Taliansku Ezzelin, vydobyl Veronu a iné mestá lombardské a behom pätnásť rokov pustošil neľudským spôsobom všetko, kamkoľvek prišiel. Traja pápeži vyriekli nad ním cirkevnú kliatbu, ktorej sa nebál. Keď ukrutný Ezzelin počul, že mešťania v Padue vypovedali mu poslušnosť, prišiel do Paduy s vojskom a dal 12.000 mešťanov jedného dňa pobiť. Verona, kde sa obyčajne zdržoval, nemala už skoro žiadnych obyvateľov. Sv. Anton išiel k nemu do Verony, i prosil, aby ho ku vojvodovi zaviedli. Keď sv. Anton vstúpil do palácu, našiel Ezzelina sedeť na tróne, ktorý ozbrojení vojaci obklopovali. Sv. Anton nenaľakal sa vojakov, hotových každé pokynutie tyranovo vyplniť. Predstúpil pred neho a riekol: «Oj ty nepriateľu Boží, ty ukrutný tyran, podobný besnému psovi! Kedy už raz prestaneš nevinnú krv kresťanov vylievať? Hľa, výrok Boží je už nad tebou vyrieknutý, a to výrok ťažký a strašný!» Vojaci tŕpli a čakali, že im dá ukrutník pokynutie, aby sv. Antona zabili; ale to sa nestalo. Tyran triasol sa na celom tele, zmizla jeho zverská ukrutnosť a bol krotkým jako baranček. Hodil sa pred svätým na kolená, uznal pokorne svoje zločiny, sľúbil, že sa polepší a riekol k dôstojníkom a vojakom: «Mužovia, súdruhovia moji! Nedivte sa; lebo, čo vám poviem, je čistá pravda. Videl som, že tvár tohoto muža osvietila nebeská žiara, ktorá tak ma postrašila, že som pri tomto hroznom pohľade myslel, že sa do pekla prepadnúť musím.» A od toho času nedopustil sa Ezzelin ukrutnosti, kým sv. Anton žil. Keď ale svätý muž neprestal kázavať o jeho ukrutnostiach, poslal k nemu sluhov s bohatými dary a naložil im, že keď ich príjme, aby ho zabili, keď nimi pohrdne, aby ho nechali. Sv. Anton riekol: «Zo zlodejských vecí, ktoré ste ľudu násilne vzali, nič nechcem. Toto všetko bude vám k záhube. Iďte skôr domov, aby dom tento nebol pošpinený.» Keď naľakaní sluhovia slová tie tyranovi zdelili, zvolal: «To je Boží muž!»

 

I horlil sv. muž proti zlosti a kacierstvu ďalej. Keď raz v meste Rimini kázal a tamojší bludoverci počúvať ho nechceli, išiel na miesto, kde rieka do mora sa vlievala, zastál na brehu morskom a volal: «Vy ryby morské a riečne, počujte slovo Pánovo, ktoré tí nešťastní kacieri nenávidia!» Keď svätý toto povedal, hrnuli sa zo všetkých strán ryby ku brehu, že more a rieka pokryté boli ich hlavami. A sv. Anton kázal im o všemohúcnosti a dobrote Božej a požehnal ich, načo ryby do širokého mora odplávali. Mešťania poblúdení divili sa tomuto zázraku a obrátili sa k Bohu. Jeden kacier povedal v meste Toulouse (Tulús) sv. Antonovi, že neverí v prítomnosť Ježiša Krista v najsvätejšej Sviatosti oltárnej, kým to nejakým zázrakom potvrdené neuvidí. I riekol, že keď jeho hladná mulica, na ktorej jazdil, nedotkne sa sena a ovsa a bude sa klaňať posvätenej hostii, že uverí. Svätý muž, plný dôvery v Boha, prisľúbil mu ukázať tento zázrak. Za tri dni nedal kacier svojej mulici žrádla a doviedol ju na námestie. Predložil jej sena a ovsa. Sv. Anton prišiel a niesol posvätenú hostiu v kalichu. Mulica prešla popri sene a ovse, ani sa len na žrádlo neobzrela, i hodila sa pred sv. Antonom na zem, sklonila hlavu k zemi, i nepozdvihla sa, kým jej sv. muž nerozkázal. Kacier videl, že jeho mulica je múdrejšia, než on, i vzdialil sa zahanbený.

 

Ešte mnohé iné divy a zázraky rozprávajú sa o sv. Antonovi. V Padue sa rozprávalo, že otec sv. Antonov Martin v Lisabone v Portugalsku pre vraždu na smrť je odsúdený. Sv. Anton prosil kvardiana, žeby smel za mesto vyjsť. Tam padol na kolená a prosil skrúšene Boha za svojho nevinne odsúdeného otca. Zázračným spôsobom prenesený bol do Lisabonu a pred sudcami bránil nevinnosť svojho otca. A keď sudcovia nedali sa presvedčiť a tvrdili, že zavraždený nájdený bol v záhrade otcovej, žiadal sv. Anton, aby telo zavraždeného do súdnej siene donesené bolo. Sv. Anton rozkázal v mene Ježiša Krista mrtvému, aby vyznal, či ho jeho otec zavraždil. A hľa, mrtvý vstal a pevným hlasom oznámil, že odsúdený je nevinný. I zadivili sa a naľakali všetci, ktorí to videli. A jeho otec Martin Bullones išiel ospravedlnený domov. Neskôr chytený vrah vyznal, že on i toho zavraždil a do záhrady Martinovej hodil. Sv. Anton držal ešte reč ku svojim pokrvným, aby Bohu verne slúžili a nado všetko Ho milovali, i zmizol a bol zase v okamžení vo svojom kláštore v Padue. 

 

Mladý človek v Padue spovedal sa mu, že v hneve dokopal matku. Sv. Anton riekol, aby ho upozornil na veľkosť neprávosti jeho, že noha, ktorá bola nástrojom takého zločinu, zasluhuje, aby bola odťatá. Kajúcnik, ktorý nepochopil dobre úmysel horlivého spovedníka, ktorý nič inšieho docieliť nechcel, len aby nenávisť oproti takému hriechu v ňom vzbudil, — išiel domov a odťal si nohu. Keď to počul sv. Anton, išiel k nemúdremu mladíkovi, priložil odťatú nohu na jej predošlé miesto, prežehnal ju a hneď mu zase prirástla. 

 

Kázaval v jednom meste. Bohatý mešťan prijal ho do svojho domu a dal mu izbu, aby v nej nemýlený býval a dľa vôle sa modlil a ku kázňam chystal. Sv. Anton modlieval sa a rozjímal celú noc. Zvedavý mešťan chcel videť škárou na dverách, čo sv. muž v noci robieva, keď nespí. I uzrel sv. Antona na kolenách kľačať, skrúšene sa modliť, i pozoroval krásneho chlapčeka na jeho rukách, ktorý ho objímal a ľúbal, a s radostným úsmevom do tváre mu hľadel. Chlapčok zjavil sa sv. Antonovi a oznámil mu, že je On Ježiš Kristus.

 

Zázraky tieto a ešte mnohé iné rozširovali slávu sv. muža a dopomáhali k obráteniu mnohých hriešnikov. I kláštorskí bratia zvelebovali ho. Zavčasu stal sa kvardianom v Padue, potom kustosom a konečne provincialom rádu, ačkoľvek tieto úrady len z poslušnosti prijal a zastával. Po smrti sv. Františka stal sa brat Eliáš hlavným riaditeľom rádu. Muž tento nezachovával závet a pravidlá svätého zakladateľa, neplnil príkaz chudoby a pokory a sotva založený rád sv. Františka zdal sa ísť svojej istej záhube oproti. Sv. Anton videl a cítil tú nákazu, i oznámil s bratom Adamom Mariskom zhubné riadenie Eliášovo apoštolskej stolici v Ríme. Eliáš bol odstránený a pápež Gregor IX. previedol tak zvaný závet sv. Františka s celou prísnosťou v ráde a zachránil ho pred skazou. Súčasne požiadal pápež sv. Antona, aby ho v tomto diele radou a pomocou svojou podporoval. Sv. Anton bol ešte len 36 rokov starý, ale cítil, že sily jeho toľkým namáhaním sú vyčerpané; i prosil sv. otca, aby ho len v Padue ponechal. Tu žil ešte za krátky čas.

 

Roku 1231 držal v Padue naposledy svoje pôstne kázne. I oslabol tak, že cítil blížiť sa poslednú svoju hodinku. Aby sa nikým nemýlený dokonale ku smrti pripravovať mohol, dal sa odniesť ku svojmu priateľovi, ktorý čo spovedný otec neďaleko Paduy v kláštore sv. Kláry účinkoval. Tu ošetrovali nábožné milosrdné sestry svätého, ktorý dňa 13. júna r. 1231 tíško v Pánu usnul. Sotva že odovzdal svoju dušu Pánovi, volali malí a veľkí po meste: «Zomrel svätý!» Pápež Gregor IX. vyhlásil ho hneď nasledujúceho roku za svätého.

Po tridsiatich rokoch bolo telo jeho nájdené porušené, ale jazyk jeho bol čerstvý. A sv. Bonaventura, ktorý bol tam prítomný, vzal ho do ruky, polúbil ho a vzdával chválu Bohu. Roku 1260 začali v Padne ku jeho cti veľkolepý chrám stavať, do ktorého roku 1307 jeho pozostatky slávnostne pochované boli.

 

Svätý Anton z Paduy vyobrazuje sa v odeve františkánskom s ľaliou, knihou a Ježiškom na rukách.

 

Poučenie.

 

Keď sv. Anton uzrel pozostatky mučeníkov, ktorých Maurovia V Maroku pre ohlasovanie sv. evanjelia zabili, bol tak oduševnený, že sa poberať chcel hneď k Maurom, aby mohol za sv. vieru umrieť. Láska Božia zastavila ho divotvorným spôsobom na ceste, keď naňho nemoc dopustila, a on spokojný bol s riadením a vôľou Božou. K takýmto cnostiam priviedlo ho úplné poznanie Boha a vrúcna vytrvalá modlitba! Kresťanská cnosť je divadlom sveta, ktorý nechápe, prečo sa jej taká zásluha pripisuje. Anjeli obdivujú silnú moc milosti Božej, ktorú cnosť udeľuje. Zbožní ľudia vidia v nej opravdivé blahoslavenstvo. Zázrak žiadal kacier od sv. Antona, zázrak žiada svet, aby mohol uvážiť celú hodnotu cnosti. A či je tento zázrak tak zriedkavým ? Anton, mladík, dedič slávneho mena a statkov, ozdobený veľkými darmi ducha a tela, ktorému kynú všetky zemské pôžitky a svetské radosti, odmieta všetko toto od seba a volí si chudobné, pokorné, zapierania a prísnosti plné živobytie v skrytom kláštore. Či je to dielo ľudskej múdrosti a telesných zmyslov, dielo prírody alebo zázrak ? Je to povolanie z neba k osláveniu slávy Božej! Ľahkomyseľný svet to nechápe. Hľa, to je zázrak, ktorý kresťanské náboženstvo denne činí! Kresťane, ži dľa učenia Kristovho a budeš cnostný a budeš sv. Antona nasledovať v jeho pokore a poslušnosti, a všetko trpezlivo prenesieš. Sv. František z Assisi písal sv. Antonovi tento list: «Brat František svojmu milému bratovi Antonovi! Spasenie v Pánu našom! Zdá sa mi, že je práve na čase, aby si bratom držal prednášky z bohoslovia. Daj ale pozor, aby veľká horlivosť v učení tvojmu duchu neškodila a žeby učenie ani tvojho ducha, ani tých, ktorých vyučuješ, od modlitby neodťahovalo.» Sv. Anton zachovával to napomenutie. Jako učiteľ bohoslovia modlieval sa ešte raz toľko než predtým. Keď sv. Bonaventura neporušený jazyk Antona poľúbil, začal plakať a zvolal: «Oj, šťastný jazyk, ktorý neprestávaš Boha zvelebovať, ktorý si zapríčinil, že Boh množstvo duší sýtil! Teraz je zrejmé, jak drahocenný si pred očima Toho, ktorý ťa stvoril ku takej svätej, ku takej nadzemskej službe.» Kresťane, jak veľkým svätým učinila modlitba a kresťanská cnosť Antona! On ti privoláva: «Nasleduj ma!»

 

Modlitba.

 

Ó Bože, popraj nám milosti, aby sme sv. Antona, sluhu Tvojho a vyznávača, dokonale nasledovali a na jeho prímluvu k požívaniu večných radostí pripustení boli. Skrze Ježiša Krista, Pána našeho. Amen.