Svätí na každý deň - 7. januára. Sv. Lucian, mučeník

7. januára. Sv. Lucian, mučeník. 

V Asii na brehoch rieky Oronty, v plodnej doline, stojí chatrná osada Antakia, plná starobylých rozvalín, ale oku a srdcu kresťanského pútnika veľmi milá. Rozpadlé miesto toto je starodávna Antiochia, sídelné miesto týrskych kráľov a neskôr námestníkov rimanských, krom Ríma a Alexandrie najslávnejšie vtedy mesto na celom svete. Sv. apoštoli Peter a Pavel mnoho ľudí obrátili v Antiochii na vieru kresťanskú; ona je kolískou mena kresťanského; tu sa veriaci najprv nazývali kristiani, kresťania. 

Na biskupskej stolici v Antiochii prvý sedel sám hlava apoštolov, sv. Peter, prečo biskupstvo toto vo veľkej vážnosti stálo u celej cirkve kresťanskej; odtiaľ pošli početní kňazi, biskupi, patriarchovia a mučeníci, všetko mužovia učení a svätí, medzi ktorými nie posledné miesto zaujíma sv. Lucian, mučeník. Sv. Lucian narodil sa v meste Samosate, v Sírii, z kresťanských a bohabojných rodičov. Už v dvanástom roku veku svojho stal sa sirotou bez otca a matky. 

Rozdeliv celý svoj majetok medzi chudobných, odišiel do mesta Edessy, aby tam u slavného učiteľa Makária, pomocou vtedajších vied, filosofie a rečníctva, pripravil sa k náležitému spytovaniu sv. písma a k vedeniu nábožného a svätého života kresťanského. Aby si potrebného vyživenia zaopatril, prepisoval sv. knihy pre zámožných veriacich. 

Takto žil o samote výlučne Bohu medzi svojimi knihami; písal nielen rukou, ale i pobožnou mysľou, spytujúcim duchom, a nadobudnul si veľkej učenosti. Z Edessy odišiel do Antiochie. Prísny kresťanský život sv. Luciana obrátil na seba pozornosť tamojšieho biskupa; ten vysvätil ho za kňaza. Lucian sotva stal sa kňazom, hneď s najväčšou horlivosťou začal kázať slovo Božie. Biskup antiochenský skúsiac i veľkú učenosť Lucianovu, naložil mu, aby písma sväté opravil. 

Do písem totiž starého i nového Zákona vklzly sa, buď nepozornosťou odpisovateľov, buď zlomyseľnosťou kacírov, početné chyby na úkor čistej viery a nezkalenej cnosti. Lucian prevzal obrovské dielo toto, porovnal písma sv. s najstaršími a najlepšími rukopismi, a vydal opravenú osnovu písma svätého, ktorú všetky východné cirkve jednohlasne prijaly. Z Antiochie prišlo Lucianovo sv. písmo aj do Carihradu, zkadiaľ preložené do staroslovančiny prešlo až na naše kraje slovenské. 

Roku 303 zdržoval sa Lucian v meste Nikomédii, keď cisár Dioklecian, rozpálený hnevom proti kresťanom, vydal ukrutný prvý rozkaz k prenasledovaniu ich. S mnohými inými vrhli aj Luciana do väzenia. Medzitým sv. Lucian vyslobodený bol zo žalára a odišiel do Antiochie. Konečne však prišla hodina, v ktorej mala byť vyplnená jeho vrelá túžba: vyliať krv svoju za Krista. 

Koncom roku 311, keď cisár Maximian na krátky čas zastavené prenasledovanie kresťanov obnovil, bol sv. Lucian, na udanie jedného kacirského kňaza, po druhýkrát lapený a do mesta Nikomedie, kde na ten čas cisár sa zdržoval, odvedený. Na ceste do Nikomedie prišiel Lucian do jednej osady, kde len nedávno 40 kresťanských vojakov od strachu pred hroznými mukami pravú vieru svoju bolo zaprelo. 

Lucian týchto odpadlíkov tak dojímavo napomínal, že odpadnutie od viery oľutovali, Krista opäť vyznali a život svoj smrťou mučeníckou dokonali. V Nikomedii sv. Lucian ešte viac pohanov získal kresťanstvu a mučeníctvu. I rozniesla sa povesť, že na koho Lucian pohliadne, každý zrieka sa pohanstva. Z tej príčiny sudca netrúfal si pozreť mu do očí a rozprával sa s ním zpoza opony, ktorá v súdnici medzi ním a Lucianom prevesená bola. 

Pri prvom výsluchu oddal Lucian sudcovi spis na obranu kresťanov; na otázky: kto je a odkúď by bol, z jakých rodičov pochádza, jaké remeslo prevádza, čím sa živí? odpovedal pokaždé slovami: «Ja som kresťan.» Tyran mu hrozil pecou horúcou, do nejžto má hodený byť; hrobom, do ktorého má byť zahrabaný za živa; kolom, nožami obsadeným, na ktorom rozsekaný má byť na kusy: avšak Svätý stál zmužile a ku všetkému tomuto sa usmieval. 

Touto stálosťou zahanbený ukrutník dal Svätého roztiahnuť na škripci a telo jeho obsypať ranami, a keď i v tomto stave vo svojej viere stály zotrvával, vzali a položili ho na ostré črepy, na ktorých cez štrnásť dní nepohnute ležal. Tu mu nedali žiadneho pokrmu; len niekedy ponúkali mu najchutnejšie pripravené jedlá z mäsa, modlám obetovaného. Ale sv. vyznavač premohol v sebe mocný pud prirodzenosti mocnejšou ešte láskou k Spasiteľovi. 

Milosťou Božou posilnený volil radšej umreť, nežli niečo z nečistých obetí okúsiť. Pätnásteho dňa poslal tyran jedného zo sluhov svojich do žalára, dozvedeť sa, či Lucian ešte žije? Tomu Svätý riekol: «Idz; povedz pánu svojemu: Ja som kresťan!» Zázračná vytrvalosť Svätého ešte viac rozpálila hnev nepriateľov. Konečne dňa 7. januára 312 ukrutník dal sv. Luciana sťať a mrtvé telo jeho hodiť do mora. 

Po niekoľkých dňoch voda vyniesla sv. telo na breh neďaleko mesta Drepane v Bithynii, kde ho tamejší kresťania pochovali. Vyobrazuje sa, jako leží na črepoch, kalich mu stojí na prsiach, preto že telo jeho bolo oltárom, na ktoromžto sám konal obetu nekrvavú. 

Stalo sa to takto. Večer pred smrťou, v deň Zjavenia Pána, prišli mnohí učeníci a ctitelia k nemu a žiadali si naposledy z jeho ruky prijať sviatosť oltárnu; ale svätý kňaz bol na rukách i nohách spútaný a ku stĺpu prikovaný; v žalári nebolo stola ani stoličky a stráž predo dvermi hrozila prekaziť každý cirkevný obrad. Sv. Lucian riekol: «Za stôl, na ktorom by sme sv. obeť konali, poslúži vám moje telo. Vy, bratia moji, predstavujete chrám Boží.» 

I položili shromaždení chlieb a víno na prsia zmučeného sv. Luciana, ktorý sv. obeť požehnal a slová sviatostné nad ňou vyriekol. Potom všetci prítomní jeden za druhým prijímali s prsú sv. mučeníka najsvätejšie telo Pána. 

Poučenie. 

Sv. Ján Zlatoustý hovorí v jednej chváloreči na sv. Luciana takto: Kto slová: «Ja som kresťan!» s pozornosťou rozvažuje, nalezne v nich najväčšiu múdrosť. Bo kto hovorí: «Ja som kresťan!» ten oznámil svoju vlasť, svoj pôvod, svoj stav a všetko. Jakým to spôsobom ? To ti, čitateľu drahý, hneď vyložím. Kresťan nemá žiadneho stáleho miesta na tejto zemi, jeho vlasť a mesto rodné je nebeský Jeruzalem. 

Kresťan nepriznáva sa k žiadnemu zamestnaniu pozemskému, jeho život a stav náleží obcovaniu nadzemskému: «lebo obcovanie naše» — píše apoštol (Filip. 3.) — «je v nebesiach.» Kresťan má za príbuzných a súsedov všetkých Svätých, lebo «my všetci sme spoluobčania Svätých a obyvatelia Boží» — jako tenže apoštol (Efes. 2.) píše. 

Takto učil sv. mučeník spôsobom najvhodnejším, kto a odkiaľ by bol, z jakých rodičov pochodí, jaký život vedie, a týmto slovom uzavrel beh života svojho a odišiel ku Kristu, Jemuž sverený poklad viery neporušený navrátil, zanechajúc stúpencom svojim spásonosné napomenutie, aby o spasenie svoje starali sa s horlivosťou a ničoho tak sa nebáli, jako hrešiť a zapierať Krista. 

Modlitba. 

Pane a Bože všemohúci! ktorý si svätého mučeníka svojeho Luciana pravým poznaním dôstojnosti kresťana naplniť ráčil, daj milostivé i mne poznať, jak vznešenej dôstojnosti stal som sa účastným pri krste svätom, skrze Syna Tvojeho, Pána mojeho Ježiša. Amen.