Svedectvo - Teológ a moderátor evanjelikálneho rádia sa stáva katolíkom

BOB SUNGENIS

 

Od kontroverzie k úteche

 

Moje obrátenie ku Katolíckej cirkvi sa začalo nesprávnym telefónnym číslom. Môj priateľ Gerry Hoffman pravidelne volal inému priateľovi Bobovi Swinsonovi. Bobovo meno bolo v Gerryho adresári vedľa môjho a on omylom vytočil moje číslo. Istý čas som pracoval s Gerrym a Bobom vo Family Radio, evanjelikálnej rozhlasovej sieti v Oaklande v štáte Kalifornia. Keď som odišiel z Family Radio, dlho som sa s Gerrym nestretol, preto využil túto príležitosť, aby mi porozprával, čo má nové vo svojom živote. Bol som prekvapený, keď mi povedal, že vážne premýšľa o tom, že sa stane katolíkom. „Katolíkom?!” nahnevane som si pomyslel. „Gerry je znovuzrodený kresťan, ktorý verí v Bibliu. Ako vôbec môže uvažovať o vstupe do Katolíckej cirkvi, do Cirkvi, ktorá je taká nebiblická?” S ľútosťou som si spomenul, že Bob už konvertoval do Katolíckej cirkvi, a to ešte posilnilo môj nepokoj.

 

Gerry s nadšením vysvetľoval učenie Katolíckej cirkvi. Bol som zdesený, keď som ho počul vychvaľovať katolicizmus, a chcel som ho presvedčiť, že by urobil strašnú, možno odsúdeniahodnú chybu, keby pokračoval na tejto ceste do Ríma. Keďže Gerry bol mojím priateľom, rozhodol som sa počúvať ho desať minút a potom som chcel zdvorilo ukončiť rozhovor. Ale po chvíli som celkom zabudol na svoj plán.

 

Ako evanjelikálny protestant som sa často rozprával s katolíkmi a dokazoval som im z Biblie, prečo ich presvedčenie je „nebiblické”. Obyčajne stačilo vyvolať pochybnosti o takých otázkach, ako je uctievanie Márie alebo očistec či svätá omša, a ich katolícke argumenty boli v koncoch. Podobne ako mnohí protestanti som používal Bibliu na „vyvrátenie” katolíckeho presvedčenia. A ak som nemal naporúdzi biblický verš, ktorý som mohol použiť, vždy som mohol použiť otázku: „Kde sa to hovorí v Biblii?” a tým som ich umlčal.

 

Víťazoslávne som sa usmieval, keď sa mi katolíci snažili zbytočne vysvetľovať, prečo sa slová „očistec” alebo „nepoškvrnené počatie” v Biblii nevyskytujú. Môj rozhovor s Gerrym bol však iný. Hoci som mu dal niektoré štandardné námietky voči katolíckemu učeniu, jeho odpovede z nejakého dôvodu zo mňa nerobili víťaza. Vlastne jeho vysvetlenia spôsobili, že som viac počúval, ako útočil.

 

Ako by povedali tí, ktorí ma v tom čase poznali, nezvykol som takto reagovať v rozhovore o politike alebo náboženstve – zvlášť o náboženstve. Ďalšiu hodinu som s Gerrym diskutoval o katolíckom učení a on neprestajne siahal po citátoch zo Svätého písma, aby ma presvedčil, že toto učenie je správne. Žasol som nad silou jeho biblických argumentov.

 

Gerry pravdepodobne povedal Bobovi o našom rozhovore, lebo o pár dní som dostal od každého z nich škatuľu katolíckych materiálov. Prosili ma, aby som si to preštudoval a uvažoval o katolicizme. To bol duchovný útok „dvoch na jedného”. Snažil som sa byť zdvorilý a sľúbil som im, že si tie knihy prečítam – ale v skutočnosti som to vôbec nemal v úmysle, aj keď ma ich slová zaujali. (No Pán mal pre mňa iné plány.)

 

Spočiatku som tie knihy len prelistoval. Bol som trocha zvedavý, čo Katolícka cirkev môže povedať na obranu svojho učenia. Ale po chvíli som sa začítal pozorne a neskôr som ich už nemohol odložiť. Pristihol som sa, že si hovorím: „To dáva zmysel” alebo „Nemôžem uveriť, že som to predtým nevidel.” Netrvalo dlho a prešiel som celý stoh kníh. Pri každej ďalšej som bol nesmierne zvedavý, ako jej autor vysvetlí katolícku vieru. A potom tu boli kazety. Prekvapili ma svedectvá o obrátení, ktoré hovorili o podobnej situácii, akú som prežíval: militantní proti-katolícki evanjelikáli stratili pôdu pod nohami v dôsledku presvedčivých biblických dôkazov učenia Katolíckej cirkvi.

 

Ale najviac ma znepokojovalo to, že títo evanjelikáli konvertovali na katolícku vieru. Scott Hahn, bývalý presbyteriánsky duchovný, ktorý konvertoval na katolícku vieru, mi zvlášť pomohol. Jeho príbeh o obrátení, ako mnohí zistili, je jedným z najfascinujúcejších a najpodnetnejších svedectiev, aké som počul. Zistil, že pojem sola scriptura (formálny princíp reformácie: Biblia je jediná neomylná autorita pre kresťanov) je tak zakorenený v protestantskom myslení, že väčšina ho pokladá za samozrejmosť bez akýchkoľvek solídnych dôkazov. Hahnovo štúdium Svätého písma ho priviedlo k záveru, že sola scriptura, je nielen nehistorický a nefungujúci princíp, ale je aj nebiblický. Veľmi presvedčivo argumentoval tým, že to vôbec nie je pojem, ktorý by mal aspoň minimálnu biblickú podporu. Sola scriptura sa v Biblii ani explicitne, ani implicitne nenachádza. Ak v Písme nenájdeme základné učenie protestantizmu, dôsledky sú preň zničujúce: Ak sa v Biblii neučí o sola scriptura, potom je to princíp, ktorý vyvracia sám seba. Ako tvrdil Martin Luther, Ján Kalvín a iní reformátori, ak je sola scriptura mylná, protestantizmus ako teologická odpoveď na Katolícku cirkev je tiež mylný, keďže je založený na myšlienke, že Biblia je jediné neomylné pravidlo viery pre Cirkev.

 

Keď som si to uvedomil, prekvapilo ma to. Začal som sám študovať Sväté písmo. Prešiel som Starý aj Nový zákon, aby som zistil, kde učí o sola scriptura. Po usilovnom štúdiu a starostlivom preskúmaní početných evanjelikálnych komentárov a diel o autorite Biblie som s hrôzou zistil, že neexistuje absolútne žiaden biblický dôkaz pre protestantské tvrdenie, že Biblia je jediným neomylným sprievodcom pre kresťanskú vierouku a praktický život. Celý život som študoval Bibliu a ohlasoval evanjelikálny protestantizmus ako „pravdu”, ktorú svet tak veľmi potrebuje počuť. Bol som známy v mnohých protestantských kruhoch – na moje veľké osobné uspokojenie – ako „biblický Bob”.

 

Keď mal niekto otázku o vierouke alebo chcel niečo nájsť v Biblii, zvyčajne som mal odpoveď poruke. Tentoraz som však nevedel odpovedať. V období dospievania som nikdy v ničom nevynikal. Bol som človekom, ktorý sa „rozumie do všetkého, ale nie je odborníkom v ničom”. To sa zmenilo na vysokej škole po mojom intenzívnom duchovnom zážitku pri čítaní Biblie. Keď sme sa raz s kamarátom prechádzali okolo budovy, kde som býval na pôde Univerzity Georgea Washingtona, ukázal som na okno svojej izby, kde som bol „spasený”. V ten deň som svoj život odovzdal Kristovi a rozhodol som sa venovať svoj život štúdiu Písma. Bola to oblasť, v ktorej som bol odborníkom.

 

Moje rané roky

 

Od kolísky ma vychovávali v katolíckom náboženstve, ale podobne ako mnohí iní, ani ja som nemal čas alebo motiváciu skutočne pochopiť katolícku vieru. Chodil som do katolíckej základnej a strednej školy, biskup ma birmoval a dokonca som si istý čas myslel, že budem kňazom. Ale keď som bol prvákom na vysokej škole a neobmedzoval ma formálne katolícky domov, robil som to, čo mnohí v mojej situácii: Kamarátil som sa s nesprávnymi ľuďmi a rýchlo som odišiel z Cirkvi. Čoskoro som zistil, že blúdim bez cieľa, a to nebol sľubný začiatok pre študenta medicíny, ktorý chcel ísť v šľapajach otca a stať sa lekárom. Jedného dňa som sa s priateľom na vysokej škole výnimočne rozprával o Ježišovi – hovorím výnimočne, lebo v tom čase som zriedkakedy myslel na Ježiša a jeho nároky voči mne.

 

Akosi sme sa dostali k téme druhého príchodu a môj priateľ tvrdil (čo sa mi vtedy zdalo zvláštne), že Ježiš sa „ožení”, keď sa vráti na zem. Nepoznal som teológiu, preto som so záujmom uvažoval o tejto pozoruhodnej myšlienke. Keď som o tejto hypotéze povedal svojmu spolubývajúcemu Billovi Bryanovi, ktorý vyrastal v kresťanskej rodine, zasmial sa nad touto myšlienkou a odsekol, že ak chcem naďalej šíriť toto vymyslené tvrdenie o Ježišovi, mal by som to najprv dokázať z Biblie.

 

Vytiahol svoj Nový zákon z poličky a požiadal ma, aby som mu ukázal, kde Biblia učí o tejto novej myšlienke. Prijal som jeho výzvu, vzal som si Bibliu a začal čítať. Začal som evanjeliami a rýchlo som prechádzal od jedného podobenstva k druhému. Z dôvodov, ktoré som vtedy nechápal, ma táto duchovná kniha začala veľmi priťahovať. Ježišov príbeh ma uchvátil. A hoci som nikde nenašiel úryvok, kde by sa hovorilo, že sa Ježiš pri svojom druhom príchode ožení, Pán použil túto epizódu, aby vo mne zapálil lásku k jeho písanému slovu, ktorá už nikdy nezanikla.

 

V to leto roku 1974 som prečítal Nový zákon. Ježiš ma fascinoval. Zvlášť ma priťahovala jeho múdrosť a dôvtipnosť. Keď Ježiša zdanlivo podchytili v reči jeho odporcovia, odpovedal slovami: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie,” alebo: „Ten, kto je bez hriechu, nech prvý hodí kameň.” Len mimoriadny človek mohol v tej chvíli vymyslieť takéto úžasné odpovede. Ale srdce mi napokon prenikla Ježišova láska a milosrdenstvo. Dojímalo ma, keď som čítal o láske, ktorú prejavoval iným, dokonca aj vtedy, keď zomieral. Videl som, že sa stará o druhých viac než o seba. Hoci som si predtým myslel, že takéto altruistické vzťahy existujú len v rozprávkach, vo svojom srdci som vedel, že Ježiš Biblie nebol rozprávkou. Začal som chápať, že Ježiš bol skutočným človekom a mal nároky na môj život, ktoré som nemohol ignorovať. Vedel som, že ak prijmem jeho vládu nad svojím životom, budem musieť zmeniť svoj život a žiť pre neho, nie pre seba. To ma desilo a zároveň tešilo.

 

O niekoľko mesiacov, raz v nedeľu večer v januári 1975 som sedel sám vo svojej internátnej izbe a čítal som Bibliu. Uvažoval som o Ježišových slovách v Matúšovom evanjeliu: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké” (Mt 11,28).

 

Keď som čítal tento úryvok, zrazu som cítil, ako keby to Ježiš hovoril priamo mne a pozýval ma prísť k nemu. Neskôr som sa dozvedel, že obrátenie svätého Augustína sa začalo podobne. Keď Augustín raz popoludní premýšľal o duchovných veciach, počul hlas malého chlapca, ktorý hovoril: „Tolle et lege” („Vezmi a čítaj”). Cítil, že má vziať Bibliu, ktorú mu dala jeho matka Monika. Prečítal teda niekoľko veršov z Písma a prvýkrát v živote ho naplnilo vedomie úžasnej Božej prítomnosti. Prijal Krista, dal sa pokrstiť ako katolík a stal sa jedným z najväčších biskupov a teológov Cirkvi. Podobne ako Augustín som v tú noc šiel spať s pocitom, že Ježiš ma pozýva svojimi slovami z Matúšovho evanjelia.

 

V ten večer som odovzdal svoj život Kristovi. Bol som emocionálne vyčerpaný z tohto stretnutia s Ježišom a napokon som zaspal. Keď som sa na druhý deň ráno zobudil, vedel som, že sa stalo niečo úžasné: Boží Duch vstúpil do môjho života, v ktorom sa niečo veľmi rozhodne zmenilo. Stále nedokážem nájsť tie správne slová, aby som opísal, aká intenzívna duchovná a emocionálna skúsenosť to pre mňa bola.

 

Moji priatelia z vysokej školy a iní, ktorých som poznal, nemohli uveriť, ako som sa zmenil. Chcel som nasledovať prvých kresťanov, o ktorých som čítal v Novom zákone. Začal som teda rozdávať svoj majetok a usiloval som sa o svätú dokonalosť, o ktorej Ježiš hovoril v evanjeliu: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš a rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi” (Mt 19,21).

 

Moji kamaráti z vysokej školy boli príjemne prekvapení, keď dostali veľkú časť môjho skromného majetku. Nechápal som celkom, čo sa deje, ale jedno som vedel určite: Ježiš mi dal zakúsiť svoju prítomnosť. Miloval som ho a miloval som Bibliu, ktorá ma učila o jeho živote. Niekoľko mesiacov som naďalej chodieval do neďalekého katolíckeho kostola vo Washingtone. V tom čase som nechcel zisťovať, či Katolícka cirkev je pravou Cirkvou. Chcel som len poznať čo najlepšie Ježiša.

 

Často som sa postil a modlil a vášnivo som čítal Bibliu. Začal som hľadať kresťanskú rozhlasovú stanicu. Raz v sobotu večer som našiel kontaktný rozhlasový program, kde moderátor odpovedal na otázky súvisiace s Bibliou. Bol som nadšený. Túžil som prijať akúkoľvek informáciu o Biblii a kresťanstve, akú som mohol nájsť. V programe sa hovorilo aj o istej dogme Katolíckej cirkvi. Moderátor informoval svojich poslucháčov, že táto konkrétna katolícka dogma je „nebiblická” a na podporu svojho tvrdenia ponúkol niekoľko veršov. Naivne som súhlasil s jeho argumentmi a bez toho, aby som si to vtedy uvedomil, urobil som prvý krok na ceste od Katolíckej cirkvi. Odrazu som zatúžil byť ako tento učiteľ – pracovať v rozhlase a odpovedať na otázky ľudí o Biblii. (Vôbec som vtedy nevedel, že o sedem rokov sa moja túžba vyplní a budem mať dokonca vlastný kontaktný rozhlasový program.)

 

Onedlho som stretol niekoľko dobrosrdečných protestantov. Keď zistili, že som katolík, vysvetľovali mi, že Katolícka cirkev je príliš zakorenená v nezmyselných obradoch a narušených tradíciách, a preto sa vzdialila od Biblie.

 

Presvedčili ma, že to, čo v skutočnosti hľadám, je jednoduchá viera – „biblická” viera: len ja, Ježiš a Biblia, ktorú som nemohol praktizovať v rámci obmedzení katolicizmu. S novozískanou láskou k Ježišovi a Biblii som odmietol Katolícku cirkev. Myslel som si, že táto Cirkev predo mnou „skrýva” Ježiša – a protestantskí priatelia ma podnecovali, aby som tomu uveril. Moje slabé väzby s Katolíckou cirkvou sa dali ľahko preťať ostrým nožom ich proti-katolíckych argumentov. Cítil som, že už nie som katolíkom.

 

Prijal som protestantský recept na večné šťastie a začal som kráčať po ceste k tomu, čo podľa môjho vtedajšieho názoru malo byť živým vzťahom k Ježišovi. Neuvedomoval som si, že každý krok ma viedol ďalej od jeho Cirkvi. A nielenže som sa vzďaľoval od Cirkvi, ale ako to už býva, pod vplyvom horlivej starostlivosti svojich novo-nájdených protestantských priateľov som začal veľmi nenávidieť katolicizmus. Prijal som ich názor, že Katolícka cirkev je podvod a diabolské odchýlenie sa od pravdy, ktoré vedie duše preč od Krista. Chytá ich do bahna obradov, predpisov a nebiblických ľudských tradícií. Teraz si s hanbou spomínam na to, že som sa veľmi ľahko dal nahovoriť, aby som zanechal Cirkev. Považoval som katolicizmus za niečo, čo nielenže treba odmietnuť, ale sa aj aktívne proti tomu postaviť v domnienke, že táto Cirkev učí falošne o Ježišovi a spáse.

 

Zanechal som Katolícku cirkev a ďalších sedemnásť rokov ako horlivý evanjelikálny protestant som si o sebe myslel (ako mnohí protestanti), že som Dávid, ktorý odvážne bojuje proti obrovskému katolíckemu Goliášovi. Zoči-voči storočiam katolíckych koncilov a pápežských vyhlásení a tradícií som bojoval vyzbrojený len Bibliou. Pevne som veril, že táto zbraň zničí podvody Katolíckej cirkvi.

 

Ale Boh ma sledoval a čakal na správnu chvíľu, aby potlačil moju vzburu, napravil moje nesprávne chápanie a priviedol ma naspäť do svojej Cirkvi. To, čo kedysi biskup Fulton Sheen povedal o anti-katolíkoch, platilo aj pre mňa: „Na svete neexistuje ani sto ľudí, ktorí nenávidia Katolícku cirkev, ale existujú tisíce ľudí, ktorí nenávidia to, čo si nesprávne predstavujú pod Katolíckou cirkvou.”

 

Keď som sa zoznamoval s protestantizmom, prešiel som tvrdou školou. Hneď som sa stretol s poľutovaniahodným dedičstvom rozdelenia, ktoré nám zanechali protestantskí reformátori. V každej denominácii, ktorú som navštívil, som našiel veľa rôznych vieroučných článkov, ktorým som mal veriť.

 

Verný menu „protestant” som napokon zanechal jednu denomináciu za druhou pre nezhody v učení. Moje samo-štúdium Biblie – štúdium, ktoré trvalo niekoľko hodín denne, väčšinu dní týždňa, ďalších sedem rokov – mi pomohlo, aby som sa stal biblickým vševedom. To mi však ani trochu neuľahčilo hľadanie pravdy. Vo svojej samoľúbosti som prešiel do ďalšej denominácie, hneď ako som narazil na učenie, ktoré som nepokladal za „biblické”.

 

Počas štúdia na vysokej škole som nebýval doma, ale neznamenalo to, že som nebol v kontakte s rodinou s priateľmi. Občas sme sa stretli, no nemal som k nim dobrý vzťah. Nemohli pochopiť môj novoobjavený duchovný život. Našiel som si prácu recepčného v malých hoteloch, kde počas nočnej smeny nebol veľký ruch, aby som nerušene mohol študovať Bibliu.

 

Neskôr, keď som sa oženil a vybudoval si úspešnú kariéru obchodníka, naďalej som pokračoval v štúdiu Biblie. Nazhromaždil som si osemnásť Biblií. Vo väčšine z nich mám obrovské množstvo poznámok a odkazov, ktorými som usporadúval to, čo som študoval. Vymyslel som si systém skladajúci sa z viac než stovky symbolov. Označoval som si nimi jednotlivé verše, a to mi pomáhalo pri výklade.

 

Ako protestant som napísal knihu s názvom Odmeny v nebi. Kritizovala katolícky a niekedy protestantský pojem nebeských zásluh za skutky, ktoré sme vykonali na zemi. Poslal som rukopis rôznym vydavateľom a čakal som na kladnú odpoveď. Práve vtedy mi Gerry omylom zatelefonoval. Veril som, že Biblia je najvyššou autoritou a ako väčšina protestantov som bol presvedčený, že Boh ma zvlášť požehnal, aby som pochopil jej význam.

 

Najprv som študoval na Washingtonovom biblickom kolégiu vo Washingtone. Tam som sa naučil, čo znamená byť „fundamentalistom”. Zdalo sa, že každý je tam šťastný a duchovný. Myslel som si, že som našiel nebo na zemi, aspoň pokým som nezačal spochybňovať niektoré doktríny, ktoré boli príznačné pre tento konkrétny prúd fundamentalizmu.

 

Títo ľudia tvrdili, že prorocké časti Biblie by sa mali vykladať z pohľadu súčasnosti. Napokon si vytvorili všetky možné bláznivé a šokujúce výklady budúcich udalostí vo svete. Často som videl, že ich metódy vykladania Biblie boli nedôsledné. Vykladali doslova len tie úryvky, ktoré podporovali ich výmysly. Keď som rázne poukazoval na tieto chyby, vzniklo napätie medzi mnou a fakultou, čo ma prinútilo už po roku opustiť túto inštitúciu.

 

Vrátil som sa na svoju pôvodne vybranú vysokú školu, Univerzitu Georgea Washingtona, a zmenil som svoj lekársky odbor na teológiu. Stále som sa hneval na teologickú krátkozrakosť fundamentalistov, preto som opäť nastúpil do školy s miernym nadšením. Rýchlo som sa dostal do sporov so svojimi profesormi, ktorí prijali „liberálnu” protestantskú teológiu – čo je presný opak línie fundamentalizmu a uspokojuje ešte menej. V liberálnom protestantizme sa ťažko niečo berie v Biblii doslova. Skôr sa to odsúva do oblastí mýtov a legiend.

 

Ale vydržal som a napokon som v teológii získal titul bakalára. Veľmi ďakujem zosnulému evanjelikálnemu teológovi Francisovi Schaefferovi, s ktorým som si dopisoval. Pomohol mi bezpečne preplávať cez plytčiny liberalizmu. Vtedy som to nechápal, ale Schaeffer bol veľmi blízko ku katolicizmu, hoci si to neuvedomoval. Raz sa mi zdôveril, že má rád a veľmi obdivuje Matku Teréziu a dokonca s ňou príležitostne spolupracoval.

 

Jeho syn Frank to tiež hovoril (pórov. Christianity Today. Franky Schaeffer chides Evangelicals, október 1993).

 

Neskôr som pokračoval v štúdiách vo Westminsterskom teologickom seminári vo Philadelphii. Bola to bašta konzervatívnej reformovanej teológie a ako by sme mohli správne očakávať, bola to aj bašta anti-katolicizmu. Keďže som nebol úplne presvedčený o tom, že militantná kalvínska teológia, ktorú prijal Westminsterský seminár, je správna, naďalej som viedol teologické diskusie s profesormi a spolužiakmi.

 

Ale všetci sme sa zhodli v tom, že Katolícka cirkev je falošnou formou kresťanstva. Prečítal som veľa kníh, ktoré napísal slávny profesor na Westminsteri – zosnulý holandský teológ Cornelius Van Til, a neustále som sa stretával s jeho narážkami na „romanistov”, čo bol hanlivý výraz pre katolíkov. Samozrejme som to prijal s radosťou a obdivom.

 

Počas svojho štúdia vo Westminsterskom seminári som bol svedkom nepríjemnej udalosti, ktorá sa stále ozýva v mysliach mnohých reformovaných protestantov. Je známa ako „Shepherdov problém”. Profesor Norman Shepherd, ktorý v seminári dvadsať rokov vyučoval systematickú teológiu, začal hlásať názor, že dobré skutky sú „nevyhnutné” pre spásu. Tieto „romanistické” vyhlásenia vyvolali poplach na fakulte aj medzi študentmi.

 

V dôsledku toho viedli s týmto zblúdeným profesorom proces, ktorý sa podobal procesu vyšetrovania herézy. Shepherd bol presvedčený, že protestanti počnúc od reformátorov nesprávne vykladajú mnohé jasné odkazy o nevyhnutnosti dobrých skutkov v Jakubovom liste a v evanjeliách. V triede som s profesorom Shepherdom viedol vášnivé diskusie o tejto otázke. Napadol som jeho názor ako názor, ktorý „kompromituje” evanjelium a jadro reformácie. Myslel som si, že sa zapredal romanistom. Mnohí iní mali rovnaký názor ako ja. Shepherda napokon vylúčili z jeho učiteľského miesta a poslali ho do akademického zabudnutia.

 

Ale žasol som, že ho podporovala malá, no pozoruhodná časť fakulty a študentov. Vo Westminsterskom seminári bolo cítiť „katolícke” myslenie, čo ma veľmi znepokojovalo. Hoci som dokázal vyvrátiť Shepherdove názory, stále ma neuspokojoval klasický protestantský názor na spásu. Ukončil som Westminsterský seminár s pocitom neistoty v tejto otázke.

 

Keď som získal titul magistra teológie, prijal som miesto ako biblický učiteľ vo Family Radio v Oaklande v štáte Kalifornia. Uvedomil som si, že môj sen sa splnil – mal som vlastný kontaktný program v rozhlase. Odpovedal som na otázky poslucháčov o Biblii. Okrem toho som vyučoval viac než tisíc študentov v korešpondenčných kurzoch a v našej miestnej škole pre vzdelávanie dospelých. (Studentka Brigitta sa napokon stala mojou manželkou.)

 

Vytvoril som svoj vlastný kurz pod názvom Súčasné otázky. Riešil som v ňom hlavné kontroverzné otázky v protestantizme, napríklad glosoláliu – hovorenie v jazykoch, zázraky, rozvod a opätovné manželstvo, úloha žien v cirkvi, antikoncepcia, predurčenie a slobodná vôľa a biblický výklad. Napísal som aj niekoľko 50-75-stranových brožúrok pre Family Radio, kde som vysvetľoval biblickú pravdu o týchto témach podľa môjho chápania. Nezarobil som tým veľa peňazí, no neprekážalo mi to. Vo svojom živote som konal „Pánovo dielo”.

 

Po dvoch rokoch radostnej a náročnej práce vo Family Radio sa stalo niečo, čo otriaslo mojím celoživotným snom stať sa učiteľom Biblie. Šlo o ďalší vieroučný spor. Keď som sa ponáral hlbšie do Biblie, všimol som si, že niektoré veci, ktoré sa vyučovali vo Family Radio, nie sú „biblické”. Povedal som o svojich ťažkostiach prezidentovi a hlavnému teológovi vo Family Radio Haroldovi Campingovi. Moje názory neprijal najlepšie. To bol prvý z niekoľkých sporov, ktoré sme mali pre jeho chybný a niekedy priam bizarný spôsob výkladu Písma. Napätie medzi nami sa zväčšovalo.

 

Vedel som, že moje dni vo Family Radio sú spočítané. Skutočne, moje nezhody s Campingom o pár mesiacov neskôr vyústili do môjho prepustenia. Hoci som očakával, že za nejaký čas opustím Family Radio, opustiť vlastný rozhlasový program a písanie kníh – dve zamestnania, z ktorých som mal nesmiernu radosť – bolo pre mňa veľmi ťažké. Mnoho rokov som sníval o vyučovaní Biblie a už po dvoch rokoch práce vo Family Radio sa tento sen rozplynul. Trápil som sa, že svoje poznatky nemôžem využiť v praxi, ale teraz vidím, že Boh mal pre mňa pripravený lepší plán.

 

Keď som zanechal Family Radio, bol to symbol môjho postupného ústupu od solipsizmu a vieroučného zmätku protestantizmu. Bol to prvý krok na mojej dlhej a náročnej ceste späť do Katolíckej cirkvi. Keď som odišiel z Family Radio, rozhodol som sa prerušiť prácu v oblasti teológie a vykonávať svetskú prácu. Chcel som nájsť cirkev, kam by som s rodinou chodieval. Moja manželka Brigitta vyrastala v prísnom holandskom kalvínskom dome. Dobre som vychádzal s jej rodinou, keďže sme mali spoločnú reformovanú teológiu. Snažili sme sa nájsť si domov v presbyteriánskej cirkvi, ale naďalej nás prenasledovali vieroučné kontroverzie.

 

Presbyteriáni sú v protestantských kruhoch známi ako „rozdelené Péčka” pre všetky tie frakcie, ktoré sa vytvorili z rôznych výkladov Biblie. Vždy, keď som sa pustil do sporov, situácia sa vyostrila. Počas ďalších piatich rokov sme vystriedali päť rôznych presbyteriánskych cirkví. Zakaždým sme odišli pre nesúhlas s pastorovým výkladom Biblie. Všimol som si, že mnohí protestanti dopredu čakajú ďalšie rozdelenie v ich cirkvi. V protestantských cirkvách nieje zriedkavé, že v jednej generácii dôjde dvakrát alebo trikrát k rozdeleniu.

 

V istej cirkvi, do ktorej sme chodili, ma zvolili za staršieho a moju manželku menovali do výboru pre voľbu pastora. Videli sme vnútorné fungovanie a intrigy, ktoré prebiehali v typickej protestantskej cirkvi. Táto skúsenosť nám otvorila oči. Každý mal svoj program a celé litánie biblických veršov na podporu svojich názorov. V takejto nezávislej biblickej cirkvi nebola nijaká jasná autorita, a preto bolo prijateľné všetko.

 

Kalich trpezlivosti pretiekol, keď táto cirkev rozhodovala o novom pastorovi. Väčšina starších dávala prednosť novej generácii protestantského duchovného, ktorý sa viac sústreďuje na „naliehavé potreby” a dočasný úspech než na prísny autentický kresťanský život.

 

Tento druh „kresťanstva v štýle Madison Avenue” prevládal v mnohých evanjelikálnych cirkvách. Bol som v nesúhlasiacej menšine. Argumentoval som tým, že nový pastor by mal pomáhať svojmu stádu, ako sa vysporiadať s hriechom a utrpením. Nemal by sa zaoberať tým, aby sa ľudia cítili dobre. V dôsledku tohto sporu sme s Brigittou zanechali túto cirkev. Boli sme znechutení povrchným druhom evanjelikálneho kresťanstva, ktoré sme videli všade okolo seba.

 

Stále sme hľadali pravdu. Vstúpili sme do malej živej denominácie – Boston Crossroads Movement v Kristovej cirkvi. Podobne ako tí, s ktorými som sa stretával na biblickom kolégiu, aj naši priatelia z tejto cirkvi boli mladí, šťastní a duchovní. S Brigittou sme tam veľmi dobre zapadli a vybrali nás do vedenia. Keď sa pozerám spätne na túto skúsenosť, vidím, že Boh použil čas, ktorý sme strávili v bostonskej Kristovej cirkvi, na náš ďalší krok do Ríma.

 

Kristova cirkev je jednou z niekoľkých protestantských denominácií, ktorá učí o krstnom znovuzrodení. Ale keďže som pochádzal z reformovaného presbyteriánskeho prostredia, bol som presvedčený, že krst bol len symbolom. Nikdy som si nepredstavoval, že by som prijal iný názor. Títo ľudia ma podnietili, aby som opäť študoval túto otázku a povzbudili ma, aby som bral Bibliu „doslova”. Začal som skúmať túto tému, a to dosť intenzívne. V dôsledku biblických dôkazov som nielen zmenil svoj názor a prijal učenie o krstnom znovuzrodení, ale napokon som napísal dlhú prednášku, v ktorej som toto učenie obhajoval.

 

Trochu ma trápi, že túto prácu stále používa Kristova cirkev. Pod vplyvom tejto skúsenosti sa začala meniť moja viera. Prenasledovali ma myšlienky, že hoci dobre poznám Bibliu, mohol som sa veľmi mýliť vo svojom chápaní toho, čo Biblia učí. „Ak som sa tak dlho úplne mýlil v učení o krste,” pýtal som sa, „aké iné omyly som počas tých rokov vyčítal z Biblie?”

 

Hoci som kapituloval v učení o krstnom znovuzrodení, bol som si istý, že nezmením svoj názor na krst detí. Pevne som v to veril – toto učenie bolo hlboko zakorenené v mojej psychike. Kristova cirkev sa ma snažila presvedčiť, že krst detí je „nebiblický”, ale neúspešne. Keď ma zvolili do vedenia v Kristovej cirkvi, moje neústupčivé presvedčenie o krste detí sa stalo vážnym problémom. Vedenie miestnej cirkvi, do ktorej sme chodili, začalo na mňa tlačiť, aby som odmietol učenie, o ktorom som vedel, že je pravdivé. To viedlo k napätiu a sporom v ďalších súvisiacich otázkach.

 

Musel som opustiť ďalšiu cirkev pre vieroučný spor, Potom sme na pozvanie dlhoročných protestantských priateľov, ktorí spolu s nami odišli z Kristovej cirkvi, krátko chodili do ich nezávislej biblickej cirkvi. Tu som však našiel tie isté pokrytecké postoje a vieroučné nezhody, ktoré som videl v mnohých iných fundamentalistických skupinách. Je ironické, že táto konkrétna cirkev bola domovom jedného z najväčších kritikov katolicizmu Jamesa G. McCarthyho.

 

On je autorom videofilmu pod názvom Katolicizmus: Kríza viery, v ktorom sa snažil odhaliť všetky zlá v Katolíckej cirkvi, aby „zachránil” katolíkov. Brigitta a ja sme boli členmi jeho cirkvi len dva mesiace, ale teraz vidím, prečo Boh chcel, aby sme urobili túto „zastávku” skôr, než prídeme domov do Ríma. (Moja niekdajšia známosť s Jimom McCarthym mi umožnila nadviazať s ním komunikáciu teraz, keď som katolíkom. Píšem si s ním a poukazujem na omyly a rozpory v jeho videu.)

 

Po duchovnej skúsenosti podobnej Augustínovmu obráteniu som začal ako devätnásťročný prosiť Boha o manželku. Osem rokov som sa modlil na tento úmysel trikrát denne. Povedal som Bohu všetky zvláštne vlastnosti, ktoré som chcel, aby mala moja manželka. Pamätám sa, že som sa konkrétne modlil o niekoho krásneho vnútorne i navonok a o niekoho, kto miluje Boha nadovšetko, vrátane mňa. Som veľmi rád, že Boh odpovedal na moje modlitby tak, ako sa mi ani nesnívalo.

 

Brigitta je všetko, čo som chcel mať v manželke. Jednou z jej veľkých vlastností je vernosť – akoby ju zosobňovala. Počas mojich „protestov” proti protestantizmu bola na mojej strane. Hoci som jej duchovný život prevrátil hore nohami, keď sme prechádzali dvermi mnohých protestantských denominácií, dôverovala mi celou svojou bytosťou. Ale nenasledovala ma slepo. Na každej našej teologickej križovatke Brigitta sama skúmala tieto otázky. Pozorne si vypočula obidve strany príbehu a potom si vytvorila názor.Katolicizmus bol zvlášť ťažkým krokom pre Brigittu, pretože musela preštudovať a odpovedať na množstvo vieroučných otázok.

 

Keď spracovala základné otázky (sola scriptura, autorita Cirkvi, mariánske dogmy a cirkevný zákaz antikoncepcie), začala sa uvoľňovať. Hoci sa ešte musela veľa naučiť o katolíckej viere, cítila, že je konečne „doma”. Jej tvár každý deň žiari láskou k Bohu, novou vďačnosťou a láskou k jeho Cirkvi. Pred svojím obrátením na katolícku vieru sme uvažovali, že prvý raz v našom manželstve použijeme antikoncepciu. Vďaka tomu, že sme našli múdrosť katolíckeho učenia o tejto téme, sme požehnaní naším štvrtým dieťaťom Augustínom Jozefom. Práve v tomto období môjho života Pán viedol Gerryho Hoffmana, aby mi „omylom” zatelefonoval.

 

Teraz to nepokladám za náhodu. Hoci som bol stále v bahne svojho protestantského anti-katolicizmu, znechutilo a hnevalo ma, že toľko rokov „prebehujem z cirkvi do cirkvi”. Ukázalo sa, že evanjelikalizmus je len preludom žiarivého teologického kamelota, ako som si ho predstavoval pred všetkými tými rokmi, keď som sa stal „znovuzrodeným”. Stále som miloval Ježiša, ale bol som pripravený vzdať sa hľadania jeho Cirkvi. Keď som už tak dlho hľadal a vždy som sa sklamal, stratil som nádej, že nájdem Cirkev, o ktorej povedal, že ju nikto nepremôže (porov. Mt 16,18), Cirkev, o ktorej povedal, že bude s ňou do konca sveta (pórov. Mt 28, 20).

 

Ale Pán ma zachránil z tohto blúdenia. Aká to nebeská irónia, že sa rozhodol použiť bývalých evanjelikálnych anti-katolíkov – Gerryho Hoffmana, Boba a Júliu Swensonovcov, Scotta a Kimberly Hahnovcov, Thomasa Howardsa, Johna Henryho Newmana a iných -, aby mi ukázali cestu naspäť do Ríma.

 

Keď som lúskal stohy katolíckych kníh, ktoré mi poslal Bob a Gerry, ako prvý som opäť preskúmal protestantský koncept sola scriptura, čiže tvrdenie, že len Biblia je našou autoritou. Bolo to ako facka, keď som si uvedomil pravdu katolíckeho tvrdenia, že sola scriptura je falošná doktrína, tradícia ľudí. Svoj život som venoval Biblii (a sola scriptura).

 

Keď som študoval katolícke argumenty proti sola scriptura, inštinktívne som vedel, že celá diskusia medzi katolicizmom a protestantizmom sa týka autority. Každá doktrína, ktorej veríme, je založená na autorite, ktorú prijímame. Rozhodol som sa otestovať túto teóriu reformátorov, keď som požiadal mnohých protestantských odborníkov a pastorov, aby mi pomohli nájsť sola scriptura v Biblii. Nebol som príliš prekvapený, keď som zistil, že nikto mi nedokázal podať presvedčivú odpoveď. Poukázali na verše, ktoré hovorili o pravdivosti a neomylnosti Biblie, ale nemohli mi ukázať žiaden verš, ktorý otvorene učil, že Písmo je našou jedinou, formálne dostatočnou autoritou.

 

Je zaujímavé, že niektorí z nich boli natoľko úprimní, aby priznali, že Biblia nikde neučí o sola scriptura. Túto pozoruhodnú skutočnosť doplnili názorom, že Biblia nemusí učiť o sola scriptura, aby toto učenie bolo pravdivé. Videl som však, že tento názor nebol hodnoverný. Ak sa v Biblii neučí o sola scriptura – teda o myšlienke, že Biblia je formálne postačujúca pre kresťanov, sola scriptura je mylný koncept, ktorý vyvracia sám seba. Keď som študoval Sväté písmo vo svetle katolíckych materiálov, ktoré som dostal, pochopil som, že Biblia vlastne poukazuje na rozhodujúce slovo Cirkvi vo všetkých vieroučných otázkach (pórov. 1 Tim 3, 15; Mt 16, 18-19; 18, 18; Lk 10, 16).

 

Malo to veľký význam najmä v praktickom živote. Keďže len ten, kto chápe a správne interpretuje informáciu, môže pôsobiť ako autorita, je jasné, že hoci Biblia obsahuje Bohom vdýchnuté zjavenie, nemôžeme ju považovať za jedinú a poslednú „autoritu”. Pochopenie a výklad jej obsahu totiž závisí od ľudského faktoru. Tiež som si uvedomil, že Biblia nás upozorňuje na ťažké a zmätočné informácie, ktoré obsahuje a ktoré môžu podliehať rôznym vymysleným a mylným interpretáciám (pórov. 2 Pt 3,16). Po celé tie roky blúdenia v teologickej púšti protestantizmu som cítil, že niečo nie je v poriadku, ale nevedel som to pomenovať. Teraz konečne zapadali jednotlivé časti skladačky na svoje miesto. Čím viac som o tom premýšľal, tým väčšmi som si uvedomoval, že teória sola scriptura bola veľkou ujmou pre kresťanstvo.

 

Najlepšie to dokazuje samotný protestantizmus: veľké množstvo súperiacich, rozháraných denominácií, ktoré už samotnou povahou „protestu” a „spochybňovania” nekonečne rozmnožujú chaos a protirečenia.

 

Moja sedemnásťročná skúsenosť s protestantskými biblickými odborníkmi mi dokonale objasnila jedno: sola scriptura je prikrášlený výraz pre „sola ego”. Mám tu na mysli to, že každý protestant má svoj vlastný výklad Svätého písma a, samozrejme, je presvedčený o jeho nadradenosti nad ostatnými výkladmi. Každý šíri svoj vlastný názor a domnieva sa (ak priamo netvrdí), že Duch Svätý ho osobne k nemu priviedol.

 

Ako protestant som veľmi obdivoval Martina Luthera a Jána Kalvína za ich odvahu vykladať Bibliu podľa svojho. Dnes si myslím, že títo moji hrdinovia boli pravdepodobne veľmi inteligentní, ale aj veľmi pyšní a vzdorovití. Keď som si prečítal zopár odborných životopisov týchto dvoch reformátorov, uvedomil som si, že v seminári nám nikdy nehovorili veľa o ich osobnom živote. To spôsobilo, že som zaujal ešte skeptickejší pohľad na reformátorov a reformáciu ako takú.

 

Uvedomujem si, že v Katolíckej cirkvi sú problémy. Cirkev v každej dobe musela znášať rany svetáckych, hriešnych a heretických členov. V súčasnosti Cirkev zápasí s ničivými silami liberalizmu, ktorý ovplyvnil časť Cirkvi zvlášť v USA. Ale musíme si uvedomiť, že poblúdenie jej členov neneguje autentickosť Katolíckej cirkvi ako pravej Kristovej Cirkvi. Musíme rozlišovať medzi tým, čo sa koná v mene katolicizmu, a tým, čo Katolícka cirkev oficiálne učí. Vzdorovití členovia by nás nemali prekvapiť. Biblia varuje, že mnohí v Cirkvi budú hrešiť a budú skazení, hoci si zachovajú zdanie duchovnosti.

 

Ako sám Ježiš povedal, pšenica bude rásť s kúkoľom, pokým nepríde súdiť svet. Mnohí protestanti sa čudujú, že napriek týmto závažným problémom Katolícka cirkev má tajuplnú schopnosť prekonať búrky sporov, heréz a schiziem. Často sa hovorilo, že Rím sa čoskoro zrúti, ale on stále stojí. Keď som študoval dejiny Cirkvi, videl som, že zo všetkých cirkví (diecéz), ktoré sa spomínajú v Novom zákone, okrem Jeruzalema stále existuje len cirkev v Ríme. Okrem veľkých biskupstiev v Korinte, Efeze, Filipách, Solúne, Kolosách a v oblasti Galácie nám Nový zákon pripomína menej dôležité cirkvi, ktoré už dnes neexistujú (porov. Zjv 2 a 3).

 

Dlhý vek a univerzálnosť Katolíckej cirkvi naznačuje jej božský pôvod. Neexistuje nijaké čisto prirodzené vysvetlenie, že Katolícka cirkev stále existuje po toľkých stáročiach – ale je tu nadprirodzené vysvetlenie. Ježiš prisľúbil, že vovedie svoju Cirkev do plnej pravdy a bude ju chrániť pred silami, ktoré ju chcú zničiť zvnútra i zvonka, dokonca aj pred pekelnými bránami.

 

Vo svetle Ježišových jasných prisľúbení vieroučnej jednoty a časovej ustavičnosti Cirkvi (porov. Mt 7, 24-25; 16, 18-19; 18, 18; 28, 20; Lk 10,16;Jn 14, 16-18; 14,26; 16,13) protestantské tvrdenie, že Cirkev bola tisíc-päťsto rokov skazená a nepoznala cestu spásy, je absurdné a nebiblické.

 

Keď niektorí protestanti cítia logiku týchto katolíckych argumentov, pokúšajú sa obísť Ježišove výroky a tvrdia, že Cirkev, ktorú chráni, je „duchovná” neviditeľná Cirkev, a nie konkrétna viditeľná Cirkev. Tento názor vyvracia Ježišovo učenie, že Cirkev je „mesto postavené na návrší, ktoré nemožno skryť” (Mt 5,14). To je príklad omylu „zduchovnenia” biblických úryvkov, aby tak mohli zapadnúť do vymyslenej teológie.

 

Slovo „cirkev” (po grécky ekklesia) sa v Novom zákone vyskytuje viac než stokrát. Ani raz nemá význam „duchovnej” cirkvi. Predstava duchovnej a neviditeľnej cirkvi, ktorú tvorí určitá beztvará skupina „pravých veriacich” z každej denominácie, ako to mnohí protestanti tvrdia, je úplne nebiblická. Ježiš založil len jednu Cirkev, nie skupinu súperiacich denominácií. Moji protestantskí priatelia boli veľmi hrdí na „biblické cirkvi”, ktorých členmi boli. Tvrdili, že väčšina ich členov sú úprimní „kresťania”, a popierali, že katolíci sú úprimnými kresťanmi.

 

Je zaujímavé, že mnohé dnešné takzvané „biblické cirkvi” sú staré len dve alebo tri generácie. Mnohé cirkvi sa vytvorili vtedy, keď sa skupina ľudí zhromaždila okolo prominentnej osoby, ktorá predstavila nový a „brilantný” výklad Biblie. S nadšením zanechali svoju bývalú cirkev, ktorá sa už nepridŕžala „biblickej pravdy”, a vytvorili novú a údajne lepšiu cirkev.

 

Ale napokon ich počiatočné nadšenie vyprchá, učenie sa začne meniť a ľudia opäť odchádzajú a niektorí si vytvoria ďalšiu sektu. Často cirkev tretej alebo štvrtej generácie sotva pripomína cirkev prvej generácie. Tento scenár sa opakoval tisíckrát v tých pár storočiach existencie protestantizmu. Tento syndróm drobenia je tragickým dedičstvom zmätku a nejednoty reformácie. Niektorí protestanti odpovedajú na túto kritiku tým, že vyčítajú Katolíckej cirkvi zmenu učenia, čo však nie je pravda. Praktický život a disciplína sa môžu meniť a menia sa v Katolíckej cirkvi, ale dogma sa nemení.

 

Slávenie svätej omše v latinčine (v rímskom obrade), zdržiavanie sa mäsa v piatok, celibát kňazov a iné starodávne praktiky sú dobré a užitočné pre život Cirkvi, ale nie sú to dogmy a môžu sa podľa potrieb meniť alebo zrušiť. Medzi katolícke dogmy patrí napríklad Trojica, Ježišovo vtelenie, inšpirácia a neomylnosť Svätého písma, očistec, Nepoškvrnené počatie Panny Márie a skutočná prítomnosť Ježiša v Eucharistii.

 

Katolícka cirkev sa bezpečne spolieha na Ježišovo prisľúbenie, že zošle Ducha Svätého, aby uviedol svoju Cirkev do plnej pravdy (Jn 16,12), že zviaže a rozviaže v nebi to, čo je zviazané a rozviazané na zemi (Mt 18, 18), a že ju bude chrániť pred zničením (Mt 16,18). Ježiš ustanovil Cirkev, skrze ktorú sa chce dať poznať svetu (Mt 5,14-15; 28,18-20). Prostredníctvom autority Svätého písma, ústneho ohlasovania a neomylných rozhodnutí, ktoré prišli od Ježiša skrze jeho Cirkev (Lk 10, 16; Sk 15),

 

Pán začal pomalý, ale istý proces pôsobenia prostredníctvom svojho Tela, ktorým je Cirkev (porov. Rim 12, 1-5; 1 Kor 12,12-27; Ef 3, 4-6; 5, 21-23; Kol 1, 18), aby všetko podriadil sebe (2 Kor 10, 5). Cirkev musí byť schopná vyučovať pravdu v každom čase, aby splnila toto poslanie Božieho milosrdenstva. Keby Cirkev nebola chránená pred učiteľským omylom, Boží ľud by nemal absolútne žiaden dôveryhodný základ, na ktorom by vybudoval svoju vieru.

 

Protestanti tvrdia, že ich vieroučná istota je založená len na Biblii. Ale Sväté písmo nikde netvrdí, že postačuje pre túto úlohu. Varuje, že ho možno nesprávne vykladať (2 Pt 1,20; 3,15-16). Neomylnosť Cirkvi mi pomohol pochopiť úryvok z Mt 16, 18-19. Viac než stokrát som si prečítal tento úryvok, ale nikdy som nepochopil jeho význam. Vedel som, že katolíci hovoria, že Peter je tou „skalou” (mnohí konzervatívni evanjelikálni odborníci teraz priznávajú, že je to pravda na základe kontextu a jazykových dôkazov v texte), ale uvedomil som si, že dynamický vzťah medzi zväzovaním a rozväzovaním na zemi a v nebi jasne implikuje neomylnosť Cirkvi.

 

Pochopil som, že ak Boh rovnako zväzuje a rozväzuje v nebi, potom zväzovanie a rozväzovanie na zemi je nevyhnutné, aby sme sa uchránili omylu. Keby to tak nebolo, Boh by sa dostal do situácie, keď by potvrdzoval to, čo nie je pravdivé. Ako Cirkev vykonáva túto úlohu zväzovania a rozväzovania? Vedie ju Duch Svätý, aby urobila rozhodnutia bez omylu (Jn 16,13), takže Ježiš Kristus môže schváliť tieto rozhodnutia. Keď som si to uvedomil, žasol som. Katolícke tvrdenie o neomylnosti nie je jednoducho drzou ľudskou nadutosťou, ale vyplýva zo samotného Písma.

 

Neodškriepiteľný príklad neomylnosti Katolíckej cirkvi som našiel, keď som začal uvažovať o otázke kánona Svätého písma – ako sa určovali knihy Biblie.

 

Protestanti túto otázku často ignorujú. Vo Svätom písme sa nenachádza „inšpirovaný obsah”. Rozhodnutie o tom, ktoré knihy sa majú zaradiť do Biblie a ktoré nie, urobila Katolícka cirkev na konciloch v Hippo (393) a v Kartágu (397 a 419). Tieto rozhodnutia neskôr schválili a slávnostne vyhlásili ekumenické koncily v Nicei (787), Florencii (1440) a Tridente (1525-1546). Jedna z kníh, ktorá mi to pomohla pochopiť, bola kniha Henryho G. Grahama – Kde sme dostali Bibliu.

 

Keďže Biblia nenaznačuje, ktoré knihy do nej patria, a keďže protestanti neveria, že Cirkev má akúkoľvek autoritu neomylne určovať, ktoré knihy patria do Biblie a ktoré tam nepatria, protestanti sú v epistemologickej dileme. (Epistemológia je časť filozofie skúmajúca proces poznania, jeho podstatu, vzťah poznania a skutočnosti, možnosť a pravdivosť poznania.)

 

Preto musia urobiť logický, ale heretický záver, že môžu existovať inšpirované knihy, ktoré by mali byť v Biblii, ale omylom ich vynechali, a naopak môžu existovať neinšpirované knihy, ktoré nemajú čo robiť v Biblii, ale omylom ich tam pridali. Napríklad Martin Luther chcel vynechať Jakubov list, List Hebrejom, Druhý Petrov list a Knihu zjavenia, lebo veril, že ich pridali omylom. Keby ho jeho súčasníci nepresvedčili, tieto knihy by sa možno vynechali v protestantských Bibliách.

 

Podľa tejto teórie o „omylnom kánone” protestanti si nemôžu byť neomylne istí, že Biblia, ktorú majú v rukách, je skutočne Bibliou. Otázka kánonu je pre protestantov neriešiteľným epistemologickým problémom. Lebo ak si nemôžeme byť istí, ktoré knihy patria do Biblie, ako ju môžeme považovať za Jediného” neomylného sprievodcu k spásonosnej viere v Boha?

 

Je ironické, že hoci protestanti používajú teóriu sola scriptura, aby útočili na Katolícku cirkev, nemôžu neomylne vedieť, čo tvorí Písmo v prvom rade. Ak je kánon omylný, neexistuje dôvod, prečo by budúce generácie protestantov nemohli odstrániť určité knihy z protestantského kánona alebo pridať nové. Nie je to nemožné, ako by sa mohlo zdať, keďže mnohí liberálni protestantskí teológovia a biblickí bádatelia už odporúčali odstrániť niekoľko novozákonných kníh (niektorí zašli až tak ďaleko, že spochybnili celý kánon).

 

Nemohli by sme si byť ani celkom istí, či samotné slová Písma sú inšpirované. V seminári sme sa učili rôzne variácie teórie „omylného kánonu”. Hovorili nám, že Biblia „potvrdzuje samu seba”. Inými slovami, Biblia svojou po váhou jednoducho núti človeka prijať jej knihy ako inšpirované. To môže utešovať protestantov, ale vôbec sa to neodlišuje od Mormonovho tvrdenia, že jednoducho vie, že Kniha Mormona je inšpirovaným Božím slovom, pretože cíti, že Kniha Mormona je pravdivá.

 

Sotva to je spoľahlivý spôsob ako určiť, ktoré knihy patria do Biblie. A nezabúdajme, že v Biblii je veľa kníh, napríklad List Filemonovi, Tretí Jánov list a iné, ktoré sa čitateľovi nezdajú ako zvlášť inšpirované (niekedy si ich prečítajte a urobte si názor).

 

Keby aj nejaká kniha tvrdila, že je inšpirovaná, ako by sme overili, či je to naozaj tak? V prvých storočiach Cirkvi bolo v obehu veľa kníh, ktoré buď tvrdili, že sú inšpirované, alebo sa zdali byť inšpirované. Nikdy sa však nedostali do kánonu (napríklad Petrovo evanjelium, Barnabášov list, Skutky Pavla, List Klementa Korinťanom). Medzi kanonickými knihami Biblie je na prvý pohľad veľa nezhôd a protirečení, takže keby sme ich neprijímali ako kanonické, pokladali by sme ich za podvrh.

 

Žiarivý príklad úplnej absencie biblických dôkazov pre sola scriptura a neschopnosti protestantských apologétov vyriešiť epistemologicky problém kánonu v súvislosti so sola scriptura vidíme v diskusii medzi katolíckym apologétom Panickom Madridom a fundamentalistickým apologétom Jamesom Whiteom.

 

Je pravda, že protestanti žijú z vypožičaného kapitálu Katolíckej cirkvi, lebo ona neomylne uznala kánon Svätého písma pod božským vedením Ducha Svätého. Vždy, keď protestanti citujú z Biblie, nevedomky uznávajú, že dôverujú v neomylné Božie vedenie, ktoré dostala Katolícka cirkev od Krista. Mnohí evanjelikáli a fundamentalisti tvrdia, že Katolícka cirkev nám nedala kánon, ale bol to Duch Svätý. V tom katolíci súhlasia s protestantmi a je im jasné, že kánon Biblie zjavil Duch Svätý. Skutočná otázka znie, ako ho zjavil. Keď protestant tvrdí, že Duch Svätý dal Cirkvi kánon, musí priznať, že Duch Svätý viedol Cirkev k tomu, aby urobila toto neomylné rozhodnutie.

 

Jediné východisko z tejto dilemy je takzvaná teória o „omylnom kánone”, ktorú už niektorí začali šíriť. Významný evanjelikálny teológ R. C. Sproul je dobrým príkladom tých, ktorí zastávajú hypotézu „omylnej zbierky neomylných kníh”.

 

Martin Luther sa snažil vyriešiť problém kánona tým, že prijal len tie knihy, ktoré sa do istej miery týkali jeho obľúbenej témy „ospravodlivenia vierou” (List Rimanom a Galaťanom v tomto teste obstál). Naopak, odmietol knihy, ktoré neobsahovali túto tému. Ale historické skutočnosti ma prinútili pochopiť, že rozhodnutie o kánone urobila Katolícka cirkev. A ak rozhodnutie Katolíckej cirkvi bolo neomylné, musel ju viest Duch Svätý.

 

Uvedomil som si, že ak Duch Svätý naozaj inšpiroval Cirkev, aby napísala neomylné Písmo, ohlasovala neomylnú vierouku a neomylne rozhodla o biblickom kánone, neexistuje absolútne nijaký racionálny základ, ktorý by bránil tvrdeniu, že Cirkev bola neomylne vedená po stáročia až do súčasnosti. Ježiš prisľúbil, že vovedie svoju Cirkev do plnej pravdy (Jn 16,13) a bude s ňou až do skončenia sveta (Mr 28, 19-20).

 

Protestanti, ktorí úprimne skúmajú túto otázku, stoja pred krízou viery. Ak uznajú, že Boh viedol Katolícku cirkev, aby neomylne uznala a kodifikovala kánon, musia tiež uznať, že neexistuje žiaden racionálny alebo biblický základ, aby sme popierali, že Katolícku cirkev naďalej neomylne vedie Duch Svätý. Samozrejme takýto záver by si vyžadoval, aby sa stali katolíkmi. Takáto kapitulácia je pre mnohých nemysliteľná. Po takmer piatich storočiach predsudkov je pre niektorých ľudí nesmierne ťažké vidieť veci inak. Mnohí dávajú prednosť neistote a nechcú uznať, že Katolícka cirkev je Kristovou Cirkvou.

 

Po celej tej anti-katolíckej propagande, s ktorou som sa stretával v mojich protestantských rokoch, v Katolíckej cirkvi som našiel najrozumnejší a najdôveryhodnejší výklad Svätého písma. Práve táto vernosť Písmu spečatila moje rozhodnutie vstúpiť do Katolíckej cirkvi. Odkedy som sa stal dospelým, zápasil som s otázkou, ako správne vykladať Bibliu. Prečítal som si nespočetné množstvo kníh o biblickej interpretácii, ktoré napísali evanjelikálni teológovia a biblickí bádatelia. Rozprával som sa o tejto téme s mnohými učiteľmi a priateľmi.

 

Keď som pôsobil vo Family Radio, napísal som dvesto stranovú knihu o biblickej interpretácii. Ale pre nesmiernu rôznorodosť protestantských výkladov sa každý vykladač Biblie snaží, aby jeho exegéza bola najpresvedčivejšia, pričom výklady iných odsudzuje ako „nebiblické”. Z toho vyplývalo, že chápanie akéhokoľvek úryvku z Biblie je vždy ľubovoľné.

 

Moje štúdium cirkevných otcov a biblických komentárov ďalších katolíckych teológov a exegétov ma naučilo, že najvernejší spôsob výkladu Svätého písma spočíva v tom, že ho budeme brať doslova. V protestantskej exegéze som prevracal a zduchovňoval mnohé úryvky, lebo keby som ich vykladal inak, zničilo by to teologickú infraštruktúru, ktorú sme museli zachovať.

 

Každá denominácia má svoj konkrétny súbor veršov, ktoré zdôrazňuje a na základe ktorých sa vykladá zvyšok Písma. Problém spočíva v tom, že každá denominácia zdôrazňuje iný súbor veršov a pridŕža sa svojho osobitého výkladu tohto súboru. Katolícka exegéza vykladá Sväté písmo podľa živej Tradície Cirkvi. Starí cirkevní otcovia to často nazývajú „analógiou viery”.

 

Existuje veľa príkladov úryvkov, ktoré ľahko pochopíme a sú v zhode so zvyškom Písma, keď ich vykladáme doslova. V Jn 3, 5 slovo „voda” vo vete: „Ak sa človek nenarodí z vody a Ducha” sa týka krstu vodou. Vtedy Duch vstupuje do nášho života a odpúšťajú sa nám hriechy. (Protestantské výklady tohto verša sú dosť rôznorodé a slúžia sami sebe. Väčšina sa snaží zduchovniť vodu ako metaforu pre Božie slovo. Podobne sa vykladajú také jasné úryvky ako 1 Pr 3, 21; Ef5, 26; 4, 5; Sk 2, 38 a Rim 6, 1-4. Niektorí dokonca tvrdia, že voda sa týka amniotickej tekutiny v maternici.)

 

Ježišov výrok: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené” (Jn 20,23) sa týka odpustenia, ktoré udeľuje Kristus prostredníctvom svojich kňazov (porov. 2 Kor 5,18-20). Ježišov výrok: „Toto je moje telo” (Lk 22,19) sa doslova vykladá v tom zmysle, že veľkonočný chlieb sa stal Ježišovým skutočným telom. Výrok v Jak 5, 14 ohľadom pomazania chorých olejom, takže sa odpúšťajú hriechy, sa berie doslova. Genezis 1, 28 sa doslova vykladá ako argument proti antikoncepcii. (Pred rokom 1930 všetky protestantské denominácie bez výnimky pokladali antikoncepciu za hriech. Episkopálna cirkev ako prvá prestala odsudzovať antikoncepciu. Dnes ju dovoľujú všetky protestantské denominácie.)

 

Možno najlepším príkladom tohto postoja je pápežovo odmietnutie udeliť Henrichovi VIII. rozvod. Od Reformácie protestantské výklady umožnili, aby cudzoložstvo a opustenie boli platnými dôvodmi pre rozvod a opätovné manželstvo. To sa potom rozvinulo do množstva výnimiek, ktoré sa teraz praktizujú úplne beztrestne. Katolícke výklady umožnili rozluku na základe cudzoložstva, ale tvrdia, že tento manželský pár je stále v Božích očiach manželským párom a nemôžu teda vstúpiť do druhého manželstva. To podporuje aj Pavlovo učenie v Rim 7, 1-3 a 1 Kor 7,10-1.

 

Pokiaľ ide o výnimku v Mt 19, 9, katolícka exegéza tvrdí, že táto výnimka sa týka len rozvodu, ale nie opätovného manželstva, pretože táto výnimka sa nachádza skôr medzi vetami „kto opustí svoju manželku” a „ vezme si inú, pácha cudzoložstvo” než pred nimi alebo po nich.

 

Keďže Ježiš zvlášť zakázal opätovné manželstvo a nazval ho hriechom cudzoložstva, potom „rozchod”sa netýka legitímneho a legálneho rozvodu, ale len neurčitej odluky (pozri Pavlov výrok v 1 Kor 7, 11: „A ak by odišla, nech ostane nevydatá, alebo nech sa zmieri so svojím manželom. “Dokonca aj po jej odchode Pavol stále uznáva muža za jej „manžela”.)

 

Niektorí obviňujú Katolícku cirkev, že udeľuje anulovanie manželstva, keď sú dvaja ľudia nelegitímne zosobášení, čo však znamená, že to nie je manželstvo. Na druhej strane rozvod sa snaží rozpustiť zväzok medzi dvomi platne zosobášenými ľuďmi.

 

4 Por. Mt 6,46; 7,21-23; 19,16-21; 25, 31-46; Sk 10,34-35; Rim 2, 5-6; Gal 5,4-6; Flp 2,12-13; Jak 1, 22-25; 2,4-26; 1 Jn 3, 7; 3,19-24; 4,17-21; 5, 2-4.

 

Ježišove slová v Mt 19,1-9, ktoré zakazujú rozvod, sa prísne dodržiavajú v Katolíckej cirkvi, ktorá nikdy ne­dovolila rozvod alebo opätovné manželstvo. Jak 2, 24 hovorí, že Abrahám nebol ospravedlnený len vierou, ale aj svojimi skutkami. To znamená, že skutky láskyplnej poslušnosti, ovocie Božieho daru milosti zadarmo, ktorý pôsobí v každom kresťanovi, sú integrálnou súčasťou nášho ospravodlivenia pred Bohom. Hoci protestanti často tvrdia, že tieto úryvky sú buď symbolické alebo kultúrne zastarané, pochopil som, že katolícky výklad je na rozdiel od protestantských výkladov v súlade so zvyškom Svätého písma.

 

Aby Martin Luther odôvodnil svoje tvrdenia, že človek je ospravodlivený len vierou, úmyselne pridal slovo „len” do svojho nemeckého prekladu Rim 3, 28. V skutočnosti slovo „ len ” sa vyskytuje pri slove „ viera ” len v gréckom texte v Jak 2, 24, kde sa hovorí, že nie sme „spasení len vierou”. Martin Luther bránil svoj nový dodatok slovami: „Hovoríte mi, že pápeženci robia veľký poplach, pretože slovo, len’ nie je v Pavlovom texte. Ak vaši pápeženci robia taký zbytočný rozruch okolo slova ,len” povedzte im: ,Dr. Martin Luther to bude mať takto,’ a povedzte: Pápeženci a somári sú jedno a to isté. Budem to mať takto a postarám sa, aby to tak bolo. Moja vôľa je dostatočným dôvodom. Veľmi dobre viem, že slovo ,len’ nieje v latinskom alebo gréckom texte. Je zbytočné, aby ma to pápeženci učili. Je pravda, že tieto písmená tam nie sú. Na tieto písmená hlupáci pozerajú ako teľa na nové vráta… Ostane to v mojom Novom zákone a aj keby všetci pápežskí somári zošaleli, neodstránia to.” Citované v John Stoddard, Rebuilding a Lost Faith, 136-137.

 

Ďalší dôležitý argument, ktorý ma presvedčil o pravde Katolíckej cirkvi, spočíval v tom, že som si uvedomil, že Cirkvi dal poslanie vyučovať pravdu Kristus (Mt 28,18-20), a preto obyčajní ľudia nie sú schopní jej toto poslanie odobrať alebo zabrániť jej toto poslanie napĺňať. Protestantskí reformátori preto tvrdili, že Katolícka cirkev je beznádejne skazená a stratila svoju identitu Kristovej pravej Cirkvi. Aby posilnili toto tvrdenie, nazývali Katolícku cirkev „babylonskou neviestkou” a označovali určitých škandalózne hriešnych pápežov za „antikristov”.

 

Mnohí protestanti tvrdia, že Cirkev prvých troch storočí bola „čistou” cirkvou a až po uzákonení kresťanskej viery rímskym cisárom Konštantínom (v roku 312) sa Cirkev stala „katolíckou” a skazenou. Ale po štúdiu tejto otázky som zistil, že dogmy pokonštantínovského katolicizmu sú tie isté dogmy, niektoré v pôvodnejšej forme, ktorým verili kresťania v predchádzajúcich troch storočiach.

 

Pri štúdiu spisov cirkevných otcov som zistil, že prvotná Cirkev verila v skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii, vo vyznanie hriechov kňazovi, v krstné znovuzrodenie, v spásu vierou a dobrými skutkami, ktoré vykonávame vďaka milosti, verili, že môžeme odmietnuť Božiu milosť a zriecť sa spásy, že biskup Ríma je hlavou Cirkvi, že Mária je Božou Matkou a bola ustavične pannou, že môžeme prosiť o orodovanie svätých v nebi, že očistec je dočasným stavom očisťovania, ktorý niektorí kresťania podstupujú pred vstupom do neba.

 

Okrem ustavičného panenstva a Božieho materstva Márie všetky tieto dogmy protestantskí reformátori zavrhli. Ak sa Katolícka cirkev mýli, keď sa pridŕža týchto dogiem, potom sa mýlila už dávno predtým, než Konštantín legalizoval kresťanstvo. To by znamenalo, že Cirkev odpadla ešte pred koncom prvého storočia, keď ešte žili apoštoli! Túto absurdnú teóriu by nemohli prijať ani tí najväčší anti-katolícki protestanti.

 

Keď som čítal cirkevných otcov, zistil som, že prví kresťania sa pridŕžali súčasného katolíckeho výkladu Písma. Tento výklad sa odovzdával v posvätnej Tradícii, zachovával sa a šíril tak starostlivo, ako sa zachovávalo a opisovalo Sväté písmo. Verše ohľadom „tradície”, ktoré som čítal stokrát, teraz dostali úplne nový význam. Konečne som pochopil hodnotu a nevyhnutnosť posvätnej Tradície. Tradícia neprotirečí Biblii. Skôr ju podporuje a objasňuje.

 

Najdôležitejším veršom je 2 Sol 2,15, kde Pavol špecifikoval, že ústna tradícia sa má zachovávať a počúvať rovnako ako písaná tradícia. Pre moju zdedenú protestantskú averziu voči „tradícii” (v Mt 15, 3-9; Mk 7, 1-15 a Kol 2, 22 sa tradície ľudí odsudzujú) som si nikdy skutočne nevážil hodnotu dobrých a zdravých tradícií, zvlášť tých posvätných Tradícií, ktoré nám dal Boh a zachováva ich neomylné vedenie Ducha Svätého v Cirkvi.

 

Tiež som sa dozvedel, že na miestach, kde Sväté písmo bolo nejednoznačné (napríklad krst detí), posvätná Tradícia nám pomáha pochopiť úmysel apoštolov.

 

Ako Boh rieši vzburu

 

Keď som uvažoval o fenoméne protestantskej reformácie, pýtal som sa, prečo Boh dovolil, aby vznikla a prekvitala takáto vzbura. Pozrel som sa teda, čo Biblia hovorí o takejto vzbure. Videl som, že namiesto toho, aby Boh okamžite zničil vzdorovitých ľudí, ako to bolo v prípade Koreho (pórov. Nm 16,1 a nasledujúce verše), niekedy dal tým, čo sa búrili, presne to, o čo žiadali, ale bol to skôr trest. Napríklad keď sa Židia sťažovali Bohu, lebo sa im zunovalo jesť mannu a chceli mäso, Boh vyriešil túto vzburu takto: „Teraz vám Pán dá mäso a najete sa. A nebudete ho jesť iba jeden deň, ani dva, päť, desať alebo dvadsať dní, ale celý mesiac, že ho nebudete môcť už ani cítiť, až pokým sa vám nesprieči.” Boh spôsobil veľký mor, pravdepodobne pre skazené mäso, ktorý zabil mnohých na púšti (Nm 11,18-20). Ľud spoznal, že je to trest za ich nevďačnosť a vzburu. Konal teda pokánie, ale o pár rokov sa opäť spreneveril Bohu.

 

Jedno zo znamení upadajúcej spoločnosti je vysoká rozvodovosť. Tak to bolo aj v starovekom Izraeli. Boh namiesto toho, aby ich neustále prehováral, dovolil, aby ich rozvody boli znamením ich tvrdohlavosti voči nemu (Mt 19, 8; Jn 12, 39-40). Chceli ísť svojou cestou. Boh im to dovolil a dovolil im dokonca odpadnúť od viery. Napokon Boh dal pocítiť Izraelitom dôsledky ich konania a použil ten istý rozvodový zákon, po ktorom túžili, aby sa „rozviedol” s týmto duchovne cudzoložným národom Keď Izraeliti nechceli, aby Boh bol ich kráľom a žiadali pozemského kráľa, Boh vedel, že ho odmietajú, preto ich podrobil zlým pozemským kráľom (pórov. 1 Sam 8,1a nasledujúce verše).

 

Až neskôr si uvedomili, že keď bol ich kráľom Boh, ušetril ich od zloby pozemských kráľov. Väčšina kráľov v Izraeli bola veľmi zlá. Viedli mnohých ľudí k modloslužbe a záhube. Boh dovolil, aby sa tieto vzbury uberali svojím smerom, ale zároveň pracoval na svojom skrytom pláne.

 

Myslím si, že Boh podobne vyriešil protestantskú vzburu voči Katolíckej cirkvi. Keby Boh hovoril teraz tak, ako hovoril v kapitole Knihy Numeri, možno by povedal: „Chcete inú cirkev? Dám vám inú cirkev. Vlastne dám vám toľko iných cirkví, že ich nedokážete spočítať.” Nedeje sa práve toto? Boh dal protestujúcim to, čo chceli – a oveľa viac: jeden dlhý, neprerušený rad protestujúcich; protestujúcich, ktorí protestujú proti Katolíckej cirkvi, a protestujúcich, ktorí protestujú proti svojim protestujúcim kolegom. Tento mor „protestantizmu” vytvoril tisíce hašteriacich sa siekt. Čas ukáže, že protestantizmus nieje Božím plánom pre jeho Cirkev, aleje to skôr smutné zlyhanie.

 

Ako katolík mám teraz pokoj. Som mimo kontroverzií protestantizmu. Som bezpečný v úteche pravdy. Zaujal som svoje miesto v armáde Krista Kráľa v tomto veľkom zápase o duše, ktorý sa vedie od staroveku. Musím pomáhať iným, zvlášť svojim bývalým protestantským bratom, aby pochopili, tak ako som pochopil ja, že Katolícka cirkev nie je len pravou Cirkvou, je domovom – kam všetci patríme.6 Po toľkých nesprávnych odbočkách a slepých uličkách teraz vidím a milujem Katolícku cirkev takú, aká je: starobylá, nezničiteľná Cirkev, ktorú založil Ježiš Kristus pred dvetisíc rokmi. Tak často sme slepí voči všetkým dobrým veciam, ktoré Boh naplánoval pre náš život. Obyčajne sú priamo pred nami, hoci my ich nevidíme (a niekedy ani neuvidíme). Ako anti-katolícky protestant som bol ako ten slepý muž, ktorého Ježiš uzdravil tak, že mu blatom potrel oči (Jn 9, 17). Radujem sa z Božieho daru milosti zadarmo, ktorý mi otvoril oči, aby som videl pravdu. Hoci bola vždy zrejmá, celé tie roky som ju nevidel.

 

Môj nebeský Otec na mňa trpezlivo čakal, keď som utiekol ako márnotratný syn, aby som našiel svoju cestu domov. Viem, že v deň, keď som sa vrátil domov do Katolíckej cirkvi, sa na mňa usmial a povedal: „Veseľme sa, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa!” Inšpiroval ma svätý príklad protireformačného apologéta svätého Františka Saleského (1567 -1622). Jeho kázne a apologetické spisy obrátili viac než 60 000 reformovaných protestantov do Katolíckej cirkvi v dôsledku jeho odvážneho ohlasovania biblickej pravdy. Príbeh o jeho službe medzi kalvínmi, ako aj biblické a patristické argumenty, ktoré použil proti herézam Kalvína a Luthera, možno nájsť v knihe The Catholic Controversies.