Svedectvá - Od okultizmu k živému Ježišovi a k živej Panne Márii

 

Bola som bežná a povinne veriaca katolíčka. K viere som dostala vďaka rodičom, hlavne mame, ktorá nás k nej viedla. Ako tínedžerka som chodila do kostola len z povinnosti. Nič som nepreciťovala a mnohým veciam a úkonom v Cirkvi som nerozumela. V dospelosti som už chodila menej, až som celkom prestala.

Od mlada som však mala sklon k veciam duchovným, nadprirodzeným. Išla som však nesprávnym smerom. Zaujímali ma horoskopy, veštenie, tarotové karty, numerológia, veštenie z ruky, veštenie z usadeniny kávy a iné. Veštila som sebe aj iným. Nebrala som to ako niečo zlé, veď som nikomu nič zlé neželala, len som chcela dopredu vedieť, čo bude. Mala som aj veštecké či prorocké sny – často som vopred vedela alebo cítila, že niekto zomrie alebo že sa stane nejaké nešťastie či havária. Tie sny ma dosť vyčerpávali.

 

Po roku 1989 po zmene spoločensko-ekonomického režimu som zažívala to čo ostatní. Nové situácie, ktoré bolo potrebné zvládať. Hlavne stres, strach o zamestnanie, neistota, narušenie medziľudských vzťahov v rodinách aj na pracovisku, veľký individualizmus a nedôvera. Televízia a neskôr internet chrlili do príbytkov samé zlé veci, násilie, ukazovali biedu, potom lacnú a nízku zábavu, ktorá ľudí ohlupuje a privádza do väčšieho strachu, znechutenia aj nečinnosti. Každý si preto hľadal svoje miesto vo svete, svoje aktivity na odreagovanie od stresu a nájdenie pokoja.

Život ubiehal. Medzi dvadsiatkou a tridsiatkou som mala obdobie chorôb. Teraz viem, že to bolo následkom zlého konania a otvorenie dverí zlému. Zlý svoje obete nešetrí. Dá vám niečo, nejakú pochybnú silu, moc a potom to draho zaplatíte. Bola som často chorľavá, trápili ma všelijaké choroby a bola som aj často hospitalizovaná. Mala som obdobie, keď som cez deň trpela strachom, v noci som mala nočné mory. Odpadávala som a domov mi museli volať sanitku alebo som chodievala na pohotovosť. Lekári však nič vážne nenašli.

 

Od tridsiatky do štyridsiatky som mala striedavé obdobie. Raz dobre a raz zle, ale stále beznádej a únavný kolotoč života. Následkom otvorenia sa zlému som bola mrzutá, negatívna, výbuchy hnevu a zlosti, čierny humor a život boli pre mňa trápením, aj keď objektívne nebol dôvod. Stres a nepokoj som zajedala, takže som aj pribrala.

Spomínam si, ako sa ma neter pýtala, či chcem dlho žiť a dokedy. Ja som jej odpovedala, že mi stačí krátko – do päťdesiatky, lebo život je trápenie. Keď to počula, povzbudzovala ma a povedala, že mám žiť dlho a že život je pekný. Bolo to veľmi milé. V tom období ma aj mama vyzývala, aby som začala chodiť v nedeľu do kostola. Rovnako aj spomínaná neter a synovec sa ma na prechádzkach neraz spytovali, prečo nechodím do kostola. Vždy ma to zarazilo a nútilo rozmýšľať. Vždy som to odsúvala a nechcela ísť.

 

Varovanie a choroba

 

V októbri 2014 sa mi snívalo, že ku mne prišla nejaká rehoľná sestra a povedala mi, že sa mám pripraviť, lebo o 15 minút zomriem. „Vždy si chcela zomrieť,“ dodala. Ja som okamžite odpovedala, že ja chcem žiť. Ona zopakovala: „Chceš žiť?“ A odišla. To bolo všetko. Zobudila som sa zo strachom. Mala som o čom premýšľať.

O mesiac nato, v novembri, mi zvláštne stvrdla noha v lýtku a mala som zvláštne kŕče, takže som nohu už len ťahala. Koncom mesiaca som mala mať štyridsiatku. To som sa už liečila doma na trombózu a švagriná mi chodievala pichať injekcie na zriedenie krvi. Raz ma premkla hrôza, že sa mi uvoľní krvná zrazenina a že v spánku zomriem. Bola som presvedčená, že nastala moja posledná noc a ja som bola bezmocná. Potom som začala prehodnocovať svoj život a jasne som uvidela svoje hriechy a zlo. Veľmi to mnou otriaslo, pretože som spoznala, aké je to zlé a ako to uráža drahého Ježiša, ktorý nás vykúpil.

Bola som odhodlaná zmeniť sa. A začala som s radosťou pracovať, viac sa usmievať, viac sa venovať ľuďom naokolo, s radosťou som sa začala viac hýbať, chodiť na prechádzky, byť milšia. Uvedomila som si, že ja som vlastne len čakala, kedy umriem. Aj mame som už dala vedieť, čo a ako s mojimi peniazmi (chcela som ich dať na charitatívne účely). Nechcela som konať, len som čakala, že po mojej smrti budú konať iní. Chyba.

 

Dobré skutky

 

Bola som horlivá urobiť čo najviac dobrých skutkov, len som nevedela, čo, komu a ako. V tomto rozpoložení som surfovala po internete a tak som sa dostala k istému rehoľnému spoločenstvu, ktoré nebudem menovať. A napísala som im, či im môžem pomôcť. Už len písomná komunikácia s nimi mi napĺňala dušu radosťou a pokojom.

Nestačilo mi to a cez internet som sa dostala k ikonám. V živote som sa o ikony nezaujímala (ako rímskokatolíčka ani v kostole nevidela), ba dokonca som sa vtedy na sväté obrazy či ikony pozerala ako na niečo nesprávne. Ale ikony ma oslovili v srdci až tak, že som si o nich naštudovala a vzišiel z toho úmysel darovať ich kostolu či chrámu alebo kaplnke. Skontaktovala som sa s ikonopiscami a objednala si ikony. Zrealizovanie úmyslu bolo neľahké, zdĺhavé a komplikované. Nakoniec sa mi to podarilo. Síce nie tak, ako som chcela a kedy som chcela, ale bola to ďalšia lekcia pre mňa, že nie je všetko tak, ako ja chcem.

 

Boj so zlým

 

Ani neviem, prečo som si klikla na videá exorcistov. Nič som si od toho nesľubovala. Trošku som sa bála. Ale započúvala som do kázní otcov exorcistov. Spomínali v nich ľudí, ktorí sa zaplietli do veštenia ako ja a čo potom prežívali. Vtedy som pochopila, akou nástrahou je veštenie. Dovtedy som exorcistom neverila a myslela som si, že nepatria do dnešnej doby. Našťastie je riešenie, ak sa človek dostane na územie zlého – predovšetkým modlitby oslobodenia, svätá spoveď, sväté prijímanie. A tiež žehnať tým, čo nás preklínajú či sú k nám nepriateľskí, ďalej to, že satan sa najviac bojí našej nebeskej Mamičky Panny Márie a iné.

Dostala som sa aj k videám o posolstvách z Medžugoria. Podotýkam, že ja som v Pannu Máriu neverila a neuznávala som ju. Panna Mária ma však oslovila tak silno v srdci ako nikto a nič predtým v mojom živote – a posolstvám som uverila. Ešte viac som spoznala svoje hriechy. Pocítila som veľkú lásku a dôveru k Panne Márii aj k Pánu Ježišovi, nášmu Spasiteľovi. Bola to veľká radosť.

Tu dodám, že som neverila tým nábožným a vždy usmievavým katolíkom. Niekedy ma rozčuľovalo, ako môžu byť takí radostní. Teraz viem, že to nehrajú, že je to živá viera.

Výnimočné bolo to, že som mala záujem naučiť sa modliť ruženec. O modlitbe ruženca rozprávali aj exorcisti aj Panna Mária v posolstvách – nebol dôvod viac pochybovať. Ruženec naozaj pomáha, robí pozitívne zmeny v živote človeka aj v rodine. Ak už nefunguje nič, ružencom si môžete byť stopercentne istí. Spoznala som, že sú rôzne typy modlitieb ruženca, a začala sa ho modliť. Výsledkom je veľký pokoj a radosť.

 

Uzdravenie tela i duše

 

Výnimočné bolo aj to, že sa mi stratili úporné a silné bolestí kĺbov, kostí a kolien, ktorými som trpela od mladosti, takmer dve desaťročia. Mala som už aj naplánovanú operáciu kolena a mala som aj obdobie, keď som musela chodiť kvôli kolenám o paličke. Môžem chodiť, upratovať, koleno funguje a bolesti zmizli. Pritom som o to ani neprosila a uzdravenie sa mi od Pána Ježiša dostalo.

Toto všetko bolo zavŕšené v septembri 2015, keď som doslova už s radosťou utekala do kostola. Vyznala som hriechy na svätej spovedi. Všetky – aj staré, zabudnuté a zatajené až z detstva. A pristúpila som k svätému prijímaniu. Teraz chodím s radosťou do kostola a veľmi si vážim sväté omše a našich kňazov a rehoľníkov. A hlavne z celého srdca milujem nášho Spasiteľa Ježiša Krista a našu nebeskú Mamičku Pannu Máriu.

 

 

Toto je radostný príbeh môjho obrátenia, hoci som neverila, že ešte budem môcť byť niekedy šťastná.