Vo svetle večnosti I. Náš život je cestou do večnosti (Liguori)

Úvaha I.

Náš život je cestou do večnosti

„Človek je už na ceste do domu večnosti svojej” (Kaz 12,5).

1. Sme na ceste

Vidíme, že toľko zlých ľudí na tejto zemi žije v blahobyte a toľko spravodlivých, naopak, v útrapách. Z tohoto faktu aj pohania svojim prirodzeným svetlom rozumu poznali pravdu, že keďže jestvuje Boh a keď je Boh je spravodlivý, musí jestvovať aj druhý život, v ktorom by boli tí zlí potrestaní a tí dobrí odmenení. Nuž to, čo oni vypovedali ako poznatok svetla ľudského rozumu, my kresťania vyznávame vo svetle viery. „Nemáme tu trvalé miesto, ale hľadáme si budúce” (Hebr 13,14). Táto Zem nie je našou vlasťou. Je pre nás iba miestom prechodu, ktorým máme prejsť do domu večnosti (Kaz 12,5) A tak, drahý môj čitateľ, dom, v ktorom bývaš, nie je tvojim domom. Je iba hotelom, z ktorého skoro, azda skôr, ako si to predstavuješ, budeš sa musieť odsťahovať. Vedz, že keď príde čas tvojej smrti, tvoji drahí budú tí prví, čo ťa z neho vyženú. A aký bude tvoj opravdivý dom? Jama bude domom tvojho tela až do súdneho dňa, a tvoja duša bude musieť ísť do domu večnosti, do neba, alebo do pekla.

Preto ťa upozorňuje sv. Augustín: „Si iba hosť, prechádzaš a pozeráš sa.” Bol by blázon taký pútnik, ktorý prechádzajúc nejakým krajom chcel by vynaložiť všetok svoj majetok, aby si tu kúpil vilu alebo dom, ktorý by o niekoľko málo dní musel opustiť. Mysli preto na to, hovorí svätec, že v tomto svete si iba prechodne. Nelipni na tom, čo vidíš. Uváž, že sa to pominie a zadováž si dobrý dom, kde budeš môcť ostať navždy.

Ak sa spasíš, budeš blažený. Ó, akým krásnym domovom je nebo! Všetky i najbohatšie kráľovské paláce monarchov sú iba maštaľami v porovnaní s rajským mestom, ktoré sa môže nazvať „ Mesto vrcholnej krásy” (Nár 2,15). Tam už nebudeš musieť po ničom túžiť, keďže budeš v spoločnosti svätých, Božskej Matky Ježiša Krista a bez bázne pred akýmkoľvek zlom. Skrátka, budeš žiť v mori spokojnosti a v ustavičnej radosti bez hroziaceho konca (Iz 35, 10). A táto radosť bude taká veľká, že po celú večnosť bude sa zdať každým okamihom vždy nová.

A naopak, ak sa zatratíš, si úbožiak! Budeš ponorený do mora ohňa a trápení, zúfalý, opustený od všetkých a bez Boha. A na aký čas? Azda po stotisíc rokoch nastane koniec tvojim mukám? Akýže koniec!? Uplynie sto a tisíc milión rokov a stáročí, a tvoje peklo sa vždy začne znova. Čo je tisíc rokov voči večnosti? Menej ako jeden uplynulý deň (Ž 89, 4). Chcel by si teda vedieť, aký bude tvoj dom, ktorý ti pripadne vo večnosti? Bude taký, aký si zaslúžiš a aký si zvolíš svojimi skutkami.

2. Večnosť je v našich rukách

„Ak strom padne južne alebo severne, ostane ležať na mieste, kam dopadne” (Kaz 11,3). Kam pri smrti padne strom tvojej duše, tam bude musieť ostať naveky. A niet strednej cesty. Alebo budeš navždy kráľom v nebi, alebo navždy otrokom v pekle. Buď navždy blažený v mori šťastia, alebo navždy zúfalý v priepasti múk. Svätý Ján Zlatoústy, keď uvažoval o boháčovi, ktorý hodoval a bol považovaný za šťastného na tomto svete, pretože bol bohatý, ale potom bol uvrhnutý do pekla, a naproti tomu o Lazárovi, ktorého považovali za úbožiaka, pretože bol chudobný, ale potom bol šťastný v nebi, volá: „Nešťastné šťastie, ktoré zavlieklo boháča do večného nešťastia! Ó, šťastné nešťastie, ktoré uviedlo úbožiaka do večného šťastia!”

Čo pomôže trápiť sa, ako to niektorí robia: Kto vie, či môj údel je “predpoznaný” alebo “predurčený”. Keď sa rúbe strom, kam padne? Padne tam, kam sa nakláňa. A kam sa nakláňaš ty, môj brat? Aký život vedieš? Staraj sa, aby si sa vždy nakláňal na juh, zotrvávaj v Božej milosti, utekaj pred hriechom, tak sa spasíš a budeš predurčený. A aby si utekal pred hriechom, maj vždy pred očami veľkú myšlienku na večnosť, ktorú práve sv. Augustín nazýva veľkou myšlienkou.

Táto myšlienka priviedla toľkých mladých ľudí k tomu, že opustili svet a žili na púšti, aby sa starali iba o dušu. A spasili sa. A teraz, keď sú spasení, istotne sú spokojní a ostanú spokojní po celú večnosť.

Istá dáma, ktorá žila ďaleko od Boha, obrátila sa, keď jej bl. Ján z Avily povedal iba tieto slová: „Pani, myslite na dve slová: vždy a nikdy.” P. Pavol Segneri pre myšlienku na večnosť, ktorá ho jedného dňa napadla, nemohol niekoľko nocí spať, a odvtedy začal žiť prísnejším životom. Drexel vraví, že istý biskup s touto myšlienkou na večnosť dokázal sväto žiť a stále si pripomínal: V každom okamihu stojím na prahu večnosti. Akýsi mních sa uzatvoril do hrobu a tam iba volal: „Ó, večnosť, ó, večnosť!” „Kto verí vo večnosť a nestane sa svätým”, hovorieval ten istý P. Avila, “mal by sa zatvoriť do blázinca.”

3. Voľme dobre!

„Človek už je na ceste do domu večnosti svojej” (Kaz 12,5). Prorok hovorí: „Je na ceste”, aby naznačil, že každý pôjde tam, kam chce ísť. Neponesú ho tam, ale pôjde tam sám z vlastnej vôle. Je isté, že Boh chce spasiť všetkých, ale nechce nás spasiť nasilu. Každému z nás predložil život a smrť, a to, čo si vyberieme bude nám dané. Podobne hovorí Jeremiáš: „Takto hovorí Pán: Hľa, predkladám vám cestu života a cestu smrti” (Jer 21,8).

Osobne nám treba voliť. Avšak kto chce kráčať cestou, čo vedie do pekla, ako sa bude môcť dostať do neba? Je to veľmi vážna vec! Všetci hriešnici sa chcú spasiť, a medzitým sami sa odsudzujú do pekla, keď si nahovárajú: „Dúfam, že sa spasím.” „ Veď ktože je taký blázon “, pýta sa sv. Augustín, „že by bral jed v nádeji, že sa uzdraví? ” A predsa toľkí kresťania, toľkí blázni si zapríčiňujú smrť tým, že hrešia a pritom hovoria: „ Onedlho budem myslieť na liek!” Aký strašný omyl, ktorý už toľkých priviedol do pekla!

Nebuďme takými bláznami ako oni. Myslime na to, že tu ide o večnosť! Koľko námahy vynakladajú ľudia, aby si zbudovali pohodlný dom, vzdušný a na dobrom mieste, pri myšlienke, že tam majú bývať po celý život. A prečo sú potom takí nedbalí, keď ide o dom, ktorý im bude náležať naveky, – pýta sa sv. Eucherius. Nejde tu o dom viac-menej pohodlný, viac-menej vzdušný, ale ide o to, byť na mieste plnom šťastia medzi Božími priateľmi, alebo v priepasti všetkých múk medzi hanebnou zberbou toľkých zločincov, heretikov, a modloslužobníkov. A na akú dobu? Nie na dvadsať alebo štyridsať rokov, ale na celú večnosť. Je to veľká vec! Nie je to záležitosť niekoľkých chvíľ, je to záležitosť, od ktorej závisí všetko.

Keď bol sv. Tomáš Mórus odsúdený na smrť za Henricha VIII., Lujza, jeho manželka, prišla za ním pokúsiť sa presvedčiť ho, aby súhlasil s vôľou kráľa. Ale on sa jej pýtal: „Povedz mi, Lujza, vidíš, že som už starý, koľkože rokov mohol by som ešte žiť?” Manželka mu odvetila: „ Ty by si mohol žiť ešte dvadsať rokov!” „Ach, aká si ty nanič obchodníčka,” odvetil Tomáš. „Ty chceš, aby som pre dvadsať rokov na zemi stratil šťastlivú večnosť a odsúdil sa k večným mukám? “

Bože môj, osvieť ma! Keby otázka večnosti bola pochybná, keby to bola iba pravdepodobná domnienka, aj tak by sme mali do toho vložiť všetku snahu, aby sme žili dobre a nevydávali sa do nebezpečenstva, že budeme večne nešťastnými, ak by sa táto domnienka ukázala raz pravdivou. Avšak nie, táto vec nie je pochybná. Je celkom istá! Nie je to domnienka, ale pravda viery: „Človek je na ceste do domu večnosti svojej” (Kaz 12,5). „Žiaľ, nedostatok viery,” hovorí sv. Terézia, „ – je príčinou toľkých hriechov a zatratenia toľkých kresťanov.”

Oživujme teda stále svoju vieru a hovorme: „ Verím v život večný. Verím, že po tomto živote jestvuje iný život, ktorý nikdy neskončí.”A s touto myšlienkou stále pred očami používajme prostriedky, aby sme si zaistili večný život. Prijímajme často sväté sviatosti, rozjímajme každý deň a myslime na svoju večnú spásu. Vyhýbajme sa nebezpečným príležitostiam. A ak je treba zanechať svet, zanechajme ho, pretože nieto prílišnej bezpečnosti, ktorá by stačila zaistiť túto veľkú záležitosť večnej spásy. „Nieto prílišnej bezpečnosti, kde sa vydáva do nebezpečenstva večnosť”, hovorí sv. Bernard.