Vo svetle večnosti II. Dôležitosť spásy (Liguori)

„Len vás, bratia, prosíme, aby ste v tom čoraz viac rástli” (1 Sol 4,10).

1. Dôležitá záležitosť

Záležitosť večnej spásy je dozaista pre nás dôležitejšia ako všetky ostatné, a predsa ju kresťania najviac zanedbávajú. Nešetria úsilie, nestrácajú čas, aby sa dostali na ono miesto, aby vyhrali onen spor, aby uzavreli ono manželstvo. Koľko sa to radia, čo všetko podnikajú! Nejedia, nespia. A potom, čo robia, aby si zaistili večnú spásu? Ako žijú? Nerobia nič, áno, robia všetko, aby ju stratili. A väčšina kresťanov žije tak, ako keby smrť, súd, peklo, nebo a večnosť ani neboli pravdami viery, ale bájkami, vymyslenými kňazmi. Ak sa prehrá spor, ak sa príde o žatvu, aká bolesť sa cíti! Aké úsilie sa vyvíja, aby sa napravila utrpená škoda! Ak sa stratí kôň, pes, s akým úsilím sa vyhľadáva! Ak sa stratí milosť Božia, tu sa spí, žartuje a smeje sa! Že ide o veľkú vec?! Každý sa hanbí, keď ho nazývajú nedbanlivým v záležitostiach sveta. A toľkí sa nehanbia zanedbávať záležitosti večnosti, na ktorej záleží všetko! Nazývajú múdrymi svätých, pretože dbali iba o to, aby sa spasili. Sami sa však venujú všetkému inému na svete, len nie svojej duši. Ale vy, hovorí sv. Pavol, vy, bratia moji, vy dbajte jedine o veľkú záležitosť večnej spásy. Lebo toto je záležitosť pre vás dôležitá.

Buďme teda presvedčení, že večná spása je pre nás záležitosť najdôležitejšia, záležitosť jedinečná a záležitosť nenahraditeľná, ak sa s ňou raz minieme.

Je to záležitosť najdôležitejšia. Áno, pretože je to vec nedoziernych dôsledkov, keďže ide o dušu, lebo keď sa duša stratí, je stratené všetko. Dušu musíme považovať za najvzácnejšiu zo všetkých dobrôt sveta, hovorí sv. Ján Zlatoústy. Aby sme tomu porozumeli, stačí vedieť, že sám Boh vydal svojho Syna na smrť, aby spasil našu dušu. (Jn 3,16) A večné Slovo neváhalo vykúpiť ju svojou vlastnou krvou. A tak sa zdá, hovorí jeden sv. Otec, že človek stojí toľko ako Boh. Preto povedal Ježiš Kristus: „Za čo vymení človek svoju dušu?” (Mt 16, 26). Ak má teda duša takú hodnotu, za aké iné dobro sveta ju človek vymení, keď ju stratí?

Mal pravdu sv. Filip Neri, keď nazýval bláznom toho, kto sa nestará o spásu duše. Keby na svete jestvovali ľudia smrteľní a ľudia nesmrteľní, a smrteľní ľudia by videli nesmrteľných, ako sa celí oddávajú svetským veciam, nadobúdaniu cti, časných dobrôt alebo pozemských zábav, isteže by im povedali: Ó, akí ste vy blázni, keď si môžete získať dobro večnosti a vy myslíte iba na tieto mizerné a prchavé veci, a tým sa sami odsudzujete na večné muky v budúcom živote! Nechajte nás, aby sme na tieto pozemské veci mysleli len my nešťastníci, pre ktorých smrťou končí všetko! – Ale nie, my všetci sme predsa nesmrteľní! Akože teda toľkí z nás pre mizerné rozkoše tejto zeme strácajú dušu? Ako to, pýta sa Salvián, že kresťania veria, že je súd, peklo, večnosť, – a potom žijú bez bázne pred nimi?

2. Jedinečná záležitosť

Záležitosť večnej spásy je nielen najdôležitejšia, ale aj jedinečná záležitosť, akú v tomto živote máme, Sv. Bernard plače nad pochabosťou kresťanov, ktorí nazývajú pochabosti detí vlastným menom, ale svoje pozemské veci nazývajú záležitosťami.
Tieto pochabosti veľkých sú väčšie pochabosti. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil? (Mt 16, 26). Ak sa spasíš, môj brat, nebude ti záležať na tom, či si na tejto zemi bol chudobný, sužovaný a ohrdený. Keď budeš spasený, nebudeš už bedákať, budeš šťastný po celú večnosť. Avšak ak premárniš večnosť a zatratíš sa, čo ti osoží v pekle, že si si doprial všetky zábavy sveta a že si bol bohatý a ctený? Keď sa stratí duša, strácajú sa zábavy, česť, bohatstvo, stráca sa všetko.

Čo odpovieš Ježišovi Kristovi v deň skladania účtov? Ak by kráľ poslal svojho vyslanca, aby vybavil nejakú dôležitú záležitosť v meste, a ten, namiesto toho, aby sa staral o zverenú záležitosť, oddával by sa iba hostinám, divadlu, slávnostiam, a nesplnil by zverenú úlohu, akú správu by potom podal svojmu kráľovi pri návrate!? Bože, o čo prísnejšie účty bude musieť skladať pred Pánom pri súde ten, kto bol poslaný na zem nie na to, aby sa zabával, nie na to, aby sa obohacoval, nie na to, aby si získaval čestné funkcie, ale aby spasil svoju dušu. A pritom on sa venoval všetkému inému okrem svojej duše?!

Svetskí ľudia myslia iba na prítomnosť a zabúdajú na budúcnosť. Keď raz sv. Filip Neri hovoril v Ríme s jedným nadaným mladíkom, ktorý sa nazýval Francesco Zazzera a žil svetácky, povedal mu: „Syn môj, ty budeš mať veľmi šťastný osud, budeš dobrým advokátom, potom budeš prelátom, potom aj kardinálom, a kto vie azda aj pápežom, a potom? A potom?” „Iď,” povedal mu nakoniec, „mysli na tieto posledné slová,” Francesco odišiel domov, premýšľal o slovách „a potom? A potom?”, zanechal svoje svetské zamestnanie, zanechal aj svet a vstúpil do kongregácie sv. Filipa a začal sa zapodievať jedine Bohom.

Je to jedinečná záležitosť, pretože máme len jednu dušu. Benedikta XII. žiadalo raz jedno knieža o milosť, ktorú mu nemohol udeliť bez hriechu. Pápež odpovedal vyslancovi: „Povedzte svojmu kniežaťu, že keby som mal dve duše, mohol by som jednu stratiť kvôli nemu a druhú si zachovať pre seba. No keďže mám iba jednu, nemôžem, ani nechcem ju stratiť.” Sv. František Xaverský hovorieval, že na svete je iba jedno dobro a iba jedno zlo: jediné dobro je spasiť sa, jediné zlo je zatratiť sa. To opakovala aj sv. Terézia svojim rehoľníčkam, hovoriac: „Sestričky moje, je iba jedna duša, jedna večnosť.” Tým chcela povedať, že je jedna duša, a keď sa stratí táto jedna duša, je stratené všetko. Je jedna večnosť, a keď sa raz stratí duša, je stratená navždy. Preto prosieval Dávid: „O jedno prosím Pána a za tým túžim, aby som mohol bývať v dome Pánovom po všetky dni svojho života” (Ž 26, 4). S bázňou a chvením pracujte na svojej spáse! (Fil 2, 12).

Kto sa nebojí a nechveje, že môže sám seba zatratiť, nespasí sa. Z toho plynie, že ak chceme byť spasení, treba sa nám namáhať a robiť si násilie (Mt 11, 12). Aby sme dosiahli spásu, je nevyhnutné, aby pri smrti náš život bol podobný životu Ježiša Krista. A preto na jednej strane musíme sa namáhať a vyhýbať sa zlým príležitostiam, a na druhej strane musíme užívať potrebné prostriedky, aby sme dosiahli spásu. Nebeské kráľovstvo nedostanú zaháľači, hovorí s v. Bernard, ale takí, čo sa dôstojne namáhajú v Božej službe. Všetci by sa chceli spasiť bez nepríjemností. Ide o veľkú vec, hovorí sv. Augustín, démon sa toľko namáha a nespí, aby nás zatratil, a ty, keď ide o tvoje večné dobro, o tvoje večné blaho alebo nešťastie, si taký nedbalý?!

3. Nenahraditeľná záležitosť

Záležitosť dôležitá, jedinečná a nenahraditeľná! Niet podobného omylu, ako je omyl zanedbať večnú spásu, hovorí sv. Eucherius. m Na všetky iné omyly je liek. Ak niekto niečo stratí, môže to nadobudnúť inou cestou. Ak niekto stratí miesto, môže nájsť prostriedok, ako ho nadobudnúť, ba aj ak sa stratí život, ale pritom sa človek spasí, je to podstatné zachránené. Ale pre toho, kto sa zatratí, už niet nápravy. Len raz sa umiera. Keď sa raz stratí duša, je stratená navždy. Neostáva nič iné, ako večne nariekať s ostatnými úbohými bláznami v pekle, kde najväčšou mukou, ktorá ich trápi, je myšlienka, že pre nich sa skončil čas možnej nápravy ich biedy. Opýtajte sa mudrcov tohto sveta, ktorí sú teraz v onej ohnivej jame, opýtajte sa ich, ako zmýšľajú teraz a či sú spokojní s tým, že si kedysi nadobudli imania na tejto zemi. Ako zmýšľajú teraz, keď sú odsúdení k onému večnému žaláru. Počujte, ako nariekajú a vravia: „ Tak teda, my sme z cesty pravdy zišli” (Múdr 5, 6). Ale čo osoží poznať omyl vtedy, keď už niet lieku, keď už je tu večné odsúdenie? Akú bolesť by pocítil ten, kto by bol mohol za nepatrnú cenu zabrániť zrúteniu svojho paláca a neurobil to! A potom – jedného dňa by palác našiel v troskách a pomyslel si pritom na svoju nedbalosť, ktorú už nemožno napraviť? Najväčšou mukou zatratených je vedomie, že stratili dušu a zatratili sa vlastnou vinou. Sv. Terézia hovorí, že ak niekto stratí vlastnou vinou odev, prsteň, alebo inú maličkosť, nemá pokoja, nespí.

Ó, Bože, aké muky vytrpí odsúdený vo chvíli, keď vstúpi do pekla a zbadá, že je uzavretý do tohto väzenia trýzně, keď pomyslí na svoje nešťastie a zistí, že preňho už nebude po celú večnosť nápravy? Povie si teda: stratil som dušu, nebo a Boha, stratil som všetko navždy. A prečo? Vlastnou vinou!

Ale namietne niekto: „Ak sa dopúšťam tohto hriechu, prečo sa musím zatratiť? Môže byť ešte sa spasím.” Odpovedám: „Môže byť, ešte sa zatratíš. Ba hovorím ti, že pre teba je ľahšie zatratiť sa, pretože Písma vyhrážajú zatratením zatvrdnutým zradcom, akým v tomto bode si ty. Beda synom odbojným, to výrok Pánov! (Iz 30, 1). Jáj im, veď sa odvrátili odo mňa! (Oz 7, 13). Či aspoň týmto hriechom, ktorého sa dopúšťaš, nevydávaš do veľkého nebezpečenstva a v pochybnosť svoju večnú spásu? Či ide azda o záležitosť, ktorú možno vydávať do nebezpečenstva? Nejde tu o dom, ani vilu, ani miesto. Ide tu, hovorí sv. Ján Zlatoústy, o to, padnúť do večnosti múk a stratiť večný raj. A či chceš záležitosť, ktorá má pre teba všetku dôležitosť, vydávať do nebezpečenstva nejakého “môže byť?”

Hovoríš: Azda, ktovie, nezatratím sa, dúfam, že mi potom Boh čoskoro odpustí. Ale čo zatiaľ? Zatiaľ ty sám sa odsudzuješ do pekla. Povedz mi, skočil by si do studne so slovami: Azda, ktovie, hádam uniknem smrti!? Nie! Akože môžeš opierať svoju večnú spásu o takú slabú nádej, o nejaké ktovie alebo hádam? Ach, koľkí sa už s takouto zlorečenou nádejou zatratili! Nevieš, že nádej zatvrdnutých hriešnikov, ktorí chcú hrešiť, nie je nádejou, ale klamom a nerozvážnym spoliehaním sa, ktoré pohýna Boha nie k milosrdenstvu, ale k väčšiemu hnevu? Ak teraz hovoríš, že si netrúfaš odporovať pokušeniu a vášni, ktorá ťa ovláda, akože potom budeš odporovať, keď páchaním hriechu síl ti nepribudne, ale ubudne? Pretože potom, na jednej strane duša bude viac zaslepená a zatvrdnutá vo svojej zlobe, a z druhej strany jej bude chýbať božská pomoc. Či azda dúfaš, že Boh ti bude musieť rozmnožiť osvietenia a milosti, keď ty napred rozmnožíš svoje hriechy?